1.Vznik najstarších štátov sveta, / staroorientálne štáty- právne postavenie v staroorientálnych štátoch, Chammurapiho zákonník

1.a./ vznik najstarších štátov sveta

Vznikom prvých štátnych útvarov sa skončil pravek a začal sa starovek. Rod bol neštátnym a neprávnym útvarom. Postupne  zhromažďoval v sebe prvky štátne i právne a stával sa predštátnympredprávnym útvarom. Z tohto vývojového stupňa sa už ustanovila politická forma organizácie spoločnosti, t.j. štát ( ktorý predstavoval nielen organizmus na správu vecí verejných, ale aj na ovládanie časti, jednotlivých vrstiev spoločnosti). V najstaršom období štát bol len spojením určitých rodov.

Rast produktivity práce pri výrobe potravín sa odzrkadlil aj na zmene sociálnych vzťahov. Spoločnosť sa začala sociálne meniť. Vyčleňovali sa predstavitelia náboženského kultu, potom vojaci na obranu pospolitosti a napokon vznikala aj vládnuca skupina, ktorej úlohou bolo zabezpečiť organizáciu všetkej výroby, ochranu spoločnosti a ďalšie úkony.

Občiny sa menili na susedské alebo dedinské občiny, v ktorých žili aj osoby iné ako pokrvné príbuzné a spolu s roľníkmi žili v nich aj remeselníci a samozrejme už aj vojaci a vytvárajúca sa vládna elita. Od susedskej občiny vývoj viedol k vzniku dedín, ktoré sa postupne menili a pretvárali na mestá ako centrá blízkeho okolia. Základnou spoločenskou jednotku sa stávala popri rode obec, chápaná teritoriálne. V Mezopotámii vznikali tzv. ohradené dediny, ktorých ďalším vývojovým stupňom bolo ohradené mesto, ako centrum blízkeho okolia.

 

1.b./Staroorientálne štáty

Najstaršie civilizácie a štáty vznikli pozdĺž riečnych údolí ( riečne civilizácie). Najskôr to nastalo v Mezopotámii, nasledovne v Egypre, potom v Idnii a v Číne. Nomádské národy sa usadzovali v údolí riek, stavali kanály, budovali hrádze a učili sa využívať vodu zo záplav na zavlažovanie pôdy a pestovanie obilia. Náročnosť týchto prác na počet kooperáciu ľudského úsilia, centrálnu organizovanosť, pribrzdila rozklad teritoriálnej občiny a spôsobila aj to, že štátne útvary, ktoré vznikli na území Mezopotámie sa museli zaoberať jednou z potrebných úloh a to hospodárskymi a organizátorskými otázkami, možno povedať, že išlo o štátom riadenú ekonomiku v oblasti výroby a spotreby.

Panovník bol najvyšším vladárom, správcom, sudcom, vojenským veliteľom, najvyšším kňazom mestského, resp. štátneho boha (z toho titulu mal možnosť zasahovať do náboženských otázok a do chrámového majetku ), vo svojom majestáte sústreďoval úplnosť štátnej moci a správy. Obyvatelia štátu boli len objektmi štátneho práva, resp. boli nesvojprávnymi osobami pod mocou a ochranou vladára.

Zo sociologického pohľadu patria staroorientálne spoločnosti do kategórie tzv. kooperatívnych spoločností. Právne je pre tieto kooperatívne staroorientálne spoločnosti charakteristické:

1. Spoločenské a právne zakotvenie rozdelenia obyvateľstva do skupín. Tieto skupiny boli

    hierarchicky usporiadané, s odstupňovaným, vyššej skupine podriadeným   a závislým

    obsahom a rozsahom práv a povinností.

2. Otvorene sa zakotvila nerovnosť ľudí pred zákonom, nerovnosť príslušníkov jednotlivých

    kategórií obyvateľov navzájom, závislosť a podriadenosť nižších vyšším.

3. Spoločenské a právne postavenie a príslušnosť k hierarchicky zaradenej kaste mali 

    charakter fixácie, prakticky nezmeniteľnej sociálnej úlohy a právneho statusu osoby.

Predštátna  spoločnosť mala svoje pravidlá správania. Boli to nepísané obyčaje, resp. nepísané obyčajové ( zvykové ) právo. Relevanciu právnych noriem nadobudlo obyčajové právo tým, že ho autorizoval štát, najmä uplatňovaním postihu za jeho nedodržanie a porušenie.

Obyčajové či zvykové právo podobne ako štát malo mytologický charakter a božský pôvod

( napr. Desatoro ). Ide o klasický príklad apodiktického práva, ktoré hovorí, čo sa smie a čo nesmie ( príkazové a zákazové normy, pritom sú to absolútne normy, platné za každých okolností ). Kazuistické právo sa odlišuje tým, že prikazuje  čo sa má stať, keď nastane určitý opisovaný prípad, t.j. individuálna konkrétna norma, ktorá sa skladá z hypotézy ( čo sa má stať ), dispozície ( pravidlá správania ) a sankcie ( postihu za nedodržanie či porušenie dispozície ).

