1. PEDAGOGICKÁ  TERMINOLÓGIA

 

 

 

 

1.1           Vedecký jazyk

 

 

        Pedagogika ako i ostatné vedy používa prirodzený jazyk (národný) ako univerzálny prostriedok utvárania, spracovania, uchovávania a odovzdávania vedeckých informácií. Veda však vyžaduje presný pojmový systém. Dosahuje sa to tým, že sa vyjadruje prostredníctvom jazyka a na jeho základe sa vytvára vedecký jazyk. Vo vedeckej práci a pri štúdiu pedagogiky je potrebné vyžadovať presné používanie vedeckej terminológie na úrovni, ktorú pedagogika dosiahla. Jednoznačne používané pojmy umožňujú pracovníkom jednej vednej oblasti jednotne chápať javy. Terminologická a pojmová jednoznačnosť znamená aj jasnosť. (1)

 

 

 

 

1.2  Pojem „kategória“

 

 

        Upresňovanie terminológie je priebežným javom a je prejavom rozvoja vedy. Systém poznatkov je usporiadaný v kategóriách a pojmoch. Kategória je najvšeobecnejší pojem, ktorý sa vzťahuje na široký okruh čiastkových javov a procesov. Rozdiel medzi pojmami a kategóriami je v tom, že kategórie predstavujú širšiu mieru zovšeobecnenia a väčší rozsah znakov, na ktoré sa vzťahujú. Predovšetkým kategórie hierarchicky štrukturujú vedu. (2)

 

 

 

 

1.3  Pojem „pojem“

 

 

Pojem je zovšeobecnená predstava o niečom vyjadrená jedným alebo viac výrazmi prirodzeným alebo formálnym jazykom.  V tradičnej logike je pojem forma myslenia, ktorá odráža podstatné vlastnosti (znaky) predmetov a javov. Pretože pojem a slovo sú nerozlučne spojené, možno pojem označiť ako význam jeho názvu. Slovo alebo skupina slov, ktorými sa označuje len určitý (t.j. žiadaný)pojem sa nazýva termín.  Určenie ktoréhokoľvek pojmu znamená logickú operáciu, ktorou sa odhaľuje obsah analyzovaného pojmu, t. j. stanoví sa sústava podstatných znakov príslušnej triedy predmetov, ktoré patria do rozsahu daného pojmu.

Pre pedagogickú prax je dôležitá hlbšia znalosť vytvárania a rozvíjania pojmov. Je to mnohostranný jav, na skúmaní ktorého sa podieľa viacej vied. Základom tvorenia vedeckých pojmov, ktoré sú prvým predpokladom a hlavnou súčasťou osvojovania základov vied a rozvíjania vedeckého spôsobu myslenia je bohatstvo vnemov a predstav  v preberanej téme daného predmetu. Vedecké pojmy nemôžu žiaci prijímať v hotovej podobe. Osvojujú si ich hlavne na základe vlastných predstáv a vlastných skúsenosti, s ktorými sa v ich vedomí spájajú prijímané informácie o vedeckých výsledkoch dosiahnutých historickými skúsenosťami ľudstva.

Správne používanie pojmov je prejavom odbornej úrovne jednotlivca a kvalifikovanej komunikácie medzi odborníkmi danej vednej disciplíny.        

 

 

 

 

1.4  Kategórie pedagogiky

 

 

        výchova – nosná kategória, zameraná na formovanie osobnosti

 

  cieľ – vytyčuje smer výchovného pôsobenia; je kultúrne a historicky podmienený;

                                   je to ucelená predstava – ideál – predpoklad- aných žiadúcich vlastnosti človeka,   

              ktoré možno získať výchovou

                                                                                                                              

        obsah – konkretizuje cieľ výchovy

 

        prostriedky – sú všetky skutočnosti materiálnej i nemateriálnej povahy, ktoré 

                                 napomáhajú dosiahnuť cieľ

 

        podmienky – tvoria ich biologické (napr. vek žiaka, učiteľa, ich zdravotný stav), 

                                psychologické (napr. motivácia, schopnosť...) a sociálne (napr. učiteľský

                                zbor, žiacka skupina) okolnosti, za účasti ktorých výchova prebieha;

                                patrí sem aj materiálne vybavenie triedy, školy...

