1.        Úvod

        Ľudia sa vzájomne od seba líšia. Napriek tomu majú veľa spoločných a rovnakých charakteristík a čŕt. Existujú aj zvláštne prívlastky, ktoré patria iba konkrétnemu človeku a vytvárajú z neho indivíduum.

       Psychológia osobnosti, tak ako aj iné oblasti psychológie, sa zaoberá podmienkami, ktoré sú spoločné pre ľudí ako rod. Zaoberá sa štruktúrou a vývinom osobnosti, skúma podobnosti a odlišnosti medzi ľuďmi.

 

2.        Vymedzenie pojmu osobnosť

       Osobnosť je sebaregulujúci systém individuálne jedinečne kombinovaných psychických charakteristík, ktoré sa utvárajú individuálne jedinečne v jednote dedičného a získaného a ktoré fungujú v systéme vonkajších vzťahov u konkrétneho jedinca.

       Táto definícia je pomerne zložitá a náročná na porozumenie. Osobnosť je však skutočne takým zložitým problémom, že prakticky je nemožné o nej hovoriť jednoduchšie bez toho, aby sme neprimerane nezjednodušovali. Aj keď ju však chceme chápať v jej komplexnosti, je nutné, aby sme sa ďalej zaoberali jej jednotlivými zložkami.

 

3.        Psychické vlastnosti, črty, schopnosti

        Ak chceme nejakým spôsobom charakterizovať osobnosť, zisťujeme, že to nie je jednoduché, práve naopak, potrebujeme na to mnoho vyjadrení – charakteristík. Tieto charakteristiky majú v psychológii rozličné pomenovania a význam. V psychológii sa môžeme s nimi stretnúť jednak ako s označeniami jednotlivých vlastností, čŕt a pod., alebo ako s označeniami komplexnejších kategórií, ktoré vznikali v snahe o sprehľadnenie nesmiernej variability individuálne jedinečných ľudí.

3.1    Typy osobnosti

        V histórii psychológie, ale aj v jej súčasnosti, sa ľudia zatrieďovali do rozličných typov podľa istých prevládajúcich charakteristík. Vytvorilo sa mnoho typológií, avšak doposiaľ  si zachovávajú istú opodstatnenosť len niektoré z nich.

        Ešte od starovekých gréckych lekárov HippokrataGalena pochádza typológia štyroch temperamentov – sangvinik, cholerik, melancholik a flegmatik. Keďže tieto typy sa bežne spomínajú a stali sa, takpovediac, súčasťou všeobecného rozhľadu, považujem za nutné niečo si o nich povedať. Táto typológia vychádza z predstavy, že temperament človeka závisí od prevládania jednej zo štyroch telesných tekutín v organizme – od krvi (sanguis), hlienu (phlegma), žlče (cholé) a čiernej žlče (melan-cholé). Rozdelenie, pomenovanie i charakteristiky týchto temperamentov sa uchovali doposiaľ, preto sa im hovorí aj klasické temperamenty. Charakterizujeme ich takto:

       Sangvinik sa vyznačuje nestálou povahou, živosťou, pohyblivosťou, rýchlym vznikom a striedaním nehlbokých citových vzplanutí. Býva veselý, optimistický, dobromyseľný, spoločenský. Rýchlo sa nadchýna a jeho nadšenie rýchlo opadá.

       Cholerik je výbušnej povahy, ťažko sa ovláda, vznikajú u neho náhle, silné, emociálne reakcie. Je neprispôsobivý a netolerantný.

       Flegmatik sa vyznačuje pokojnou povahou, pomalým nástupom a málo výrazným prejavom citových reakcií. Zachováva odstup a reaguje racionálne i v náročných situáciách. Nepodlieha náladám, býva spoľahlivý.

       Melancholik je skôr uzavretý, nesmelý, prevláda u neho smutná nálada, býva depresívnejší, precitlivenejší, horšie prispôsobivý, city vznikajú pomaly, ale sú trvácne.

       Popri týchto klasických temperamentoch existuje ešte niekoľko známych typológií, ktoré sa používajú doposiaľ. C. G. Jung vo svojej typológii zaviedol pojmy introverzia a extroverzia. Introvert je uzavretý človek žijúci bohatým vnútorným životom, menej komunikujúci s okolím, nespoločenský. Extrovert, naopak, je veľmi spoločenský, ľahko nadväzuje kontakty, je povrchnejší. S touto typológiou sa bežne môžeme stretnúť v každodennom kontakte s ľuďmi. Na tieto dve typológie nadväzuje ďalšia, pochádzajúca od Eysencka. Eysenck prevzal pojmy extroverzia-introverzia, ktoré chápe ako protipóly, a priradil k nim pojem neuroticizmus, ktorý pochádza z medicíny a označuje pohotovosť reagovať neuroticky, t. j. úzkostne, nepokojne, podráždene, sebaneisto. Iným slovom labilne. Preto sa používa pojem labilita a jeho protipól stabilita. Túto typológiu možno znázorniť aj v grafickej podobe, kde pojmy extroverzia-introverzia sú zobrazené na jednej osi a pojmy stabilita-labilita na druhej.