Do konca tretieho tisícročia sa právne normy tradovali ústne. Prvé zápisy právnych noriem vznikali na podnet panovníkov, ktorí týmto spôsobom zliterárňovali, zhŕňali obyčajové právo, rozličným spôsobom riešili aktuálne spoločenské vzťahy tým, že vytvárali nové právne normy. V prípade spísania  obyčajového práva so zákonodarnými inováciami panovníka sa vyžadovalo, aby tieto normy boli  „legitimované“ vôľou bohov, zjavenou kráľovi ( zjavené zákony, zjavené pravdy ).

Za najstarší súbor právnych úprav sa považujú „reformy“ kráľa z mesta Lagašu z 24. storočia pred n.l. (obmedzenie štátnej  správy, zníženie poplatkov a odvodov, odstránenie starých „zloporiadkov“, boj proti korupcii a podplácaniu kňazov).  Najstarším písaným zákonníkom je zbierka predpisov urského kráľa Urnamu z 21. storočia pred n.l. Boli to kazuistické právne normy, vzťahovali sa na individuálne určené prípady, čiže hypotéza a dispozícia týchto právnych noriem sa týkala individuálnej a konkrétne určenej kauzy, podľa  ktorej sa mali posudzovať iné obdobné prípady. Normy obsiahnuté v zbierke patrili do oblasti práva majetkového a trestného, upravovali aj právo procesné a určovali tresty za ublíženie na tele.

V oblasti trestného práva  boli významné normy, ktoré všeobecne zakazovali zneužívať  svoje postavenie alebo bohatstvo proti slabšiemu a chudobnejšiemu, ako aj zakazovali trestať za neúmyselné poranenie. V odvetví finančného práva boli stanovené pevné dane i rozsah pracovných povinností pri výstavbe chrámov a udržiavaní zavlažovacích zariadení. Zjednotila sa sústava mier, váh a zaviedlo sa pevné platidlo, čo viedlo k právnemu základu pre rozkvet obchodu. O 100 rokov mladšie sú zákony kráľa Lipit-IštaraIsinu ( 20. storočie pred.n.l. ). Označujú sa za „sumerský kódex“, obsahuje predpisy týkajúce sa vlastníkov pôdy, iných nehnuteľností, remeselníkov i otrokov, vzťahov manželov a dedičského práva. Boli pomôckou pre právnikov tým, že uvádzali aj formuláre právnych dokumentov ( pre adopciu, rozvod, vydedenie, po úteku otrokov ).

 

1.c./Chammurapiho zákonník

– najvýznamnejší staroorientálny právny dokument obsahujúci zákonník babylonského kráľa Chammurapiho, bol vysekaný monumentálnym klinovým písmom na čadičovom stĺpe ( stéle ), vysokom viac ako dva metre.  Stéla bola objavená v roku 1902 a aj preto sa až do nálezu zápisov o zákonoch urského kráľa Urnama považovala za prvý zákonník sveta a Chammurapi za prvého zákonodarcu. Ako kniha práva a zákonov bol zákonník prvý krát prístupný každému.. Stéla bola umiestnená na verejne prístupnom mieste. Odvtedy možno povedať, platila zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Zákonníkom sa zredukovala možnosť sudcov vynášať rozsudky podľa vlastnej vôle. Uskutočňovanie súdnictva sa prenieslo na popredné osobnosti mesta. Umožňovalo sa odvolanie na vyššiu  súdnu inštanciu, dokonca k samotnému kráľovi.

Zmysel zákonníka je vedenie ľudí a krajiny a súčasne má vyjadrovať hodnoty práva a spravodlivosti pre uspokojenie blaha ľudí. Kódex nie je , pochopiteľne, odvetovo-právne systemizovaný, tvorí súvislý, neštrukturalizovaný text. Obsah ustanovení zákonníka možno rozdeliť takto:

§ 1 až 5 - právo procesné: obžaloba, dokazovanie, svedectvo,

§ 6 až 25 - majetkové delikty (krádež) s možným trestom smrti,

§ 26 až 41 - status ľudí vo vojenskej a civilnej služby,

§ 42 až 47, § 49 až 52, § 60 až 65-záväzkové(zmluvné právo), ručenie, náhrady škody , nájom

§ 88 až 127 - dlhy, úroky, sankcie za neplnenie,

§ 128 až 195 - právo manželské, adopcia,

§ 196 až 282 - trestné právo

Chammurapiho zákonník právne potvrdzuje aj s konzekvenciami nerovnosť ľudí pred zákonom. Predovšetkým upravuje a absolútnou sankciou trestá konania mariace zistenie pravdy v súdnom konaní, ďalej trestá majiteľa za zásahy do cudzieho vlastníctva. V literatúre sa uvádza, že v Chammurapiho zákonníku ide o semitské právne normy (oko za oko, zub za zub), ktoré tvoria jeho základ a že sa v ňom prvý krát objavila táto , neskôr často zneužívaná zásada. Chammurapiho zákonník bol prekvapujúco miernejší a tvoril vyvážený celok práv a povinností.

