1.                  Vznik normalizácie

Pri hlbšom skúmaní môžeme datovať normalizačné činnosti do veľmi dávnej histórie. Ak chápeme normalizáciu ako vytváranie všeobecne prijatého, najvýhodnejšieho technického riešenia - ide o neustále pokusy prijímať určité dohodnuté technické (a iné) pravidlá poriadku a systému.

Prejavovalo sa to: pri tvorbe rôznych pomôcok, nástrojov, materiálov, činností, značiek, písma, mier a váh, ďalej stavebných a konštrukčných dielcov a podobne.

Širšie sa tejto problematike venuje história vied a techniky, kde sa normalizácia uznáva ako významný nástroj vývoja vied, techniky a výroby, spojený s ďalšími činnosťami ľudstva.

Bez normalizácie, ako prostriedku zjednocovania dorozumievania, názvoslovia, veličín a jednotiek, merania a skúšania, symboliky, označovania a tvorby dokumentácie, by vôbec nebola možná obchodná a technická výmena výrobkov a tovaru, služieb, technickej a vedeckej spolupráce.

Začiatky cieľavedomej snahy o normalizáciu v obraznom zmysle slova môžeme nájsť už v dobe praveku, kedy si pračlovek začal všímať okolité prostredie, usporiadanie a tvary živej a neživej prírody a využívať ich vlastnosti na zhotovenie nástrojov, zbraní, šatstva a príbytkov. Pästné kliny, hroty kópií, nástroje v tvare nožov sa postupne zdokonaľujú, zároveň sa prehlbujú zručnosti a technológie opracovania výrobkov – štiepanie pazúrika, brúsenie, vŕtanie, hladenie a pílenie.

 

2.            História medzinárodnej normalizácie

Rozvoj priemyslu, vedy a techniky, rastúca obchodná výmena a kooperačná činnosť vytvorili v prvých desaťročiach 20. storočia podmienky pre vznik medzinárodnej normalizácie. Medzinárodná normalizácia, podobne ako v národnej, sa začína uplatňovať najskôr v elektrotechnike, kde je nutnosť exaktných pojmov a definícií, ako aj kompatibilita elektrotechnických prvkov a súčiastok. Už koncom 19. a začiatkom 20. storočia bolo usporiadaných niekoľko elektrotechnických kongresov, na ktorých sa pripravovali podmienky pre vznik medzinárodnej organizácie. V r. 1904 sa konal v St. Louis v USA medzinárodný elektrotechnický zjazd, na ktorom sa prijal program prípravy na založenie organizácie. V r. 1906 bola založená Medzinárodná elektrotechnická komisia – International Electrotechnical Commision (IEC) so sídlom v Londýne. IEC podporovala vytváranie národných elektrotechnických komisií a tvorbu elektrotechnických noriem. Národné normalizačné spoločnosti vznikajúce po 1. svetovej vojne sledovali činnosť IEC a v r. 1926 sa zišli zástupcovia najvýznamnejších národných normalizačných spoločností na príprave prác na založenie Federácie národných normalizačných (ISA). USA pristúpili k organizácii v r. 1929 a postupne sa pripájali ďalšie štáty. Druhá svetová vojna formálne ukončila činnosť ISA v r. 1942, aby v r. 1946 v Londýne založili novú organizáciu s novou štruktúrou – Medzinárodnú normalizačnú organizáciu ISO.

3.             Vznik národnej normalizácie

Začiatky slovenskej priemyselnej normalizácie badať už v 19. storočí. Typickým príkladom je zjednocovanie základných strojárenských súčastí a normalizácie materiálov na podnikovej úrovni, konštrukčné predpisy štátnej železnice a rôzne ďalšie predpisy normatívneho charakteru, v elektrotechnike bezpečnosti. Moderná inštitucionalizovaná normalizácia na národnej úrovni vznikla na začiatku 20. storočia.

Prvou celoštátne organizovanou a priemyslom uznávanou korporáciou bol Elektrotechnický zväz československý (ESČ), založený v r. 1919.


Všeobecná normalizácia vytvorila svoj vrcholový orgán na podnet Masarykovej akadémie práce a za podpory čs. priemyslu v r. 1922. Stala sa ním Československá spoločnosť normalizačná (ČSN) ako všeobecne prospešná, nezisková organizácia.

Spoločnosť tvorili členovia – výrobné podniky, profesijné zväzy, komerčné organizácie a pod., na príspevkovej báze.

 

4.            Obdobie štátnej normalizácie

Československá normalizácia bola v r. 1951 zoštátnená. Bol vytvorený Úrad pre normalizáciu ako orgán štátnej správy v oblasti normalizácie, ktorý v priebehu ďalších rokov rozširoval svoju pôsobnosť. Jeho konečnou vývojovou fázou bol Federálny úrad pre normalizáciu a meranie, ktorého trvanie ukončil rozpad čs. federácie v r. 1992.

