1.                FORMOVANIE SVETOVEJ HOSPODÁRSKEJ SÚSTAVY

 

Formovanie svetovej hospodárskej sústavy – roky približne 1870 – 1914

Priemyselná revolúcia v západnej Európe a v USA bola prvou vlnou procesov industrializácie, ktorú chápeme ako presun v zdrojoch obživy obyvateľstva od poľnohospodárstva k priemyslu a ktorá vytvorila podmienky na formovanie nových hospodárskych javov. Predel k novej etape vývinu predstavujú veľké politické udalosti: Prusko –francúzska vojna 1870-1865 a vznik jednotnej Nemeckej ríše, vojna Juhu proti Severu 1861-1865 v USA, zrušenie nevoľníctva v Rusku 1861, dualizácia habsburskej monarchie 1867, politické reformy 60.tych rokov vo Veľkej Británii, zjednotenie Talianska 1861 – 1870, prevrat a reformy Meidži v Japonsku v rokoch 1867-1868. Hospodárskym medzníkom je veľká hospodárska kríza 1873-1879, ktorá prvýkrát postihla všetky krajiny, ktoré prešli priemyselnou revolúciou. Nastúpila nová vlna industrializácie, v ktorej sa ďalej rozvíjali odvetvia textilu a potravinárstva a popri nich rýchlo rástol význam strojárstva, hutníctva a baníctva a vznikali nové priemyselné odvetvia. Do industrializačných procesov sa začali zapájať aj okrajové oblasti Európy a Japonsko.

Industrializácia bola sprevádzaná nápadnými zmenami demografických procesov. Asi od polovice 18. storočia začalo zrýchľovanie vývoja, ktoré sa v 19. storočí výrazne zvýšilo. Prelomili sa feudálne hranice pohyblivosti obyvateľov, ktoré umožnilo obrobiť nové veľké plochy pôdy na rôznych kontinentoch, miera pôrodnosti zostala síce približne rovnaká, veľmi však klesala miera úmrtnosti. Priemerná očakávaná dĺžka života v Európe na začiatku 19. storočia bola medzi 15-40 rokov, ale koncom 19. storočia okolo 50. V USA rástol počet obyvateľov ešte rýchlejšie. Typický faktor zmeny situácie: masová migrácia ľudí medzi kontinentmi.

 

1.1             Priemyselný rozvoj

Vychádzal z masového využitia a zdokonaľovania vynálezov z obdobia PR a využitia početných nových objavov a technických riešení. V rozpätí rokov 1870-1900 sa svetová priemyselná výroba strojnásobila a do roku 1913 sa pri porovnaní s rokom 1870 zvýšila asi päťkrát. Do tohto výsledku sa premietli extenzívne a intenzívne faktory rastu. Podstatné zdokonalenie a zlacnenie výroby ocele, ktoré umožnilo, aby oceľ nahradila zvárkové železo a drevo sa dosiahli vďaka vynálezom Bessemera 1856, Thomasa 1879 a Martinovcov 1864. V tomto období sa strojárstvo stalo chrbticou celého hospodárstva a úroveň jeho rozvoja meradlom vyspelosti krajiny.

Zrodil sa moderný chemický priemysel. Revolučnú zmenu zaznamenalo aj stavebníctvo – výroba portlandského cementu. Pohonné hmoty: konštrukcia parnej turbíny, spaľovacích motorov, Dieselovho motoru, automobilov 1885 a lietadiel 1903-1905.

Osobitný význam malo využitie teoretických poznatkov o elektrine a začiatky elektrifikácie. S tým je spojený vznik elektrotechniky. Elektrina umožnila získať pre praktické použitie dôležitý kov – hliník, vznikla elektrochémia.

Hospodársky vzostup medzi rokmi 1870 –1913 bol charakteristický mohutnou výstavbou železníc, parníkov a veľkých rýchlych oceľových lodí. Popri doprave tovarov a ľudí zaznamenala revolučný prevrat aj doprava správ a informácií umožnená vynálezmi telegrafu, telefónu a rádiotelegrafie. Iba v tomto období vzniklo moderné novinárstvo a burzová hra, stáva sa všeobecnou znalosť čítania a písania.