 

 

 

 

1.4.1 Výchova

 

                               

        Výchova je základný pojem tak pedagogickej teórie, ako aj pedagogickej činnosti, ktorá je zameraná na formovanie osobnosti.

        Výchova je historicky a triedne podmienená kategória. Ako cieľavedomá činnosť vzniká na istom stupni vývinu spoločnosti. Tak ako sa utvárali a vyvíjali spoločenské vzťahy, tak sa menili názory na podstatu a poslanie výchovy.

        Pojem výchova je v slovenskom jazyku mnohoznačný a používa sa nejednotne. Vyplýva to jednak zo zložitosti javov, ktoré nazývame výchovou, ako aj z nedostatkov v metodológii a pojmotvorbe v pedagogike. Existuje veľké množstvo definícií výchovy, ktoré ju vymedzujú.

        Výchovu teda môžeme chápať ako riadený proces, ako zámernú a cieľavedomú činnosť vychovávateľa, ktorá na základe vzájomného vzťahu vychovávaného a vychovávajúceho umožňuje vychovávanému aktivizovať rozvoj vlastnej osobnosti v prospech seba a ľudskej spoločnosti.

 

 

 

 

 

 

 

1.4.2 Cieľ výchovy a vzdelávania

 

 

        Cieľ výchovy a vzdelávania je predstava o predpokladanom, či žiadanom výsledku výchovy. Neexistuje absolútna zhoda názorov o tom aké majú byť ciele výchovy človeka. Veda o cieľoch výchovy sa nazýva pedagogická teleológia. V pedagogike poznáme tri prístupy k formulovaniu cieľov výchovy:

 

filozofický – jednoducho je stanovený a o jeho platnosti sa nediskutuje

 

negatívny – odmieta formulovať ciele výchovy buď preto, že výchova je sama sebe cieľom a

                      ďalšie nepotrebuje, alebo preto, že odkazuje túto činnosť filozofii

 

pozitívny – sleduje, čo sa od výchovy očakáva, aký je ideál človeka a na základe toho cieľ

                     výchovy formuluje (3)

 

        Ciele výchovy predstavujú určitý systém prognózovania výsledkov výchovy. Na ich vrchole stojí ideál výchovy – obraz dokonalého človeka v danej dobe. Slúži ako cieľový bod, ku ktorému smerujú konkrétne a čiastkové ciele.

Vývoj ideálov výchovy:

 

▫ antika → kalokagatia (harmónia telesného rozvoja a rozvoja a duševných schopností

 

▫ stredovek → duchovný ideál hlbokej viery a náboženského vedomia (príprava na posmrtný

                        život)

                   → svetský ideál rytiera, bojovníka za záujmy panovníka   a galantného spoločníka

                       dvorných dám

 

▫ humanizmus a renesancia → návrat k antickému ideálu harmónie ľudských síl a schopností

 

▫ súčasnosť → plný slobodný rozvoj jedinca, chápaný ako nepretržitá možnosť uplatnenia

                        jeho schopností a možností, nie však na úkor iných

                   → požadujú sa konkrétne vlastnosti vyplývajúce z humánneho poňatia civilizácie

                        (ochota k spolupráci a pomoci, tolerancia, zodpovednosť) a schopnosť

                        uvedomovať si a prispievať k riešeniu globálnych problémov (4)

 

Grafické vyjadrenie vzťahu ideálu výchovy, všeobecných a čiastkových cieľov výchovy

 

ideál výchovy

 

 

 

obsah výchovy a vzdelávania

 

 

 

ciele jednotlivých zložiek výchovy

 

 

 

inštitucionálne ciele výchovy

 

 

konkrétne ciele a úlohy

 

 

        Ciele, ktoré sú v hierarchii nižšie postavené, sa stávajú prostriedkom napĺňania cieľov vyšších, konkrétne ciele a úlohy sú už vlastne obsahom výchovy. Každý čiastkový cieľ výchovy okrem toho, že je sám cieľom, je súčastne prostriedkom – obsahom dosiahnutia iného cieľa, ktorý je v hierarchii cieľov nad ním. Splnený cieľ sa stane výsledkom výchovy a na jeho základe vychovávateľ stanovuje nový cieľ, ktorý zodpovedá daným podmienkam. (5)

 

 

 

1.4.3 Obsah výchovy a vzdelávania

 

 

        Obsah výchovy a vzdelávania tvoria zložky výchovy. Obsahové jadro mnohostranného výchovného pôsobenia tvoria rozumová, mravná, pracovná, telesná a estetická výchova. Navzájom sa ovplyvňujú, prelínajú, posilňujú, teda ich treba chápať ako navzájom poprepájaný systém.

