1. SOCIÁLNA POLITIKA

 

        Je súbor aktivít, ktoré premyslene smerujú na zlepšenie životných podmienok obyvateľstva ako celku, resp. určitých skupín obyvateľstva a na zabezpečenie, udržanie sociálnej suverenity a sociálneho bezpečia v rámci daných hospodárskych a politických možností danej krajiny.

 

 

1.1            Vymedzenie pojmu

 

        Inštitucionálne chápaná štátna sociálna politika je nástrojom, ktorým štát občanom zabezpečuje ich sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 a dvoch následných paktov ľudských práv z roku 1966. takto vysvetľovaná sociálna politika štátu má vytvoriť spoločnosť rovnakých príležitostí a má každému občanovi ponúkať podmienky k rozvoju jeho ľudského potencionálu. Je teda neopomenuteľným nástrojom k sociálnej integrácii občanov a v prípade ich zlyhania k zabezpečeniu sociálnej existencie. Takto široko chápaná sociálna politika zodpovedá ekonomickým, sociálnym, historickým, kultúrnym tradíciám Československa i samostatného Slovenska. Pri vysvetľovaní sociálnej politiky vychádzame z vymedzenia sociálnej sféry. Túto považujeme za samostatnú, prierezovú sféru. Tvorí systém sociálnych vzťahov, podmienok a procesov, ktoré sa prejavujú v obsahu a charaktere činnosti, v správaní, potrebách, záujmoch, hodnotách a cieľoch sociálnych subjektov. Koncentruje sa na životné podmienky ľudí, na rozvoj človeka, jeho bytostných, tvorivých síl, rozvoj osobnosti i individuality. Sociálna politika sa v teórii a praxi rôzne interpretuje. Vymedzenie súvisí s chápaním pojmu sociálny.

Obvykle sa vysvetľuje:

1. v najširšom zmysle slova sa chápe ako spoločenský,

2. užšie chápanie sociálneho sa orientuje na sociálnu realitu,

3. najužší význam sociálneho súvisí s riešením konkrétnych sociálnych situácií.

Sociálnu politiku je možné chápať z rôznych pohľadov a úrovní. Častejšie sa stretávame s vysvetľovaním určitých zložiek či prvkov sociálnej politiky ako s vysvetľovaním sociálnej politiky komplexne. Existuje teda určitá ľubovôľa v jej chápaní.

Sociálna politika skúma a zovšeobecňuje sociálne činnosti a ako jav spoločenského myslenia je bázou, ktorá slúži a odporúča subjektom možné postupy v rozhodovacom procese. Sociálna politika je teda súbor aktív, opatrení, ktoré cieľavedome smerujú k rozvoju človeka, spôsobu jeho života, k zlepšovaniu životných podmienok obyvateľov, k zlepšovaniu sociálnej solidarity či bezpečia v rámci daných politických, hospodárskych možností krajiny. Existujú rôzne typy sociálnych politík, ktoré sa historicky uplatňovali v určitej etape sociálno-ekonomického vývoja vo svete.

Sociálna politika sa realizuje prostredníctvom určitých subjektov, z ktorých ako hlavný vystupuje štát. Je to tým, že štát určuje obsah, ciele, úlohy i chápanie sociálnej politiky v tej ktorej etape rozvoja spoločnosti. Na nižších stupňoch či úrovniach riadenia, ale aj v jednotlivých územných celkoch pôsobí veľa ďalších subjektov. V súvislosti s integračnými procesmi hovoríme o tzv. nadnárodných subjektoch. V najvšeobecnejšom chápaní členíme subjekty na štátne a neštátne. Možné členenie je i na štátne, trhové a netrhové subjekty. Subjekty koncipujú, pripravujú a realizujú sociálnu politiku v rámci svojej pôsobnosti. Základnú štruktúru sociálnych subjektov tvoria:

1. štát a jeho orgány,

2. zamestnávatelia,

3. zamestnávateľské a zamestnanecké odborové orgány,

4. obce,

5. charitatívne organizácie, organizácie občianskych iniciatív,

6. občania, rodiny a domácnosti.

I v rámci takto širokého ponímania subjektov sociálnej politiky si štát ponecháva svoju rozhodujúcu a integrujúcu úlohu.

Pod objektmi sociálnej politiky rozumieme všetkých obyvateľov štátu, ale i určité skupiny obyvateľov a jednotlivcov, ku ktorým sociálne opatrenia subjektov smerujú. Objekty sociálnej politiky sú podľa charakteru a potrebnosti jednotlivých sociálnych opatrení rôzne štruktúrované.
Sociálna politika v cieľovom riešení smeruje k určitému sociálnemu ladeniu spoločnosti. Sociálna politika usiluje o starostlivosť a blahobyt ľudí. Jednoznačne sa orientuje na ľudskú bytosť, jej jedinečnosť, schopnosti, záujem, potreby. Ciele sociálnej politiky charakterizujeme ako žiadúce, chcené stavy sociálnej sféry v budúcnosti. Vždy ide o sústavu cieľov, ktorými sa napĺňa všeobecný cieľ, tzv. rozvoj človeka, spôsob jeho života, jeho tvorivé sily a dispozície. Tento cieľ sa dosahuje uplatňovaním všeobecných princípov sociálnej politiky, ale tiež konkrétnymi opatreniami čiastkových sociálnych politík. Celý proces tvorby, formulácie i napĺňania cieľov je značne konfliktný. Konflikty vznikajú tak medzi subjektami, ako aj v rámci voľby prostriedkov a nakoniec i cieľov.