 

2. Forma štátu starovekého Egypta / pramene práva starovekého Egypta /

 

2.a./ Forma štátu starovekého Egypta

Základnou ideou staroegyptského štátu, jeho štátnou dogmou, bola téza, že vznik tohto štátu bol dielom bohov, ktorí mu určili jeho božské poslanie. Zdrojom moci v štáte bol panovník, kráľ. Od Novej ríše sa osoba práve vládnuceho kráľa označovala názvom faraón. Panovník sa považoval za boha žijúceho medzi ľuďmi na zemi.

Moc panovníka bola symbiózou moci pozemskej a božskej. Bol pánom všetkých a všetkého. Moc faraóna bola absolutistickou a despotickou. Kráľ uskutočňoval kulty, udržiaval zásobovanie, vykonával právo, rozlišoval hranice a zároveň sa považoval za sprostredkovateľa medzi svetom božstiev a ľudí. Faraón bol samovládcom aj samokňazom. Štátni úradníci mali len od neho odvodenú a ním zverenú moc, ktorú mohli vykonávať v jeho mene a v jeho zastúpení, obdobne ako kňazi. Absolutistická a teoretická moc bola súčasne despostická. Faraón bol despota, samovládca, ktorý neobmedzene vládol pomocou rozsiahleho, byrokraticky organizovaného štátneho aparátu. Aj forma vlády starovekého egyptského štátu patrila do skupiny staroorientálnych despócií.

Od 3. dynastie je doložený úrad vezíra. Vezír sa stal hlavou rýchlo sa rozvíjajúcej štátnej administratívy s väčším počtom špecializovaných (najmä súdnych a hospodárskych ) úradov.

V podmienkach riečnej civilizácie, práce na umelých zavodňovacích a odvodňovacích prácach, bolo jednou z hlavných úloh verejnej správy registrovať práceschopné obyvateľstvo, ako aj viesť evidenciu obyvateľstva pre výber dane z hlavy. Štruktúra staroegyptskej štátnej správy , ústrednej i miestnej, mala podobu pyramídového modelu. Štátna správa , ústredná i miestna, plnila prioritné a meritórne hospodárske funkcie.

Ekonomika krajiny bola pôvodne štátnou a typovo išlo o redistribučný systém. Redistribučný systém spočiatku spočíval na sústredení moci a zdrojov v jedinom centre okolo faraóna. Neúmerný rast počtu úradníctva v prísne centralizovanom štáte s riadenou ekonomikou viedol postupne k nefunkčnosti štátnej správy. Posilnenie pozície vezíra a výrazná decentralizácia, spôsobená odovzdaním lén kráľovským úradníkom obmedzovali ústrednú kráľovskú moc.

Vezír v priebehu celého obdobia troch staroegyptských ríš stál na čele centrálnej administratívy. Ústrednými úradníkmi ďalej boli veliteľ armády, predstavený sýpok, správca kráľovského pokladu a niekoľko ďalších vyvolených. Po faraónovi a jemu podriadenému vezírovi nasledovali pyramídové modely štruktúry staroegyptskej vlády:

a)      regionálna hierarchická vetva – nomarchovia, provinční  (krajskí) úradníci a pisári

b)      dvorská stupnica – kráľovský dvor, dvorskí úradníci a pisári

c)      kňazský rebríček – veľkňazi, chrámoví úradníci a pisári

Pisári tvorili chrbtovú kosť staroegyptského centralizovaného, hierarchicky usporiadaného štátneho aparátu. Zabezpečovali úplnú dokumentáciu obyvateľov, výšky záplav Nílu, úrody, dávok z hlavy, počtu dobytka atď.

Kráľ sa priamo zúčastňoval na riadení štátu, čím zabezpečoval svoju despotickú moc. Vezír odovzdával kráľovi každý deň presné správy. Rozhodovaciu právomoc mal výlučne kráľ, ktorý prijímal rozhodnutia o všetkých dôležitých otázkach vnútornej i zahraničnej politiky. Celú vládu a štátnu správu riadil faraón zo svojho kráľovského sídla. Bol dominantnou osobnosťou štátu – despotom, ktorý panoval nad svojimi poddanými, ako keby boli otroci.