V období direktívneho hospodárstva po r. 1951 zmenili československé normy svoj charakter. Nastala éra štátnych noriem, zo zákona záväzných: im bola prisúdená zásadne nová úloha. Pri neexistujúcej konkurencii mali regulovať akosť výrobkov znárodneného priemyslu, neskôr potom v značnom rozsahu suplovali právne predpisy v oblasti bezpečnosti práce. Toto obdobie je charakterizované enormným nárastom štátnych a neskôr aj odborových záväzných noriem. Zanechalo po sebe cez 20 000 celoštátne platných, záväzných noriem. Pri nemožnosti dodržania požiadaviek normy boli v odôvodnených prípadoch udeľované výnimky.


 

5.             Národná normalizácia po roku 1989

Rok 1991 je zlomovým rokom vo vývoji čs. normalizácie. Reakciou na zmenené politické podmienky bol zákon č. 142/1991 Zb. o československých normách, ktorý vytvoril základňu pre transformáciu technickej normalizácii a sústavy ČSN na stav odpovedajúci potrebám trhového hospodárstva. Zákon priniesol významné zmeny. Prestali sa vydávať záväzné štátne normy, zákon umožnil vydávať normy zásadne ako dobrovoľné. Tiež vecné zameranie česko-slovenskej normalizácie dosiahlo zásadné zmeny, v orientácii na hromadné zavádzanie európskych a nezáväzných medzinárodných noriem, s cieľom podporovať rozvoj trhového hospodárstva, odstraňovať technické prekážky medzinárodného obchodu a podporovať harmonizáciu legislatívy ČSFR s európskou.

Rozdelenie Československa ku koncu roku 1992 vyvolalo potrebu vytvorenia potrebných organizačných opatrení v oboch samostatných štátoch.

Vznik Slovenskej republiky a následný vývoj po r. 1993 vyvolal nutnosť novej právnej úpravy a organizačného usporiadania normalizácie. Bolo potrebné vytvoriť novú inštitúciu s novými orgánm.

 Ústredným orgánom štátnej správy je Ministerstvo hospodárstva SR, jeho výkonným orgánom Úrad pre technickú normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo (ÚNMS), národnou normalizačnou organizáciou je Slovenský ústav technickej normalizácie (SÚTN), ktorý vykonáva všetky práce spojené s tvorbou európskych a medzinárodných noriem a noriem čisto národného pôvodu.

 

6.      Legislatívna úprava normalizácie

Cieľom legislatívy bolo kodifikovať spôsob ustanovovania technických požiadaviek na výrobky a spôsobov posudzovania zhody s týmito požiadavkami. Zákony upravujú práva a povinnosti podnikateľských subjektov pri uvádzaní výrobkov na trh, či už ide o výrobcov, dovozcov alebo distribútorov a práva a povinnosti podnikateľov a iných právnických osôb poverených činnosťami súvisiacimi s tvorbou noriem a posudzovaním zhody.

Všeobecné zásady

Legislatívne ustanovenia musia definovať výrobcu, dovozcu a výrobok širším spôsobom ako v zákone o ochrane spotrebiteľa, kde je výrobok uvedený do obehu určený na ponuku spotrebiteľovi pre jeho vlastnú potrebu alebo potrebu jeho rodiny. Vzhľadom na to, že aj dodávateľ je v zákone o ochrane spotrebiteľa vymedzený iba na základe predpokladaných kúpno-predajných vzťahov, bolo nevyhnutné zákonom upraviť pojem distribútora, ktorým však za určitých okolností môže byť aj dodávateľ. Definícia subjektov uvádzajúcich výrobky na trh je čiastočne zosúladená s definíciou uvedenou v smernici o všeobecnej bezpečnosti výrobkov. Nemožno ju však stotožňovať, keďže zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom je uplatňovaná voči osobám, ktoré uviedli vadný výrobok do obehu po tom, čo tento výrobok spôsobil škodu nad 500 € a je preukázaná väzba medzi spôsobenou škodou a vadou výrobku (ex-post).

V legislatíve bolo nutné vymedziť pôsobnosť Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo v oblasti štátnej politiky normalizácie, zabezpečovania výmeny informácií v oblasti technických predpisov, koordinácie procesov posudzovania zhody, určovania autorizovaných osôb, ako aj pri dohľade nad autorizovanými osobami. Úrad súčasne preberá oznamovacie povinnosti nevyhnutné na zabezpečenie riadnej funkcie zákona, či už smerom do vnútra štátu alebo do zahraničia.