Vytvorenie si pozitívneho vzťahu učiteľa ku študentom a vytvorenie si vzájomnej dôvery medzi nimi.

 

     Základnou požiadavkou je nové ponímanie a nové definovanie vzťahov medzi učiteľom a žiakmi. Ide tu najmä o to, aby žiak nebol iba objektom učiteľovho pôsobenia, či už z hľadiska vzdelávacieho alebo výchovného, ale aby bol chápaný a docenený ako významný subjekt. Vzájomné partnerské vzťahy sú uprednostňované, rep. vylučujú nadradenosť a moc učiteľa, musia vychádzať z vysokej miery úcty k žiakovi ako jedinečnej bytosti. Žiak nie je chápaný ako „súčasť kolektívu“, ale ako osobnosť so svojimi pozitívnymi i negatívnymi vlastnosťami, z čoho potom vyplývajú aj požiadavky na diferencovaný prístup učiteľa k žiakom. Žiak nie je vedený k tomu, aby sa podroboval a len mechanicky prijímal podnety zvonka, ale aby bol vychovávaný k ľudským právam, k čomu ho vedieme tým, že mu umožňujeme vyjadrovať svoje vlastné názory a postoje k veciam a javom, učíme ho tolerancii voči iným, prijímaniu a hodnoteniu názorov iných a pod. Aj vytváranie optimálnej klímy v triede vedie k tomu, že výchovno vzdelávací proces má humánny charakter. Ide tu o vytváranie príjemného pracovného prostredia, o vzájomnú úctu medzi učiteľom a žiakmi a aj žiakmi navzájom. Poznanie a ovplyvňovanie klímy v triede má byť trvalou súčasťou učiteľovej práce. Vytvára pohodu vo vyučovaní, predchádza stresom a pod., čo má vplyv na výkonnosť žiakov, ale súčasne vytvára aj priaznivú atmosféru pre vzájomné rešpektovanie.
Na rozdiel od tzv. tradičného vyučovania, v ktorom je viac aktívny učiteľ, vytvárajú sa podmienky a podporujú sa činnosti žiakov. Učiteľ vytvára priestor pre ich samostatnú prácu, necháva priestor pre nápaditosť, podporuje vzájomnú komunikáciu a pod. K tomuto vedú viaceré koncepcie vyučovania, ktorým by sa v školách mal venovať väčší priestor – skupinové vyučovanie, problémové vyučovanie, párové vyučovanie a pod.

 

     Vieme, že tradičné ponímanie vyučovania má často donucovací, imperatívny charakter. Učiteľ organizuje, riadi, stanovuje ciele a pod. Už samotný tento prístup vyvoláva u žiakov „obranné postoje“, ba časť žiakov z takéhoto vyučovania pociťuje obavy, že nezvládnu tempo a požiadavky kladené učiteľom.
     Odstránenie strachu, to je vytvorenie pokojnej atmosféry, v ktorej sa uplatňuje priaznivá emocionálna interakcia medzi učiteľom a žiakmi, prispôsobenie etapa vôbec organizácie práce schopnostiam a možnostiam žiakov, odstránenie pocitu strachu z neúspechu pri preverovaní vedomostí a pod. Kým tradičný prístup kladie dôraz na výkony, humanistický prístup sa orientuje na zaujímavosť vyučovania pre žiakov, na jeho výchovné hodnoty a na zážitkovú sféru žiaka. V praxi to znamená napr. hovoriť so žiakmi o tom, ako sa im pracuje, ako ich učivo zaujíma, v akých súvislostiach sa s ním už stretli, čo im spôsobuje pri učení problémy, ako možno učivo využiť v iných predmetoch alebo aj v živote a pod. Ide tu teda o vytváranie prirodzeného priestoru pre žiaka. V takto riadenom vyučovaní sa žiak nielenže cíti príjemnejšie, ale možnosti bohatej komunikácie prispievajú k plnohodnotnejším vedomostiam.

     Vo výchovno-vzdelávacom procese dochádza k zákonitej vzájomnej interakcii medzi učiteľom a žiakom, pričom učiteľ pôsobí výchovne a vzdelávajúco na žiaka.
„Podstata výchovného pôsobenia učiteľa je v tom, že svojím vplyvom utvára osobnosť žiakov. Pritom učiteľ nepôsobí výchovne na žiakov iba slovom alebo tými svojimi vlastnosťami, ktoré sám chce uplatniť, ale celou svojou osobnosťou“. Podstata vzdelávacieho pôsobenia učiteľovej osobnosti je v tom, že pozná hlbšie a širšie súvislosti žiakmi osvojovaných poznatkov, ako im ich môže poskytnúť učebnica. „Učiteľ by si mal uvedomovať zmysel poznávania, cieľ vyučovania.“ (Ľudovít Bakoš, Teória výchovy).

     

     Učiteľ je aj vychovávateľom mladej generácie, musí akceptovať žiaka ako individualitu a podľa toho sa aj vo vzťahu k nemu správať.

Preto musí:

  1. umožniť žiakovi slobodne prezentovať názor,
  2. rešpektovať Dohovor o právach dieťaťa,
  3. ochraňovať pred situáciami, ktoré žiaka akokoľvek ohrozujú,
  4. byť vždy spravodlivý, dôsledný, presný, poriadkumilovný a náročný voči sebe,

            sa voči žiakovi správať vždy zdvorilo a slušne a prejaviť pochopenie k jeho     

            problémom.

Ako príklad pre žiaka nesmie:

  1. žiaka telesne trestať a tak ho znevažovať,
  2. uprednostňovať žiakov na základe sympatií,
  3. urážať žiaka vulgárnym vyjadrovaním a výrazmi dehonestujúcimi jeho osobnosť,
  4. ironizovať žiaka a tak ho ponižovať.

 

Viesť študentov k hodnotám ako je pravda, dôstojnosť, rodina, ľúdskéobčianské práva, etika.    

 

    Človek svoje Ja prejavuje vždy vo vzťahu k iným ľuďom. Len vďaka tomu sa môže prejaviť ako morálny jedinec, ale aj naopak, môže inému ublížiť, či inak ho ponížiť. V súčasnosti sú však hodnoty, ako dobro, spravodlivosť, obetavosť, etika  a pod. na spodnej priečke hodnotového rebríčka najmä u mladých ľudí. Tento stav nemôže zostať v súčasnej polohe a preto je potrebné urobiť všetko pre to, aby sa hodnotová orientácia najmä mladej generácie zmenila.