Kriminalita vo veciach korupcie

    V roku 1995 v Káhire na Kongrese OSN bola korupcia definovaná ako “úplatkárstvo alebo iné chovanie vo vzťahu k osobám, ktorým bola zverená zodpovednosť, ktorá ovplyvňuje plnenie ich povinností vyplývajúcich z ich postavenia a smeruje k získaniu nepatričných výhod akéhokoľvek druhu pre nich samotných alebo pre iných.“[1] Korupcia má veľa podôb. Zahŕňa trestné činy prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podplácania a nepriamej korupcie. V súčasnosti je trestné aj neprekazenie a neoznámenie uvedených trestných činov. Pod trestné činy korupcie možno zahrnúť aj zneužívanie právomoci verejného činiteľa a zasahovanie do nezávislosti súdu. O tom, aké konanie je považované za korupčné, hovorí Trestný zákon.

S korupčnými trestnými činmi úzko súvisia tieto pojmy:

Úplatkom je teda neoprávnená výhoda, ktorá spravidla spočíva v priamom majtkovom prospechu – napr. peniaze, cenné papiere, umelecké dielo, šperk, motorové vozidlo, stavebný materiál a pod. Môže však ísť aj o poskytnutie inej výhody – napr. protislužby.

„Vecou všeobecného záujmu sa na účely § 131 Trestného zákona rozumieme záujem presahujúci rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmov spoločnosti. “[2]

„Obstarávaním veci všeobecného záujmu je predovšetkým rozhodovanie orgánov štátnej moci a verejnej správy – napr. rozhodovanie mestského zastupiteľstva, primátora, sudcu, prokurátora, policajta a pod. Vecou všeobecného záujmu je však aj iná činnosť pri uspokojovaní záujmov občanov a právnických osôb – napr. činnosť lekára pri výkone svojho povolania, a pod. Prijatý, sľúbený alebo žiadaný úplatok musí mať vzťah k činnosti, ktorú je možné podradiť pod obstarávanie veci všeobecného záujmu, teda musí mať vzťah k činnosti osoby, ktorá vec všeobecného záujmu obstaráva.“[3]

„Verejným činiteľom sa na účely Trestného zákona rozumie prezident Slovenskej republiky, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, poslanec Európskeho parlamentu, člen vlády, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, sudca, prokurátor alebo iná osoba zastávajúca funkciu v orgáne verejnej moci, príslušník ozbrojených síl, osoba v služobnom pomere, starosta, predseda vyššieho územného celku, poslanec orgánu územnej samosprávy, štátny zamestnanec alebo zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu, § 128 Trestného zákona. Používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa podľa jednotlivých ustanovení tohto zákona vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Zahraničným verejným činiteľom sa pritom v zmysle  § 128 ods. 2 Trestného zákona rozumie osoba, ktorá zastáva funkciu:

a/ v zákonodarnom orgáne, súdnom orgáne alebo v orgáne verejnej správy cudzieho štátu vrátane hlavy štátu, alebo

b/ v právnickej osobe, v ktorej má rozhodujúci vplyv cudzí štát, alebo v medzinárodnej organizácii vytvorenej štátmi alebo inými subjektmi medzinárodného práva verejného, ak je s výkonom takej funkcie psojená právomoc pri obstarávaní verejných záležitostí a trestný čin bol spáchaný v súvislosti s touto právomocou.“[4]

Slovenská republika sa nachádza od začiatku 90. rokov v procese transformácie spoločnosti. Osobitne v prvých rokoch sa zanedbala prevencia korupcie napriek tomu, že v zahraničí existovali a existujú pomerne bohaté skúsenosti s týmto javom. Nachádzame sa tak v situácii, kedy už samotný počiatok cesty k stabilnej a prosperujúcej tržnej ekonomike je zaťažený takmer nekontrolovateľnou korupciou. Vytvorila sa korupčná klíma, ktoré mení postoje mnohých jednotlivcov a ovplyvňuje správanie más. Pritom korupcia vytvára veľmi neisté ekonomické prostredie, v ktorom výrazne klesá ochota investovať.

Rizikovými faktormi sú tu predovšetkým:

·        zlyhanie trhu a regulačné zásahy verejnej správy,

·        existencia monopolu spojeného so subjektívnym rozhodovaním,

·        prevaha dopytu nad ponukou,

·        privysoká miera zasahovania štátu do ekonomiky,

·        oneskorenie, neuskutočnenie, resp. nedokončenie reforiem.

 

Kľúč k náprave leží primárne v očistení a reforme verejnej správy, ktorá sa následne môže stať nástrojom účinného boja s korupciou v celej spoločnosti. Platí, že korupcia existuje najmä vtedy, ak úradníci majú možnosť zasahovať do rozhodovania o predaji alebo alokácii zákaziek, oprávnení, koncesií, licencií, štátnych podielov a pod.

Retardačnými faktormi sú potom predovšetkým:

·        fungujúci trh a obmedzenie regulačných zásahov verejnej správy,

·        prijatie legislatívnych noriem, ktoré umožňujú efektívnejšie dokazovanie a postihovanie korupcie,

·        zmeny vo verejnej mienke, ktorá je v súčasnosti vysoko tolerantná ku korupcii, a získanie verejnosti pre boj s korupciou,

·        účinná kontrola majetkových pomerov úradníkov štátnej a verejnej správy,

·        dokončenie reforiem a sprehľadnenie rozhodovania štátnej a verejnej správy.

 

etky opatrenia musia smerovať k odstráneniu príležitostí na korupčné správanie a k posilneniu kontroly. Ide však o dlhodobý proces, pretože napríklad zásadná zmena verejnej mienky vo vzťahu ku korupcii si vyžaduje minimálne jednu generáciu, t. j. prekračuje horizont nášho uvažovania. Z tohto dôvodu si tiež boj proti korupcii vyžaduje široký politický konsenzus. Najlepším liekom na korupčnú epidémiu je zrejme stabilná demokracia.

 

 

 



[1] http://www.transparency.sk/legislativa/061221_narod.pdf

[2] Trestný zákon – zákon. č. 300/2005

[3] Prokuratúra Slovenskej republiky, Prevencia korupcie – praktická príručka

[4] Trestný zákon – zákon. č. 300/2005