Menilo sa však nielen odvetvové, ale aj geografické rozloženie priemyselnej produkcie. Ak do polovice 19. storočia si Anglicko udržalo postavenie dielne sveta, v priebehu ďalšieho vývoja sa toto postavenie oslabilo a napokon zlikvidovalo. V 80tych rokoch celkovým rozsahom priemyselnej produkcie Anglicko predbehli USA a na začiatku 20. storočia aj Nemecko. V postupujúcej industrializácii sa do I. svetovej vojny stal priemysel hlavným zdrojom obživy vo Veľkej Británii, Nemecku, Belgicku, USA a v českých krajinách. Všade inde stále podiel obyvateľov odvodzujúcich obživu z poľnohospodárstva zostával na prvom mieste.

Hospodársky vývin v 19. storočí bol prerušovaný hospodárskymi krízami z nadvýroby,  ktoré sa riešili zastavovaním výroby, prepúšťaním robotníkov a znižovaním cien, ktoré vyžadovalo technické inovácie a umožňovalo opätovné zvýšenie odbytu a výroby.

História kríz sa začala krízou v Anglicku v roku 1825. Tieto i ďalšie krízy 1836, 1847, 1857, 1866 boli pomerne krátke, netýkali sa celého priemyslu a postihovali najmä Anglicko.

Prvou skutočne veľkou a dlhou krízou bola kríza 1873-1876 spolu s depresiou 1873-1879., ktorá postihla všetky priemyselne sa rozvíjajúce krajiny sveta a priemysel ako celok – najsilnejšie postihla USA, Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ktoré predtým zažili veľmi silný hospodársky vzostup. Kríza rokov 1900-1902 bola potom prvou krízou, ktorá cez postih „materských“ krajín doľahla aj na koloniálne krajiny a bola vlastne prvou NAOZAJ SVETOVOU HOSPODÁRSKOU krízou.

Rast koncentrácie kapitálu bol rýchlejší než rast koncentráciu výroby podľa počtu pracovníkov, lebo rástla technická vybavenosť práce meraná vzájomným pomerom ceny materiálnych a ľudských činiteľov výroby. Rastúcu investičnú náročnosť výroby bolo schopné zvládnuť stále menej podnikateľov.

Už v priebehu PR sa pri financovaní podnikov hojne vyskytovali úverové zdroje mobilizované z dočasne voľných menších súm peňazí obyvateľstva prostredníctvom formujúcej sa siete bánk a iných peňažných ústavov, alebo predajom obligácií s pevným úrokom. Inou formou prekonávania hraníc individuálnych možností podnikania sa stali rôzne spoločnosti vlastníkov kapitálu. Medzi nimi osobitné miesto získali už skôr známe účastinné (akciové) spoločnosti.

 

1.2             Družstevníctvo

            Novou formou podnikania sa stalo aj družstevníctvo, ktoré vychádzalo z ideálov utopického socializmu. Hlavnými smermi družstevného podnikania boli maloobchodná činnosť (konzumné družstvá), úverová činnosť, predaj a ďalšie spracovanie roľníckych produktov, vznikli aj výrobné družstvá remeselníkov, pre výstavbu bytov a iné.

            Veľká kríza a po nej nasledujúce depresia rokov 1873-1879 vyostrila neobyčajne konkurenciu medzi podnikateľmi a významne ovplyvnila aj pomery na svetovom trhu. Koncentračné a centralizačné procesy spojené so zánikom množstva menších podnikov a vytváraním mohutných spoločností postúpili tak ďaleko, že situácia najmä na trhu tovarov sa stávala jednoduchšia, prehľadnejšia. Začali sa objavovať nové monopoly, ktoré vyrastali z nových podmienok výroby.