LABILITA

 

MELANCHOLIK:                                                                            CHOLERIK:

náladový, rigidný, tichý ,                                                                    nedotklivý, nepokojný,

triezvy, rezervovaný ,                                                                         útočný, výbušný, aktívny,

pesimista, nespoločenský                                                                  impulzívny, optimista

INTROVERZIA                                                                                                                                                              EXTROVERZIA

FLEGMATIK:                                                                                    SANGVINIK:

pasívny, rozvážny,                                                                              spoločenský, prístupný,

zmierlivý, ovláda sa,                                                                           hovorný, čulý, nenútený,

spoľahlivý, vyrovnaný                                                                        bezstarostný, dobrý vodca

 

STABILITA

       Menej známa, viac špekulatívna typológia pochádza od E. Sprangera, ktorý rozoznáva šesť základných typov alebo foriem ľudskej individuality: človeka teoretického, praktického,

       Všeobecne možno povedať, že typológie v snahe zjednodušovať problém osobnosti zachádzajú niekedy priďaleko, t. j. schematizujú niečo, čo – aj keď ťažko – predsa len je zrozumiteľné práve v komplexnosti. Typológie nikdy nevystihujú celú osobnosť, ale vždy iba niektorú jej stránku a je otázne, či vždy tú podstatnú.

3.2    Črty osobnosti

        Iný prístup, v psychológii dnes bežnejší než typologický, používa ako charakteristiky osobnosti jej vlastnosti alebo črty. Na základe tohto prístupu možno jednotlivcov jednoduchšie porovnávať z hľadiska miery určitej vlastnosti.

       Ako črty osobnosti možno označiť zistiteľné tendencie k akcii. Umožňujú nám predvídať správanie a prežívanie človeka, ktorému pripisujeme patričnú črtu. črty osobnosti majú zároveň ráz trvalej charakteristiky, ktorá sa v správaní a prežívaní jedinca vyskytuje pomerne všeobecne alebo aspoň v istom rozsahu obdobných situácií. Všeobecnosť výskytu istých čŕt závisí od miery ich vyjadrenia, t. j. čím je daná črta výraznejšia, tým väčšmi a častejšie bude ovplyvňovať správanie alebo prežívanie: napr. veľmi úzkostný človek bude prežívať strach zrejme v mnohých situáciách a, naopak, veľmi smelý, nebojácny zachová vo väčšine situácií pokoj. Menej úzkostní alebo smelí ľudia sa úzkostne alebo smelo zachovajú zvyčajne v závislosti od konkrétnej situácie. V tejto súvislosti sa v psychológii zvykne rozlišovať medzi črtou a stavom. Spomenuli sme úzkostného človeka. Ide tu o vlastnosť, črtu osobnosti. Úzkosť sa však môže zmocniť aj nebojácneho človeka. Vtedy hovoríme o stave. Užitočnosť stanovenia určitej všeobecnej vlastnosti závisí od jednoznačného určenia i jej rôznych prejavov v situáciách rozličného druhu.

3.3    Schopnosti

        Inou dôležitou charakteristikou pri opise osobnosti sú schopnosti. Ide o osobnostné predpoklady na vykonávanie určitej činnosti, ktoré tejto činnosti zodpovedajú a zaručujú jej úspešnú realizáciu. Nech teda vykonávame akúkoľvek činnosť – hráme na husliach alebo tenis, učíme sa cudzí jazyk – jestvuje pre náš výkon v ktorejkoľvek činnosti náš osobný strop, t. j. úroveň, ktorú ešte môžeme dosiahnuť pri optimálnych podmienkach a pri našom stálom záujme a vytrvalosti v zdokonaľovaní sa.

3.4    Klasifikácia schopností

        Ako v každej inej vedeckej disciplíne, tak aj v psychológii sa pre lepšie porozumenie problematiky vyžaduje istá klasifikácia. Keď chceme schopnosti klasifikovať, roztriediť, znovu sa stretávame s častým javom, a síce s mnohorakosťou kritérií, ktoré pre takúto klasifikáciu využívajú rozličné psychologické školy. Napriek tomu sa zdá, že pomerne všeobecne možno schopnosti roztriediť na rozumové a špeciálne schopnosti, ktoré sa ďalej delia na: verbálne (rečové), priestorovej predstavivosti, numerické (číselné), percepčnej pohotovosti, pamäťové, psychomotorické a umelecké. Verbálne (rečové) schopnosti predstavujú schopnosť vyjadrovať sa, ale najmä rozumieť zložitým vzťahom vyjadreným slovami. Priestorová predstavivosť je súhrnom troch dôležitých schopností – priestorovej orientácie, ktorou človek určuje svoju polohu v priestore, vizualizácie, na základe ktorej dokáže chápať vzťahy medzi predmetmi, a kinestetickej predstavivosti – schopnosti predstavy pohybu v priestore. Numerická (číselná) schopnosť sa uplatňuje pri zaobchádzaní s číslami v rámci matematických úkonov. Percepčná pohotovosť je schopnosť rýchleho a presného postrehu. Pri pamäťových schopnostiach ide o schopnosti udržania a vybavenia sa rozličných zapamätaných skutočností, a to buď v rámci senzorickej (zmyslovej) pamäti, krátkodobej alebo dlhodobej pamäti. O psychomotorických schopnostiach hovoríme vtedy, keď si vyžadujú diferencované, koordinované zaobchádzanie s rozličnými nástrojmi alebo prístrojmi. Majú uplatnenie tak v pracovnej sfére, ako aj napr. v športe. Umelecké schopnosti možno ďalej deliť na literárne, hudobné, výtvarné a herecké, čo nám zároveň napovedá, pri ktorých činnostiach sa uplatňujú. Uplatnenie schopností je opätovne závislé od miery ich vyjadrenia. Čím je niekto v určitej sfére schopnejší alebo, naopak, neschopnejší, tým to má väčší vplyv na jeho výkon. Pri priemernom vyjadrení schopností podlieha ich uplatnenie vonkajším vplyvom.