FILOZOFIA   A DEJINY

 

/dejiny filozofie a filozofia dejín/

 

Jednou z osobitostí štúdia filozofie je, že jej dejiny priamo vystupujú pri nastoľovaní a riešení súčasných problémov. S dejinami filozofie sa musíme oboznámiť už pri úvode do filozofie,  sú úvodom do filozofie. Súčasné filozofické skúmania sú veľmi úzko späté s tými minulými.

 

Dejiny filozofie sú disciplína, ktorá skúma, analyzuje vývin filozofického myslenia od najstarších čias až po súčasnosť; len na pozadí minulosti pochopíme v súčasných filozofických koncepciách podstatu toho nového.

 

 

Dejiny filozofie sa začínajú v antickom Grécku. Práve tam sa spoločenské a individuálne predpoklady spojili, aby umožnili zrod takého pozoruhodného kultúrneho diela, akým je stará grécka filozofia.

 

Antickú filozofiu môžeme rozdeliť na 3 obdobia:

      raná grécka filozofia, klasické /vrcholné/ obdobie gréckej filozofiepoklasické obdobie     gréckej filozofie /obdobie helenizmu

 

§    raná grécka filozofia  /zahŕňa 6.-5. stor. pr. n. l./; rozvíja sa ďaleko od Atén v kolonizačných oblastiach, sústreďuje sa na prírodné otázky – vznik sveta, usporiadanie vesmíru; patrí sem milétska škola s predstaviteľmi Táles, Anaximandros, Anaximenes, skupina pytagorovcov s hlavným predstaviteľom Pytagorasom, ktorého názory členovia považovali za neomylné, eleatska škola, ktorá nadviazala na myšlienky milétskych filozofov, uznávala materiálnu podstatu sveta. Do tohto obdobia patrí aj samostatne stojaci filozof HerakleitosEfezu, ktorý vytvoril dialekticko-materialistickú koncepciu, jeho najznámejší výrok jePanta rei“. Prechod od ranej gréckej filozofie ku klasickému obdobiu tvoria sofisti. Boli agnostici, šírili skepticizmus.

§    klasické obd. gréckej fil. /4. st. pr. n. l./ nazvané aj vrcholné alebo sokratovské obdobie; jeho predstavitelia Sokrates, Platón a Aristoteles patria k najväčším osobnostiam v celých dejinách ľudstva. Jeho myslenie sa dotýkalo aktuálnych problémov etických, politických a filozofických. Platón bol žiak Sokrata, vychádzal z Pytagorovho učnia, čísla nahrádza ideami, bol objektívny idealista; dospel k dualizmu. Posledným veľkým gréckym filozofom bol Aristoteles; jeho dielo je nezvyčajne rozsiahle, nájdeme v ňom takmer všetky oblasti vtedajšieho vedenia. Jeho diela možno rozdeliť na logické, prírodno-filozofické spisy, metafyzické práce, etické a sociálne práce.

§    poklasické obd. gréckej filozofie /sa nazýva aj obdobím helenistickej filozofie/ 4. st. pr. n.l./v tom čase už dochádza k miešaniu rôznych vplyvov a vytvára sa prechod k stredovekej filozofii, ktorá je odpočiatku výrazne poznamenaná náboženstvami zjavenia – židovstvom a kresťanstvom a neskôr aj islamom. V období helenizmu sa zmenil charakter gréckej filozofie. Do popredia sa dostali otázky, ktoré súvisia s postavením človeka v neistých časoch. Filozofi sa sústreďujú na etickú problematiku, hľadajú také postoje k životu a k svetu, ktoré zodpovedajú požiadavkám múdrosti a dôstojnosti. Problematika samého sveta, jeho počiatkov, najvyšších foriem sa dostáva až na druhé miesto. Predstavitelia: stoici, epikurejci, skeptici, novoplatonizmus.

 

Stredoveobd. /4. st. n. l. – 14. st. n. l./

 Stredoveké myslenie sa vyvíja na pozadí náboženskej viery v zjavenie. Nejde len kresťanskú, ale aj o židovskú a islamskú vieru. V porovnaní s antickým myslením je nové to, že filozofia á vychádzať zo zjavenej pravdy, nadradenej nad pravdu rozumu, ku ktorej svojím myslením dospieva filozof. Predmetom filozofie boli pravdy rozumové a predmetom teológie – pravdy zjavené. V stredoveku bol vplyv cirkvi v rôznych oblastiach, nevynímajúc nadradenosť teológie nad filozofiu.

Filozofické myslenie stredoveku sa neustále rozvíja na pozadí antiky. . Pochopíme ho len vtedy, ak si uvedomíme, že sa stále vyrovnáva s týmto úplne odlišným myslením, reprezentovaným filozofmi ako Platón a Aristoteles. V 8. a 9. storočí významne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. K štúdiu patrili aj knižnice, ktoré sa postupne zriaďovali usilovným opisovaním starých kníh a spisov.

Pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických otázkach čoraz častejšie používa logika. V 11. storočí dochádza k vážnemu sporu medzi tzv. dialektikmi a antidialektikmi, ktorý má v podstate charakter sporu medzi filozofmi a teológmi. Problém spočíval v tom, že niektoré východiská svojej vedy teológ pokladá za zjavené Bohom, a preto požaduje, aby ich za takého uznávali aj iné vedy. Spor sa týkal oblasti a hraníc ľudského rozumu. Boli to prvé pokusy vymedziť hranice medzi filozofiou a teológiou.

 

 

Stredoveké myslenie môžeme rozčleniť na dve obdobia:

patristiku

scholastiku

raná /9. – 12. stor./ Aurelius Augustín – preklenul priepasť medzi filozofiou a náboženstvom

vrcholná /13. st./ - Tomáš Akvinský – položil nové základy kresťanskej filozofie a teológie

neskorá /14. – 15. st./

 

NOVOVEKÁ FILOZOFIA

Renesančná filozofia /15. a 16. st./
Renesančná filozofia tvorí spojovací článok medzi stredovekou a novovekou filozofiou. Je súčasťou renesancie ako kultúrnej epochy, ktorá sa usiluje o znovuzrodenie klasickej antickej vzdelanosti. Návrat k antike je iba východiskom, podnetom začínajúceho saývinu novej kultúry. Vytvárajú sa predpoklady nového myslenia.

Medzi 5 základných oblastí renesančného myslenia patria filozofia, prírodoveda, náboženstvo, etika a učenie o štáte.

Zakladateľom renesančnej filozofie je Mikuláš Kuzánsky