Myslím si, že správanie ľudí a  činy, ktoré z  neho vychádzajú či situácie,  v ktorých sa ľudia nachádzajú pramení v tom ako vnímajú a rešpektujú morálku.  Morálka je duchovno  - praktický fenomén, ktorý je možné charakterizovať ako systém základných hodnôt, noriem pravidiel, požiadaviek, podľa ktorých by sa mali ľudia správať. Podotýkame, že mali by sa, ale skutočnosť nám napovedá, že nie vždy je tomu tak. Práve preto morálka vystupuje ako ideál, ku ktorému sa limitne blížime (Anna Klimentová 2005, 40). Z autorkou súhlasím a podľa mňa veľmi presne definovala morálku.

Na položenú  otázku by s presnosťou nevedel odpovedať ani človek,  ktorého by sa to týkalo. Ak človek cielene poruší pravidlo z akejkoľvek príčiny, je to podľa mňa zlyhanie alebo skrat, ktorý nastane v jeho mysli. Od toho je tu sociálny pracovník, aby pomohol tomu človeku, viedol ho a ukázal mu smer. Autor Ivan Úlehla vo svojej knihe Umnění pomáhat hovorí, že sociálna práca tak isto ako iné pomáhajúce profesie musí mať tri základne oporné body. Prvním bodem, o který se opíra jsou zákony, předpisy povinnosti, možnosti normy, které jsou stejne závažné   jsou psané či nepsané. Přikazuje se jimi určité chovaní pro konkrétní  situaci. První bod tedy tvoří normy“ (Úlehla 2007, 24). Tento bod by som nazvala štartovacia čiara. Tu sa ukáže ako záväzný je problém klienta a spôsob ako ho vyriešiť. Tiež sa tu odzrkadlí situácia - človek ako sociálny pracovník, pre ktorého taktiež platia isté pravidlá normy a klient, ktorý prichádza po pomoc, ale už po prípadnom porušení týchto pravidiel alebo nerešpektujúc tieto pravidlá . Tu by mala prevládnu profesionalita sociálneho pracovníka aj keď istí vnútorným bojom .“Druhým bodem jsou zpúsoby, chováni, jednání, myšlení, postoje,  názory, presvedční styly života, které  z člověka číní klienta. Klient je tedy osoba, která potřebuje  ve svých spúsobech pomoc. Bez klienta by nebyla sociálna práca. Druhý bod tedy  tvoří zpúsoby klientú.“(Úlehla 2007, 24). Autor tu touto predposlednou  vetou  vyjadril podstatu celej sociálnej práce.

Sociálna práca je výhradne založená na vzťahoch. Vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom je veľmi dôležitý. Tento vzťah sa založí a vyvinie na základe komunikácie, ktorá sociálnemu pracovníkovi pomáha pri priblížení a vyriešení klientovho problému. Samotná komunikácia, ale nestačí musí sa medzi nimi vytvoriť „magické“ spojenie", ktoré sa nazýva dôvera. Zo slovníka pre sociálneho pracovníka som vyčítala, že: Dôvera je vzťah k činom inej osoby, skupine. Je vyjadrenie pochopenia pre konanie v kolíznej situácii. Snaha vcítenia sa do kolíznej situácia človeka. Dôvera je jedným zo základných predpokladov efektívnosti sociálnej práce. Patrí k prvým čiastkovým cieľom, ktoré sa snažíme dosiahnuť počas prvého kontaktu s klientom. V sociálnej práci nespájame dôveru len s poctivosťou, cťou, čestnosťou a pod. Klienta musíme rešpektovať, a teda mu i dôverovať takému aký práve je. Dôvera však nemôže znamenať slepú vieru sociálneho pracovníka ku klientovi ale ich vzájomnú zodpovednosť. Dôvera sa využíva v sociálnom rozhovore pri analýze a spoločnom hľadaní príčin sociálnych kolízií v ktorých sa klient nachádza (Strieženec 1996, 50).  Táto definícia je skoro presná. Skoro preto, lebo si myslím, ako som spomínala, že dôvera je niečo magické, nadprirodzené, ktoré vznikne medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi. Dôvera sa nedá opísať ani postup na získanie dôvery, i keď možno v niektorých psychologických knihách by sa našiel postup ako si získať dôveru človeka, ako sa ma tváriť či ako hovoriť ale to nie je dôvera.

 Subjektom je: Vnímajúca, chápajúca, premýšľajúca bytosť, ktorá si uvedomuje svoje bytie – aj keď na rôznej úrovni alebo v rámci filozofie, je „vedomý bytím“ či bytím „pre seba“ a nielen „o sebe“. Jednotlivec, skupina alebo komunita nie je len nositeľom sociálnych vzťahov, interakcií, hodnôt a kultúrnych vzorcov správania, ale je aj rozhodujúcim subjektom tvoriacim tieto spoločenské atribúty v určitom historickom čase a priestore sociálny subjekt v takomto chápaní má právo, možnosť, ale aj dostatok angažovanosti a zodpovednosti za vlastnú sociálnu pozíciu v spoločenskom prostredí – čo je výrazom spoločensky žiadúceho prístupu k sociálnej problematike a k sociálnej zodpovednosti.