ÚVOD

 

     Didaktika pojednáva o pojme a podstate vyučovania , o jeho cieli a obsahu , o vyučovacom procese , o vyučovacích zásadách , o organizačných formách , metódach a postupoch vo vyučovaní . Didaktiku môžeme tiež nazvať ako „ teóriu vzdelávania a vyučovania “. Didaktika študuje obecné zákonitosti vyučovania , charakteristické pre všetky školské vyučovania . Odvodzuje svoje poznatky jednak zo všeobecných zákonitostí vzdelávania a výchovy a jednak skúma samostatné problémy spoločné pre vyučovanie všetkých vyučovacích predmetov.  

 

CIELE VÝCHOVY

 

     Čo je to vlastne cieľ ? Pod týmto slovom rozumieme želaný výsledok nejakého konania. Výchovný cieľ je teda to čo , niekto chce dosiahnuť výchovným konaním. Sú to :

a)      ideály – ideálne predstavy , predstavy , predstavy o osobnosti , ...

b)      vzory – správania ľudí

c)      normy – určujúce akými vlastnosťami sa majú vyznačovať vychovávaní ľudia

d)     miery – na posudzovanie správania ľudí , ich dokonalosti

Čím  je cieľ výchovy konkrétnejší , tým je lepšia jeho realizácia.

 

CIELE  V PROCESE  VYUČOVANIA

 

     Vyučovací proces nemožno vnímať iba v jeho vzdelávacej funkcii. Vyučovanie má aj významné výchovné pôsobenie a poslanie. Medzi vzdelávaním a výchovou pôsobia úzke prepojenia. Jednota a súčinnosť týchto faktorov vytvára výchovno-vzdelávací proces. Určujú ju a vo vzájomnej súčinnosti dynamizujú komponenty , ktoré nazývame cieľmi.

     Vyučovanie je významná ľudská činnosť , ktorá smeruje k vytýčenému cieľu , pričom cieľom vyučovania rozumieme súčinnosť učiteľa so svojimi žiakmi smerujúcu ku konkrétnym výsledkom. Do vyučovacieho procesu vstupujú ciele ako jeden z určujúcich prvkov v jeho zložitom systéme.

      Konkretizácia cieľov súvisí s osobnosťou žiakov , s ich biologickými a psychickými danosťami a sociálnym zázemím. V druhej polovici 20. storočia sa problematike cieľov učenia venovali najmä teórie programového vyučovania a teórie kurikula , ktoré popri inom podrobne rozpracovali otázku operacionalizácie cieľov učenia , teda pružného reagovania na aktuálnu situáciu vo vyučovacom procese i širšie spoločenské podmienky.  

Taxonómia D. B. Krathwohla :

  1. Prijímanie ( vnímavosť ) : citlivosť , pozornosť jednotlivca k určitým podnetom .
  2. Reagovanie : zainteresovanosť , aktívna pozornosť , žiak si už nielen všíma , ale aj reaguje , niečo robí s objektom .
  3. Oceňovanie hodnoty . vytvorenie kladného postoja , vyvolanie záujmu . Akceptovanie hodnoty .
  4. Integrovanie hodnoty : začiatok vytvárania a osobného hodnotového systému s myšlienkovým spracovaním a uvedomením si všeobecných a dominantných hodnôt .
  5. Začlenenie hodnoty do charakterovej štruktúry osobnosti : hodnoty sa začleňujú do charakteru jednotlivca , slová sú v súlade s činmi.

Taxonómia  A. I. Harowa :

 

 

 

2

  1. Reflexné pohyby.
  2. Základné pohyby.
  3. Perceptívne schopnosti. ( schopnosti rozlišovať : kinesteticky vizuálne ).
  4. Fyzikálne schopnosti ( vytrvalosť , sila ... ).
  5. Pohybové zručnosti.
  6. Neverbálna komunikácia.

Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva , že cieľom vyučovania nie je len niečo naučiť , ale ide o sústavu cieľov :

v oblasti kognitívnej ( poznávacej ) – vedomosti , spôsobilosti , poznávacie schopnosti ...,

v oblasti psychomotorickej – zručnosti a návyky,

v oblasti afektívnej ( poznávacej ) – citová oblasť , hodnotová orientácia.

Ciele pre jednotlivé oblasti sú formulované vo viacerých školských dokumentoch – v učebných osnovách , vzdelávacích štandardoch a v učebniciach . I. Turek upozorňuje , že im často chýba jednoznačné definovanie toho , čo sa má dosiahnuť . Preto podľa Tureka , by mali  ciele vyučovacieho procesu spĺňať tieto požiadavky :

  1. Konzistentnosť – podriadenie nižších cieľov vyšším.
  2. Primeranosť – súlad medzi cieľmi , možnosťami a schopnosťami žiakov.
  3. Vyjadrovanie žiackych výkonov v pojmoch – nie opisovanie javov ,ale ich vysvetlenie žiakmi.
  4. Jednoznačnosť – formulovať cieľ tak , aby nepripúšťal viacznačný výklad.
  5. Kontrolovateľnosť , merateľnosť – formulácia cieľa musí umožniť porovnať dosiahnuté výsledky s cieľom a z toho vyvodiť záver.

Títo autori upozornili na nové a v praxi málo využívané aspekty súčinnosti učiteľa a žiakov , ktoré sledujú vyváženú mieru náročnosti a podnetnej tvorivosti. Teda aj učiteľ technickej výchovy  presným formulovaním cieľov činnosti a citlivým riadením procesu vyučovania ponúka žiakom rôznorodé možnosti na vlastnú tvorivosť a samostatné uplatnenie.  

 

CIEĽOVÁ  ORIENTÁCIA  V  ČINNOSTI  UČITEĽA  A  ŽIAKA

 

      Vzťah učiteľa a žiakov je jadrom štruktúry vyučovacieho procesu. Rozvíja sa medzi nimi vzájomná interakcia smerujúca ku konkrétnemu cieľu zaradeného do celého komplexu cieľov. Vo vyučovacom procese učiteľ sleduje bezprostredné ciele , krátkodobé ciele , pri  ktorých čiastkovými krokmi smeruje perspektívne k napĺňaniu dlhodobých cieľov.

      Cieľová orientácia učiteľa technickej výchovy sa prejavuje v jeho príprave a je prítomná v celom vyučovacom procese . Deje sa v súčinnosti s aktívnou účasťou žiakov. Ciele v dynamickom procese musia mať na zreteli aj konkrétne situácie a sprievodné okolnosti , stav vedomostí a skúseností žiakov. Učiteľ sa nemôže dogmaticky pridržiavať stanovených cieľov , žiada sa od neho pružne reagovať na zmenenú situáciu a tvorivo riešiť aktuálne problémy.