            Existencia relatívne malého počtu podnikov dodávajúcich na trh rozhodujúcu časť určitých výrobkov uľahčila monopolistické dohody o jednotlivých cenách, odbytových rajónoch, predajných podmienkach a to v podobe kartelov, resp. užšiu spoluprácu podnikov pri spoločnom predaji či nákupe (syndikáty), alebo splynutí do jedného mamutieho podniku – trustu. Niektoré kartelové dohody sa uzatvárali na medzinárodnej úrovni. Iným typom grupovania kapitálu a podnikania sa stali koncerny, kde práve samostatné podniky rozličného zamerania sú cez kapitálovú účasť  závislé na jednom financujúcom centre.

            Zmeny sa týkali aj bankovníctva. Pre podniky bolo výnosnejšie ukladať svoje dočasné rezervy do banky nie v podobe vkladu, ale v podobe kúpy bankových účastín. Účastinná forma podnikania umožňovala vzájomné prerastanie bankového, priemyselného, obchodného i iného kapitálu do univerzálnej podoby kapitálu, pre ktorú neskôr vznikol pojem finančný kapitál.

            Rast počtu obyvateľov, najmä mestských, ovplyvnili vývoj poľnohospodárstva. Na európskom kontinente sa masovo uplatnili agrotechnické premeny vyskúšané už predtým v Holandsku a Anglicku. Väčšiu úlohu zohrali okopaniny. Zvyšky úhorovania sa zachovali v Uhorsku, Poľsku, na Balkáne a za Pyrenejami. V Rusku sa však striedavé hospodárstvo uplatnilo iba v malej miere, táto krajina mala stále dostatok voľnej panenskej pôdy.

            K závažným zmenám vo svetovom poľnohospodárstve došlo v dôsledku osídlenia nových území USA, Kanady, Austrálie a Argentíny a využitia rozsiahlych plôch celín (panenskej pôdy). Revolúcia v doprave znížila dopravné náklady na zlomok predchádzajúcej úrovne. Obilie a vlna z týchto oblastí a ďalej z Ruska a Indie, vyrábané s nízkymi nákladmi zaplavili európske trhy a v 80tych rokoch vyvolali prvú v histórii agrárnu krízu z nadvýroby. Urýchlili sa procesy prechodu od trojpoľného k striedavému obhospodarovaniu pôdy, zrýchlil sa postup trojpoľného k striedavému obhospodarovaniu pôdy.

 

1.3             Rozvoj kolonializmu

Obrovské zisky z kolónií lákali a rastúca ekonomická a vojenská moc európskych krajín umožňovali ďalšie koloniálne výboje. Holandsko upevnilo a prehĺbilo svoje panstvo v Indonézii. Belgicko si uzurpovalo obrovské územie v povodí Konga. Hlavnými dobyvateľmi nových území sa stala Veľká Británia a Francúzsko, ktoré rozsah koloniálnych ríš podstatne zväčšili výbojmi v Ázii a v Afrike. Cárske Rusko kolonizovalo územie strednej Ázie. V 80tych rokoch začala koloniálna expanzia Nemecka a Japonska, v 90tych rokoch USA, na začiatku 20. storočia aj Talianska. Hlavnými metódami tohto včlenenia boli násilné metódy a hlavnými cieľmi koristnícke ciele. Uplatnili sa však aj metódy ekonomické. Remeselná výroba kolonizovaných krajín nebola schopná čeliť konkurencii strojmi vyrábanej produkcie a masové bola ničená, poľnohospodárstvo sa prispôsobovalo potrebám exportu do „materských“ krajín. Takto sa formovala monokultúrna ekonomika radu kolónií.

Využitím vojenskej a hospodárskej prevahy upevňoval sa postupne v 19. storočí systém medzinárodnej deľby práce, v ktorom sa najprv Anglicko a potom západná Európa a USA stávali priemyselnou dielňou sveta a ostatný svet dodávateľom surovín a potravín.