 

*  rozumová výchova *

 

Je prostriedkom rozumového rozvoja žiaka. Ide o rozvíjanie rozumových operácií, úkonov, postupov.

 

 V súčasnosti ju zameriavame na tieto čiastkové ciele:

-          učiť žiakov logicky myslieť

-          učiteľ musí argumentovať a zdôvodňovať svoje myšlienky

-          rozvíjať tvorivé myslenie žiakov – používať netradičné spôsoby riešenia úloh

-          učiť rozlišovať podstatné od nepodstatného

-          rozvíjať zmyslové poznávania žiakov

-          učiť nachádzať súvislosti a vzájomné vzťahy

-          vedieť vyjadriť svoju mienku, názor, presvedčenie

 

Formy:

-          párová práca

-          skupinová práca

-          skupinovo – problémové vyučovanie; teda také formy, pri ktorých dochádza ku kooperácii medzi žiakmi

 

Metódy:

-          dialogické metódy; hlavne heuristického charakteru, diskusie, polemiky...

-          tradičné metódy                                                                                              (6)

 

 

* mravná výchova *

 

Jej teoretickým východiskom je etika (teória mravnosti). Dnes sa preferuje označenie etická výchova. Ide o výchovné pôsobenie na rozum, city i vôľu žiaka tak, aby jeho postoje a správanie boli v súlade s platnými mravnými normami.

 

 

 

 

 

Ciele:

-          hlavným cieľom je vychovať prosociálnu osobnosť (slobodná, ochotná spolupracovať, pomáhať a darovať, avšak ktorá vie bez ohrozenia druhých obhájiť svoje oprávnené záujmy, práva a ciele a za každých okolností ostáva sama sebou, teda zachováva tzv. zlaté pravidlo mravnosti)

 

-          formovanie mravných návykov

-          formovanie mravných motívov

-          formovanie mravného presvedčenia (vzťah k normám, postoje k mravným hodnotám)

-          formovanie mravného vedomia (poznanie a racionálne odôvodnenie mravných noriem a pravidiel správania sa)

-          formovanie mravného konania (správanie sa v každodennom živote)

-          prehlbovanie citov a vôľových vlastností                                                 (7)

 

Obsah: skladá sa z 10 bodov – spôsobilostí, ktoré má učiteľ u žiakov rozvíjať

-          dôstojnosť ľudskej osoby, úcta k sebe

-          postoje a spôsobilosť medziľudských vzťahov

-          pozitívne hodnotenie správania druhých

-          kreativita a iniciatíva

-          komunikácia a vyjadrenie citov

-          interpersonálna a sociálna empatia

-          asertivita, sebaovládanie, konflikty s druhými

-           reálne a zobrazené vzory (pozitívne)

-          prosociálne správanie

-          prosociálnosť voči spoločnosti   (8)

 

Metódy: sú zamerané na to, aby dieťa prežívalo vyučovanie ako zážitkové učenie (učenie založené na vlastnom zážitku a vlastnej skúsenosti, ide o priamy kontakt s prírodou, vecami či ľuďmi, následkom ktorého nastávajú zmeny v chovaní alebo tvorivosti – je to najprirodzenejší spôsob učenia).

 

      

* pracovná výchova *

 

Práca je nielen prostriedkom obživy, ale má aj mravnú hodnotu – je dôstojným, plnohodnotným spôsobom existencie človeka. Pracovná povinnosť sa v súčasnosti zmenila z práva iba na možnosť.