 

 

1.2  Princípy sociálnej politiky

 

        V sociálnej politike riešime vzniknuté sociálne situácie tak, že aplikujeme určité najefektívnejšie či najadekvátnejšie postupy, ktoré sú najideálnejšie pre vzniknutú udalosť. Tieto vychádzajú z poznania najdôležitejších princípov sociálnej politiky, a to: sociálnej solidarity, spravodlivosti, subsidiarity a participácie. Predpokladom úspešnej realizácie sociálnej politiky je existencia rôznych vzájomne spätých systémov, podsystémov, inštitúcií, inštitútov, noriem, predpisov a opatrení, prostredníctvom ktorých sú ciele sociálnej politiky naplňované. Pri ich voľbe, konštrukcii a realizácii je správne rešpektovať určité základné princípy – pravidlá, myšlienkové postupy, či idey, ktoré sú pre sociálnu politiku určujúce a ktoré jej dávajú určitý charakter či smer.

K najvýznamnejším princípom sociálnej politiky patria:

• princíp sociálnej spravodlivosti

• princíp sociálnej solidarity

• princíp sociálnej subsidiarity

• princíp sociálnej participácie

Riešenie konkrétnej situácie vyžaduje vždy aplikovať adekvátne princípy a myšlienkové postupy, ktoré najlepšie zodpovedajú vzniknutej situácii. Princíp sociálnej spravodlivosti patrí k rozhodujúcim a základným princípom. Vnímanie sociálnej spravodlivosti rôznymi autormi, ale i širokými vrstvami spoločnosti je čisto subjektívne a je vystavené silným tlakom vonkajších vplyvov, záujmov. Je zle, keď miera subjektivizmu presiahne optimálnu mieru. Spravodlivosť má svoje stanovené myšlienky humanizmu. Obyčajne sa spravodlivosť stavia proti nespravodlivosti. Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu a meriame ňou medziľudské vzťahy. V rozvinutých krajinách sa sociálna spravodlivosť chápe ako výsledok usilovnosti jednotlivca. Súčasne aj ako jeho vôľa pomôcť slabším, chorým, nezamestnaným, sociálne odkázaným. Treba ho chápať ako relatívny, na ktorý pozeráme z viacerých hľadísk. Spravodlivosť sa v spoločnosti vníma ako výsledok rôznych čiastkových, subjektívnych hodnotení a chápaní sociálnych rozdielov a nerovnosti. Princíp sociálnej solidarity je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ľuďmi. Vychádza z tézy, že človek svojou existenciou v určitej miere závisí od spolužitia, že je čiastočne odkázaný na druhých.
Je výrazom ľudského porozumenia, súdržnosti, zodpovednosti a pospolitosti. Vychádza zo slobodnej vôle ľudí a ich ochoty podriadiť sa záujmom širokého spoločenstva. Súvisí s utváraním a rozdeľovaním životných podmienok a prostriedkov jednotlivcov a sociálnych skupín v záujme idey sociálnej spravodlivosti. Sociálna solidarita sa realizuje prostredníctvom transferovej a redistribučnej politiky štátu. Nesmie zabudnúť na rozvíjajúce sa solidarity charity, spolkov, združení, ktoré sú založené na filantropii. Princíp subsidiarity znamená, že každý subjekt je povinný najprv si pomôcť sám, keď túto možnosť nemá, musí mu pomôcť rodina. Rodina si tiež má pomáhať sama svojimi silami. Keď si nevie pomôcť, volá na pomoc iné spoločenstvá: priateľov, charitu, obec a nakoniec štát. štát je teda na poslednom mieste, je povinný starať sa o vytváranie podmienok, aby si každý mohol pomôcť vlastným pričinením. Keď sú všetky druhy pomoci vyčerpané, pomáha štát. princíp subsidiarity znamená, že všetky sociálne inštitúcie sú tu pre človeka a nie naopak. Tento princíp predpokladá tiež, že všetky spoločenské útvary jednotlivcovi nielen umožnia, aby prevzal zodpovednosť sám za seba, ale tiež ho k tomu povzbudia – motivujú. Princíp participácie znamená, občania, ktorých život je ovplyvňovaný určitými opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosti zúčastniť sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii. Ide o fakt, aby občania mali reálnu možnosť podieľať sa na tom, čo bezprostredne ovplyvňuje ich život. Bez tejto spoluúčasti (participácie ), bez stotožnenia sa ľudí so sociálnymi, ale často i politickými opatreniami, sú efekty týchto opatrení obmedzené. Človek prestáva byť pasívnym príjemcom sociálnej politiky a sám sa na jej tvorbe podieľa a spolurozhoduje o jej realizácii. Všeobecné uplatňovanie princípu participácie vytvára predpoklady na priamy prístup jednotlivcov či skupín k politickým rozhodnutiam a vytvára predpoklady na uplatnenie plnej demokracie.