Druhá etapa kolonializmu sa zavŕšila na začiatku 20. storočia, keď na zemeguli už takmer neboli územia, ktoré by bolo možné kolonizovať a keď medzi kolonizátorskými krajinami došlo k viacerým dohodám o rozdelení sfér vplyvu. Začína sa nová etapa v dejinách kolónií a príprava boja o znovurozdelenie už rozdeleného sveta.

Mimoriadne významným stimulom rozvoja priemyselnej, ale aj poľnohospodárskej výroby sa popri rozvoji dopravy a spojov stal medzinárodný obchod. V doprave sa podstatne zvýšil akčný rádius konkurencieschopného vývozu, rad výrobkov, pre ktoré dovtedy boli dopravné náklady mimoriadnou formou cla. Vďaka dopravnej revolúcii sa až v 80tych rokoch 19. storočia stali predmetom zaoceánskeho obchodu tak dôležité výrobky ako je obilie, múka a mäso. Hlavnými komoditami svetového obchodu boli do 1913 textilné suroviny, obilie a múka, uhlie, korenie, tabak, cukor, ropa a jej deriváty.

S rozvojom medzinárodného obchodu rozvinuli sa aj medzinárodné finančné vzťahy. V poslednej tretine 19. storočia sa sformovala v krajinách Európy a USA moderná, viacstupňová sústava peňažných ústavov. To bol ekonomický základ vývozu kapitálu. Vývoz kapitálu bol úzko spojený s vývozom tovaru.

 

 

 

 

 

2.                HLAVNÉ PROCESY PREBIEHAJÚCE V 20. A 30. ROKOCH

20. STOROČIA A ICH DÔSLEDKY

 

2.1     Hospodárske korene a účinky I. svetovej vojny

 

Prvá svetová vojna bola vyústením protirečení ekonomických a politických záujmov medzi zoskupeniami veľmocí, ktoré sa sformovali v podobe tzv. Dohody (Francúzsko, Rusko, V. Británia – na ich strane bojovali aj Srbsko, Belgicko, Taliansko, Rumunsko, Grécko, USA, Japonsko) a tzv. Centrálnych mocností (Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, so spojencami Tureckom a Bulharskom). Postupne bolo do vojny vtiahnuté 34 z 59 vtedy jestvujúcich štátov. Do armád sa postupne povolalo vyše 70 miliónov vojakov.

Vojna rozrušila v predchádzajúcom období vytvorený systém svetovej deľby práce, námorné spoje z Európy do zámoria sa výrazne obmedzili blokádou prístavov Centrálnych mocností. Dezorganizačne na jednotlivé národné hospodárstva pôsobilo odčerpanie miliónov pracovníkov a ťažnej sily koní do armád.

V Európe vojna pôsobila ako obrovská živelná katastrofa, ako veľká kríza. Európa sa vyradila zo svetového trhu a svojej pôvodnej úlohy hlavného dodávateľa priemyselných výrobkov a odberateľa surovín voči zámoriu. Na druhej strane v zámorí tento vplyv vyvolal nevídanú konjunktúru a zisky. Na vojne zarobili aj neutrálne štáty Európy: Švédsko, Holandsko, Švajčiarsko, Španielsko a Portugalsko.

Najskôr vyčerpalo hospodárske možnosti vedenia veľkej vojny priemyselne zaostalé cárske Rusko, kde už v zime 1916/17 armáda trpela nedostatkom bojových prostriedkov a obyvateľstvo hladom a nedostatkom ďalších životných potrieb, dopravný systém stál pred kolapsom, priemyslu chýbali suroviny a palivá. Rakúsko – Uhorsko a Nemecko sa do podobnej situácie dostali asi o rok neskôr. Francúzske hospodárstvo vydržalo iba vďaka intenzívnej podpore zo zámoria, najmä z USA, anglické hospodárstvo spotrebovalo väčšinu svojich rezerv a využilo aj zdroje svojich kolónií.