Pracovná výchova sleduje dva ciele:

 

▪ formuje vzťah k práci      pracovná morálka

      -   vyjadruje súhrn pracovných postojov, vzťah  jednotlivca k pracovnej činnosti

      -   je podmienená morálno-vôľovými a charakterovými vlastnosťami, motiváciou k práci a 

          sociálnou potrebou

 

▪ poskytuje primerané technické vedomosti, zručnosti a návyky      pracovná kvalifikácia     

-          vytvára sa pracovnou orientáciou a profesijnou prípravou

-    rozvíja schopnosti pracovať s nástrojmi, prístrojmi a strojovým zariadením

-          poznávanie nových technológií a technického vybavenia.

 

 

Pracovná výchova má dnes prevažne technický charakter, lebo pracovná činnosť nie je možná bez techniky. K nutným technickým zručnostiam počítame aj zvládnutie práce s počítačom ako druhej gramotnosti moderného človeka.

        Realizácia pracovnej výchovy na vyučovaní je dosť obtiažna. V minulosti sa hľadali rôzne formy a prostriedky na jej uplatnenie. Začiatkom nášho storočia bola pracovná výchova spojená s myšlienkou pracovnej školy J. Deweya a C. Freineta. Systematická výučba podľa vyučovacích predmetov bola narušená projektmi.

        V súčasnosti sa pracovná výchova posúva viac do výchovy mimo vyučovania, do záujmovej činnosti detí základnej a strednej školy. (9)

 

 

* telesná výchova *

 

Je súčasťou výchovy človeka – cieľavedomá výchova a vzdelávacia činnosť pôsobiaca predovšetkým na telesný a pohybový vývoj človeka. Prispieva k všestrannému rozvoju osobnosti, ľudského tela a pôsobí na rozvoj ostatných stránok osobnosti (vôľa, morálka, odvaha...).

 

Základné úlohy telesnej výchovy:

 

-          upevňovanie zdravia

-          podpora správneho rastu

-          všestranný vývin organizmu

-          formovanie, upevňovanie a zdokonaľovanie pohybových návykov

-          rozvíjanie základných pohybových schopností

-          rozvoj morálnych vlastností

-          utváranie trvalého vzťahu k cvičeniu, hrám a športu

 

        Telesná výchova je rovnako dôležitá pre všetkých ľudí, bez ohľadu na vrodené pohybové schopnosti.

 

 

* kultúrna a estetická výchova *

 

Kultúra (z lat. cultura) je súhrn materiálnych a duchovných hodnôt, ktoré ľudstvo vytvorilo v priebehu svojich dejín. Nie však všetky hodnoty, ale ich výber. Kritériom výberu je zušľachťovanie ľudskej osobnosti,  spoločnosti v jej historických etapách. Do kultúry teda patrí aj veda, umenie, výchova a vzdelávanie a celková tvorba zušľachťujúcich hodnôt.

        Kultúrna výchova znamená využitie kultúrnych hodnôt pri formovaní a rozvíjaní človeka a ľudstva vôbec. Je to cieľavedomé pôsobenie. Prebieha všade tam, kde sú splnené podmienky na zušľachťovanie ľudských hodnôt a vzťahov - v kultúrnom prostredí školy, rodiny, ale aj ďalších inštitucionálnych zariadeniach. Znehodnocovanie kultúrnej výchovy deformáciou kultúrnych hodnôt vedie aj k deformácii osobnosti.

        Estetika (z gréc. aisthétikes  -  vnímané zmyslami) je veda, ktorá  sa zaoberá  zmyslovým

poznávaním sveta a človeka. Jej špecifikou je, že posudzuje zmyslové vnímanie z hľadiska krásy a umenia. Z poznatkov estetiky vychádza estetická výchova, ktorá je súčasťou kultúrnej výchovy. Estetická výchova vedie žiakov k uvedomelému vnímaniu prostredia, v ktorom žijú a pracujú, prírody, materiálnych a kultúrnych hodnôt, umeleckých diel, ale aj ku kultúre správania.

 

 

 

Ciele a úlohy estetickej výchovy môžeme zhrnúť nasledovne:

 

   - formovanie estetického vedomia a cítenia na základe poznania kultúrnych hodnôt a ich významu pre človeka a ľudstvo → to je kognitívna (poznávacia) stránka estetickej výchovy, ktorá sa realizuje vzdelávaním v literatúre, výtvarnom a hudobnom umení, histórii a pod.