Jedným z charakteristických znakov staroorientálnych štátov bolo jestvovanie stálej armády. V starovekom Egypte až do obdobia Strednej ríše sú realitou profesionálni vojaci ako osobitná sociálna skupina.

 

2.b./ Premene práva starovekého Egypta

Konkrétne podoby aplikácie egyptského práva, napr. potvrdzovanie listín pečatením alebo vyjadrením svedkov, odkazovanie na precedensy, ukladanie záznamov do ochrany úradu vezíra alebo chrámu,, vytváranie osobných alebo rodinných archívov právnych dokumentov. Početne sa zachovali papyrusy s konkrétnymi zmluvami, protokolmi o súdnom vykonávaní atď. V praxi ako prameň práva prevládalo obyčajové právo. Od obdobia Starej ríše sú doložené kráľovské dekréty. Starí Egypťania spisovali svoje právo (texty právnych noriem) na zvitky, buď papyrusové, častejšie však kožené. Okrem zvitkov práva ďalším prameňom poznania egyptských zákonov boli výnosy egyptských kráľov.

Kráľovské dekréty

Kráľovské dekréty kodifikovali určité právne vzťahy, pomer medzi inštitúciami. Najstarším zachovaným zákonom je dekrét faraóna Haremheba (trestný zákon z roku 155 pred n.l.) na obnovenie poriadku v krajine. Významné zákonodarné dielo sa pripisuje faraónovi Bokchorisovi (z druhej polovice 8. storočia pred.n.l.) konkrétne vydanie zákonníka, ktorý sa skladal zo 40 rulónov. Obsah tohto kódexu nie je, žiaľ, však bližšie známy. Zákonník mal kodifikovať právo procesné, ako aj právo záväzkové.

Trestné právo

Trestnoprávne predpisy boli sformulované vo forme náboženských príkazov, ktorých dodržiavanie na tomto svete bolo jedinou zárukou večného posmrtného života. Po sociálnych rebéliách v prechodnom období sa z mytologickej podoby  menili predovšetkým na štátom uznané a aplikované pravidlá správania sa, teda na právne normy, ktoré boli totožné s morálnymi predstavami a postojmi ľudí. O starovekom egyptskom trestnom práve sa dá uviesť, že za zločiny, resp. delikty sa považovali:

a)      Trestné činy proti osobe a autorite faraóna (bola nimi vzbura proti kráľovej moci zrada

      a sprisahanie proti nej, ako aj zadržanie dodávok kráľovskému dvoru a iné)

b)      Administratívne trestné činy, medzi ktoré patrili trestné činy úradníkov, ďalej

      protiúradné trestné činy, napr. falšovanie právnych dokladov

c)      Majetkovoprávne trestné činy

d)     Nevernosť manželky

e)      Trestné činy proti predpisom o všeobecnej pracovnej povinnosti

f)       Trestné činy proti životu a zdraviu

g)      Útek pred plnením všeobecnej pracovnej povinnosti a vojenskej služby alebo pred platením daní

h)      Zlé nakladanie zo zvieratami, znečisťovanie Nílu, delikty proti posvätným zvieratám, príp. rastlinám

Za najťažšie zločiny sa považovala zrada, rebélia a vražda manžela. Ptahhotep bol najvyšším sudcom a sformuloval pravidlo účelu a zmyslu ukladania a výkonu trestu, ktoré je základom „filozofie“ staroegyptského trestného práva, starovekej náuky o penológii: „Trestaj tvrdo a nápravu (trest) určuj s prísnosťou, potom bude príkladom zabránené zlému činu“. Trest mal teda niekoľko funkcií, ktoré pôsobili v jednote:

a)      represívnu funkciu, ktorej zmyslom bola odplata za spáchané zlo, za porušenie zákona

aa) trest mal byť vždy pre potrestaného ponaučením

b)      preventívnu a nápravnú funkciu

            bb) všeobecne preventívnu funkciu, t.j. voči všetkým ostatným obyvateľom mal        

            pôsobiť ako ponaučenie

c)   reparačnú funkciu, ktorá spočívala v povinnosti nahradiť škodu spôsobenú spáchaným

           činom

Pri ukladaní trestov zreteľne platila:

a)      nerovnosť ľudí pred zákonom – za rovnaký delikt sa iný trest ukladal slobodnému

      človekovi a iný, prísnejší otrokovi

b)      nerovnoprávnosť druhov vlastníctva – prísnejším „ponaučením“ sa stíhala krádež  

     štátneho (kráľovského) vlastníctva, ako súkromného a najprísnejšie bol chránený

     majetok chrámov, majetok boží

Trest smrti mal podobu:

a)      jednoduchej popravy

b)      popravy s následkom definitívnej smrti

c)      nútenej samovraždy