Hyperaktívne dieťa (ADHD)

ADHD môže viesť ku komplikáciám doma i v škole, je dôležité, aby rodičia rozpoznali príznaky tejto poruchy a vyhľadali pomoc odborníka. ADHD síce neohrozuje dieťa na živote, ale ohrozuje a znižuje možnosti uplatnenia dieťaťa - teraz aj v budúcnosti. Príznaky ADHD sa prejavujú v skorom detskom veku. Keďže u mnohých zdravých detí sa môžu objaviť tieto symptómy, avšak v menšej miere, alebo tieto symptómy môžu vyplývať z iného ochorenia  je veľmi dôležité, aby dieťa bolo dôkladne vyšetrené a kvalifikovaný odborník stanovil diagnózu. Je potvrdená celá škála  faktorov spôsobujúcich ADHD. K najčastejším patria tzv. organické príčiny, čo znamená ľahké poškodenie mozgu počas vnútromaternicového vývinu, napríklad následkom infekcie, poranenia počas pôrodu, krátkeho nedokrvenia a nedostatočného okysličenia mozgu. Úlohu tu zohrávajú aj genetické faktory. Bolo zistené, že 20-30% rodičov detí s ADHD trpí tiež touto poruchou. Nezanedbateľný je toxický vplyv niektorých látok. Výskumy ukázali, že fajčiarky cigariet a konzumentky alkoholu rodia viac detí s ADHD.  V neposlednom rade sú to sociálne faktory ako traumy v rodine, dysfunkčná výchova dieťaťa a ďalšie.

 K základným príznakom tohto syndrómu patrí hyperaktivita, impulzivita, hyperexcitabilita a poruchy pozornosti. Najčastejším prejavom je hyperaktivita, čo znamená  nadmerné nutkanie k pohybu, k aktivite, ktorá je neúčelná a nezmyselná. Vzhľadom k danej sociálnej situácii býva taký prejav neprimeraný a preto vzbudzuje pozornosť. Deti postihnuté ADHD boli neobyčajne aktívne už v maternici pred narodením. Niekedy sú to náročné deti, ktoré veľa plačú a zle spia.  Podľa Vágnerovej (2002) je hlavným spoločenským problémom hyperaktivity jej značná rušivosť. Ďalším príznakom je impulzivita, tendencia reagovať bez rozmýšľania, náhle a často neprimerane podnetu. Neschopnosť zamedziť reakcii na impulz, a to rovnako vhodnej, ako nevhodnej. Sprievodným znakom je neschopnosť dieťaťa plánovať a ovládať svoje chovanie. Nedokážu ovládnuť svoje reakcie na signály, podnety alebo udalosti ktoré nijako nesúvisia s tým, čo práve robia. Nie sú schopné vytrvať v jednej činnosti ani plánovať či organizovať udalosti. Hyperaktivita býva tiež spojená  s hyperexcitabilitou.

Týmto pojmom sa označuje zvýšená emočná dráždivosť so sklonom k výkyvom v emočnom ladení a zníženou toleranciou k záťaži. Hyperaktívne deti majú sklon k extrémnym citovým reakciám.  S hyperaktivitou   spojené aj poruchy pozornosti.

Typickým prejavom je slabá pozornosť, unaviteľnosť, neschopnosť dieťaťa dlhšieho a kvalitnejšieho sústredenia. Ďalším znakom je, že si dieťa náhodne všíma rôzne podnety, ale nie je schopné dávať pozor na to čo je všeobecne dôležité. Pre túto odchýlku je známy termín „viazanosť na podnety“. V dôsledku všetkých uvedených problémov získa hyperaktívne dieťa rolu nežiadúceho a obtiažneho jedinca, ktorý je za každých okolností negatívne hodnotený a väčšinou ľudí odmietaný. Mnohé odchýlky v osobnostnom vývoji hyperaktívneho dieťaťa vznikajú sekundárne a sú dôsledkom negatívnych reakcií jeho okolia na typické prejavy týchto detí. Hyperaktívne deti bývajú často odmietané, hodnotené ako neúspešné a podrobené kritike. V dôsledku mnohých rušivých faktorov sú vzťahy s ľuďmi z hľadiska kvality obmedzené. „V mnohých prípadoch sa dá hovoriť až o deprivácii v oblasti potreby citovej akceptácie a sociálneho kontaktu.“( Vágnerová, 2002, 85)  Rovnako nebýva uspokojovaná ani potreba sebarealizácie. Hyperaktívne deti predstavujú záťaž pre celú rodinu, špecifické problémy sa vyskytujú aj vo vzťahoch s rovesníkmi. Tieto deti  sa nedokážu správať primerane svojmu veku a nespĺňajú preto očakávania detských skupín. Sú zamerané na vlastné bezodkladné uspokojenie, neberú ohľad na druhých, bývajú egocentrické, ťažko sa s nimi spolupracuje, často kazia hru. Ich chovanie býva nestále a nepredvídateľné. Všetky citové zážitky sa odrážajú v ich správaní. Bývajú to deti, so sklonom neustále rozprávať, vykrikovať, drgať do spolužiakov a rušiť ich od zadanej práce. Problémy majú aj v spoločenských situáciách čo môže zhoršiť nadväzovanie a udržanie priateľstva. Deti totiž často skáču druhým do reči, hovoria bez rozmýšľania nevhodné veci, štuchajú iné deti, pretože majú potrebu to urobiť (ale často nemajú dôvod).

Príznaky hyperaktivity sa menia v závislosti od veku. V zásade možno povedať, že má chronický priebeh. Podľa dlhodobých štúdií sa teda ukázalo, že problémy hyperaktívnych detí celkom nezmiznú ani v dospelosti. Vágnerová (2002)  rozdeľuje tieto problémy  do troch skupín.