   - pestovanie estetických zážitkov, názorov a utváranie vkusu →  cit pre krásu pramení zo silných zážitkov z uvedomelého vnímania prírody a umeleckých diel

      - vyvrcholením estetickej výchovy je  naučiť deti   základným zručnostiam a   umeleckým  

prejavom     jednotlivých  oblastiach  umenia     tieto    zdrojom   radosti z tvorivej 

         činnosti, vedú k rozvíjaniu záujmov a u talentovaných jedincov aj k rozvoju umeleckej profesionality (10)

 

 

 

1.4.4 Prostriedky výchovy a vzdelávania

 

        K naplneniu cieľov výchovy dochádza až v ich realizácii, pričom je dôležité poznať ako a čím máme pôsobiť → výber prostriedkov so zreteľom na najúčinnejšie. Voľba správnych prostriedkov výchovy môže významne ovplyvniť dosiahnutý cieľ. Priraďovanie prostriedkov k cieľu, ale aj cieľa k prostriedkom je náročná myšlienková i fantazijná činnosť, závislá na tvorivosti, schopnosti, praktickej zručnosti a možnostiach učiteľov či vychovávateľov.

        Prostriedkami výchovy rozumieme v určitej činnosti všetky reality, ktoré používame v pedagogickom procese k tomu, aby sme efektívnejšie dosiahli cieľ.

 

Rozdelenie a charakteristika  prostriedkov

 

A     hmotnépomôcky  ─ prirodzené (prírodniny – živočíchy, rastliny; preparáty)

                                             ─ zobrazujúce (obrazy, makety, náčrty...)

                                             ─ ostatné (potreby pre učiteľa – učebnice, príručky...)

                        technické prostriedky ─ audiovizuálne (videozáznam, intonačné tabule...)

                                                                ─ vyučovacie a učiace stroje (trenažéry, informátori.)

                                                                ─ výpočtová technika

                        budovy a ich vybavenie (lavice, stoly, tabule, triedy, jedáleň, ihrisko...)

 

B     nehmotnéobsah -  tvoria ho informácie a sústava poznatkov vo vzdelávacej oblasti a požiadavky na vlastnosti, schopnosti, spôsob chovania a konania. Obsah sprostredkováva výchovu, je to teda konkretizovaný cieľ, ale zároveň aj prostriedok formovania človeka.

 

Obsah ako prostriedok má tieto funkcie:

-   informatívnu - umožňuje orientáciu v danej reálnej situácii

-   formatívnu  - umožňuje osvojenie si vlastností a schopností, dôležitých z hľadiska 

                          požiadaviek na osobnosť človeka

-   inštrumentálnu - umožňuje využitie poznatkov, vlastností a schopností v praktických

                          činnostiach, pri riešení problémov, úloh, situácií a pod.

Inštrumentálnou funkciou je obsah najúčinnejší prostriedok výchovy človeka. (11)

 

                        zásady  ─ didaktické

                                           ─ výchovné

 všeobecné požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovy a vzdelávania a v súlade so zákonitosťami vyučovacieho a výchovného procesu určujú charakter vyučovania a výchovy. Tvoria ucelený systém, navzájom sa prelínajú a dopĺňajú.

V teórii vyučovania (didaktike) sa špecifikovali didaktické zásady.

Sú to:

- zásada výchovného vyučovania

- zásada spojenia teórie a praxe

- zásada individuálneho prístupu

- zásada primeranosti

- zásada názornosti

- zásada aktivity a uvedomelosti

- zásada trvácnosti

- zásada komplexnosti

- zásada vedeckosti.

 

V teórii výchovy sa okrem pojmu výchovná zásada veľmi často uplatňuje pojem výchovný princíp. Rozdiel medzi princípom a zásadou je v miere všeobecnosti. Princípy sú najvšeobecnejšie požiadavky, ktoré je potrebné vo výchove uplatňovať ak chceme, aby bola účinná.

