Novoveká etika

Obdobie renesancie prinieslo zásadný obrat od stredovekého nazerania na človekajeho postaveniespoločnosti. Človek sa stal ústrednou postavoukaždej oblasti poznávania. Jeho schopnosť chápať vzťahy medzi duchovnommateriálnom, poznávať nové javyprírode   sa stali základom aj pre vytvorenie nových mravných zásad, ktoré by umožňovali slobodne myslieťkonať. Renesančná etika nevystupuje proti povinnosti,   nie je závislá iba od   kresťanského chápania morálky, ani nechápe šťastie človekaduchu epikureizmu, ale ako slobodu človeka rozhodovaťtom, čo je dobréčo zléjeho živote. Na tento princíp nadviazala novoveká etika   dvoma prúdmiempirizmom, reprezentovaným najmä T. Hobbesom, a racionalizmom, ktorého predstaviteľomtejto oblasti bol B. Spinoza. Hoci sa líšiliúvaháchskutočnom životejednom sa zhodli. Neodvolávajú sa na žiadnu autoritu, ale používajú argumenty, ktoré vychádzajúrozumumôžu byťpreskúšanékaždým mysliacim človekom. 11 Sloboda mysleniaosobná sloboda človeka dominuje aj vo filozofickýchetických koncepciách neskorších novovekých mysliteľov. Vychádzatoho, že ľudia od prírody morálne založení   (Mandeville), je im vlastný rovnako egoizmus i altruizmus (Shafesbury).   Osvietenstvo kladie dôraz na rozvoj individuality jednotlivca.

Vyvrcholenie novovekých etických teórií reprezentuje Immanuel Kant. Vo svojom diele Kritika praktického rozumu koncipoval pravidlá morálky, ktoré vyjadril kategorickým imperatívom. Vytvoril tak mravný zákon, ktorého dodržovanie považoval za základ mravnosti človeka. Tieto jeho názory aktuálne aj dnes, lebo podľa nej človek   nesmie byť nikdy prostriedkom, ale vždy len cieľom konania. Podobne ako Platón videl základ morálky vo vnútri každého jednotlivca, ale výchovou je potrebné tento mravný ideál dosiahnuť, alebo sanemu aspoň priblížiť. 12 I. Kant svojim kategorickým imperatívom vytvoril základ pre mravné normy ďalšieho obdobia.

Immanuel Kant hovorí, že etika je odpovedanie na otázku, čo mám konať. Je to filozofia morálky, ktorej základným pojmom je pojem dobrej vôle.