Zmeny pomeru síl v kapitalistickom svete

Prvá svetová vojna svojimi rozdielnymi následkami spôsobila výrazné zmeny v pomere politických i hospodárskych síl veľmocí. Zanikli štyri monarchie: ruská, rakúsko-uhorská, nemecká a turecká. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a jeho územie pripadalo nástupníckym štátom: Rakúsku, Maďarsku, Československo, Juhoslávii, Rumunsku, Poľsku a Taliansku.

Najzávažnejšiu zmenu vyvolala revolúcia v Rusku, ktorá vytvorila základ k veľkému pokusu o realizáciu v 19. storočí sformovaného ideálu sociálne spravodlivej spoločnosti – socializmu.

Na druhej strane pozícia USA sa podstatne zosilnila. V priebehu vojny získali USA významné miesto vo svete ako exportér hotových výrobkov a ako veriteľ. Dolár sa začal používať popri Lstg (Librasterlinger – V. Británia) ako medzinárodná mena. V tesne povojnovom období sa v nich sústredilo vyše polovica svetových zásob menového zlata. Zrýchlenie hospodárskeho vývinu Japonska a radu koloniálnych a polokoloniálnych krajín za vojny bolo východiskom ich ďalšieho hospodárskeho vzostupu v medzivojnovom období.

Hlavné črty vývoja výrobných síl v medzivojnovom období

Hlavným činiteľom povojnového rozvoja bola v Európe obnova rozvráteného hospodárstva. Pri tejto príležitosti došlo po vojne a v 20. rokoch k všeobecnej technickej inovácii zariadení a vo vyspelých krajinách k masovému rozvoju tzv. nových odborov priemyslu. Až do I. svetovej vojny bola elektrifikácia aj v najvyvinutejších štátoch iba v plienkach a jej masový nástup ako zdroja svetla a pohonnej sily začal až v 20tych rokoch. V tomto čase prestávalo byť auto na európskych cestách pozoruhodnou atrakciou,  zdokonalenie lietadiel za vojny urobilo z nich nový civilný dopravný prostriedok. Stupeň rozvoja strojárstva a jeho miesto v štruktúre priemyselnej výroby sa po I. svetovej vojne stal definitívne prvým najdôležitejším ukazovateľom stupňa všeobecného hospodárskeho rozvoja. Rozvoj nových odborov výroby postupoval aj v 30tych rokoch.

Popri celom množstve čiastkových objavov došlo k takým dôležitým objavom ako sú: výroba umelého benzínu z uhlia, umelého kaučuku, syntetických vitamínov, penicilínu, energetických agregátov, televízie a farebnej fotografie, diernoštítkových počítacích strojov, nylonu, radaru, a série objavov vo fyzike vedúcich ku konštrukcii atómovej bomby.

            Vzostup výroby a osvojenie novej techniky nepostupovali však rovnomerne na najmä

 v  20tych rokoch bol postup vpred v USA najvýraznejší.

www.anti skola.eu

Kríza rokov 1929-1932 bola najhlbšou, akú kapitalistický svet dovtedy zažil. Vo svetovom meradle sa priemyselná výroba znížila o 37% a nezamestnanosť dosiahla asi 30 miliónov robotníkov. Situáciu komplikovala a priemyselný pokles prehlbovala súčasne vznikla svetová agrárna kríza. Obraty svetového exportu klesli na menej než tretinu, zastavil sa vývoz kapitálu a rozbili sa medzinárodné úverové vzťahy, rušil sa zlatý štandard bankoviek. Vytvorili sa proti sebe stojace menové bloky, clá a iné prekážky zahraničného obchodu dosiahli závratnú výšku.

Prekonávanie krízy, ktorá vyvrcholila v rokoch 1932-1933, bolo veľmi pomalé a nástup nového oživenia oneskorený. Príčiny tohto javu úzko súviseli s monopolizáciou národných ekonomík, ktorej úroveň oproti rokom pred I. svetovou vojnou podstatne vzrástla.