 

Medzi princípy výchovy sú najčastejšie zaradené:

- princíp názorového pluralizmu

- princíp mravnosti a tolerancie

- princíp demokracie a humanizmu

- princíp cieľavedomého činnostného zamerania a aktivity

- princíp sociálneho konsenzu vo výchove

 

Ako zásady výchovy sa v pedagogickej literatúre uvádzajú:

- zásada primeranosti veku a k individuálnym zvláštnostiam

- zásada vyzdvihovania kladných čŕt žiakovej osobnosti

- zásada spájania náročnosti s úctou voči dieťaťu

 

                        metódy (z gréc. methodos - cesta k niečomu) je zámerný postup, spôsob k dosiahnutiu cieľa

                                           ─ vyučovacie - v pedagogickej literatúre sa stretávame s rôznou klasifikáciou vyučovacích a učebných metód. Táto nejednotnosť vyplýva z rôznosti kritérií jednotlivých autorov. Uvádzam päť základných skupín vyučovacích metód podľa Maňaka (12):

 

Z hľadiska prameňa poznávania:

I. slovné metódy: 1. monologické: a) prednáška

                                                        b) rozprávanie

                                                        c) vysvetľovanie

                                                        d) inštruktáž

                             2. dialogické: a) rozhovor

                                                    b) diskusia

                                                    c) dramatizácia

                             3. písomné práce

                             4. práca s textom (kniha, učebnica)

 

 

 

II. názorno - demonštračné metódy:

                             1. pozorovania

                             2. predvádzanie: a) obrazov a predmetov

                                                        b) pokusov

                                                        c) činností

III. praktické metódy: 1. nácvik zručností

                                    2. žiacke pokusy a laboratórne činnosti

                                    3. výtvarné a grafické práce

 

Z hľadiska aktivity a samostatnosti žiakov:

1. oznamovacie metódy

2. problémové metódy

3. bádateľské metód

 

Z hľadiska myšlienkových operácií:

1. porovnávanie

2. indukcia

3. dedukcia

 

Z hľadiska etáp vyučovacieho procesu:

1. motivačné metódy

2. metódy utvárania nových vedomostí a zručností

3. metódy upevňovania a opakovania učiva

4. metódy preverovania a hodnotenia

 

Z hľadiska vyučovacích foriem a prostriedkov:

1. kombinácia vyučovacích metód s vyučovacími formami

2. kombinácie vyučovacích metód s vyučovacími prostriedkami

 

                                           ─ výchovné - zámerne a systematické spôsoby a postupy, ktoré smerujú k výchovnému cieľu. Sú to výchovné postupy, pomocou ktorých sa formuje mravné vedomie, city a vôľové vlastnosti, prejavujúce sa v mravnom konaní a správaní. Podľa zvoleného kritéria sa v pedagogickej literatúre uvádzajú rôzne klasifikácie výchovných metód. Vaněk pri klasifikácii výchovných metód vychádza zo základných zložiek ľudskej osobnosti. Podľa toho delí výchovné metódy na:

1. základné - rozvíjajú niektoré z troch položiek osobnosti - rozumovú, citovú a vegetatívnu

2. komplexné - svojím pôsobením ovplyvňujú viac zložiek osobnosti súčasne. (13).

 

Podľa toho, čím sa v tej ktorej metóde pôsobí na subjekt, uvádza Grác nasledovné metódy:

1. slovné - objasňovanie, presvedčovanie, vsugerovanie

2. názorné - príkladovanie

3. činnostno-praktické  - cvičenie

 

Podľa toho, na ktorú stránku ľudskej psychiky pôsobia sú to:

1. metódy pôsobiace na intelekt - metódy presvedčovania, vysvetľovania, etické rozhovory,  

    diskusie, referáty, prednášky

2. metódy pôsobiace na vôľu - cvičenia a navykania

3. metódy pôsobiace na city - metódy mravného hodnotenia, povzbudzovania a trestania (14)

 

 

                        formy    ─ organizované  formy  vyučovania   -  organizačné    usporiadanie

obsahu, metód a hmotných prostriedkov,  pri   rešpektovaní výchovných a vyučovacích zásad.

Organizačné formy vyučovania podľa pomeru učiteľovej činnosti k žiakovej činnosti rozlišujeme:

1. individuálne formy vyučovania

2. hromadné formy vyučovania:

a) vyučovacia jednotka (hodina) v triede

b) vyučovacia jednotka v laboratóriách a špeciálnych učebniach

c) vyučovacia jednotka v školskej dielni

d) vyučovacia jednotka na školskom pozemku

e) vychádzky a exkurzie

3. zmiešané formy vyučovania sú kombináciou individuálneho vyučovania s hromadným

    vyučovaním

 

                                           ─ formy výchovy 

 

-hra - individuálna, spoločenská

- práca - sebaobsluha, pomoc pri domácich prácach

- denný režim, školský poriadok,

- záujmové krúžky,

- návštevy múzeí, galérií a kultúrnych podujatí.

- výlety a exkurzie,

- športové aktivity,

- sú prehliadky, výstavy,

- etické rozhovory a besedy

 

 

 

1.4.5 Podmienky výchovy a vzdelávania

 

        Podmienky výchovy predstavujú mnohostranný komplex výchovných a mimovýchovných javov, ktoré existujú vo vnútri vychovávaných osobností a mimo nich.  Medzi podmienky výchovy patria najmä osobnosti, ktoré sa na výchove podieľajú, nie veci a predmetové okolnosti. Sú charakterizované celkovou dosiahnutou úrovňou života a životného prostredia vychovávaných i vychovávateľov, sú dané tým, čo existuje vrátane zjavných i skrytých možností.  Pedagóg musí poznať podmienky výchovy, aby mohol efektívne riadiť výchovno-vzdelávací proces.

 

Základnou pedagogickou klasifikáciou podmienok výchovy je ich rozdelenie na:

1. vonkajšie

2. vnútorné

 

Vonkajšie podmienky výchovy

        Vonkajšie podmienky výchovy tvorí prostredie, v ktorom výchova prebieha. Výchovné prostredie by malo stimuloval zdravý a plný rozvoj žiaka. Jeho vecnú stránku tvorí interiér prostredia. Rozhodujúcim činiteľom sú však žiadúce hodnoty, sociálne vzťahy a vyspelé osobnosti výchovných pracovníkov.

 

Delenie:

→ sociálne podmienky – tvorí ich výchovná skupina, trieda, rodina, teda určité zoskupenie detí, 

                                         mládeže, v ktorom prebieha výchova

→ materiálne podmienky - tvorí ich úroveň a vybavenie prostredia, v ktorom výchova prebieha

                                             (učebňa, dielňa, klubovňa, špeciálne vybavené miestnosti a ich

                                              zariadenie)

 

Vnútorné podmienky výchovy

        Vnútorné podmienky výchovy tvorí komplexne chápaná dosiahnutá úroveň vychovávaných jedincov a skupín, ich vrodené a získane, žiadúce i nežiadúce vlastnosti, súbor ich životných skúseností, vekové a individuálne osobitosti.

Vnútorné podmienky výchovy tvoria:

 

biologické faktory  - zdravotný stav žiaka a pedagóga, vek žiaka a pedagóga a pod.

 

psychologické faktory - všetky výchovno-vzdelávacie výsledky doterajšej výchovy a

                                                  sebavýchovy

                                               - všetky výsledky doterajšieho pedagogicky nezámerného

                                                  pôsobenia, najmä životného prostredia

Životné prostredie je súčasťou reality, s ktorou sú ľudia v praktickej i duševnej interakcii. Veľmi vplyvnou zložkou novodobého životného prostredia človeka sú hromadné oznamovacie prostriedky (rozhlas, televízia, časopisy, film, krúžky), ktoré je potrebné vo výchove využívať.

        Podmienky výchovy sú východiskom výchovy, preto ich musíme poznať. Ak chceme efektívne vychovávať človeka, musíme poznať vonkajšie a vnútorné podmienky.

        Pre pedagóga má poznanie týchto podmienok zásadný význam pretože mu pomáha pochopiť správanie toho ktorého žiaka. Teda ak chceme správne zamerať naše výchovné pôsobenie musíme analyzovať výsledky a ostatné podmienky výchovy. Hovoríme o pedagogickej diagnostike. (15)