Obdobie Bachovho absolutizmu

Po zrušení konštitučnej ústavy a vyhlásení absolutizmu od 1. 1. 1850 dochádza k ďalšiemu obmedzovaniu občianskych slobôd a upevňovaniu kontrarevolučného režimu. Patentom z 13. 4. 1851 cisár vymenoval ako poradný orgán ríšsku radu, ktorá mu mala pomôcť realizovať absolutistickú a centralistickú formu vlády. Osobitným patentom z 31. 12. 1851 (Silvestrovské patenty) cisár odvolal konštitučnú ústavu zo 4. marca 1849 (Oktrojovaná ústava) a ponechal z nej v platnosti len zrušenie poddanstva a formálnu občiansku rovnoprávnosť. Tu tiež vyhlásil nerozlučné spojenie Uhorska s ostatnými oblasťami rakúskej monarchie. Novým tlačovým zákonom z 27. marca 1852 sa zaviedla kontrola nad dovozom novín a časopisov zo zahraničia, ako aj prísna cenzúra nad domácou periodickou i neperiodickou tlačou. V roku 1853 bol prijatý urbársky patent, ktorý rozširoval zákon o zrušení poddanstva, ale v podstate zvýhodňoval zemepánov: Vlastníctvom roľníkov sa stali iba tie pozemky, ktoré boli zapísané v tereziánskom urbári, ostatnú pôdu ďalej vlastnili bývalí feudáli - šľachta, cirkev, štát aj mestá. Od roku 1855 zasadali aj urbárske súdy a rozhodovali o komasácii, čiže sceľovaní rozdrobenej vrchnostenskej pôdy a segregácii - oddeľovaní roľníckych lesov a pozemkov od vrchnostenských.

V druhej polovici roku 1849 sa na Slovensku do vedenia štátnej správy dostávali nepriatelia nášho národného hnutia, hlavne predstavitelia reakčnej maďarskej Starokonzervatívnej strany, ako aj stúpenci cisárskej Viedne, ktorí z triednych i nacionálnych príčin nežičili slobodnému slovenskému národnému životu. Vtedy dokonca dochádza i k prenasledovaniu účastníkov slovenských povstaleckých výprav, ba aj k ich žalárovaniu. Ťarcha absolutizmu, centralizácie a germanizácie doľahla na Slovensko ešte ťažšie, ako na ostatné oblasti Uhorska. Tento útlak v porovnaní s predrevolučnými pomermi, s dobou metternichovského absolutizmu, sa ešte zväčšil.

Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Michal M. Hodža a iní ich spolupracovníci sa len pomaly vzdávali svojej dôvery v cisársku Viedeň a nádejí na spravodlivé riešenie slovenskej otázky. Štúr ešte v apríli 1849 tvrdil, že viedenská vláda sa postará o vytvorenie samostatného slovenského kniežatstva. Keď v lete toho istého roku agitoval po celom Slovensku, aby získal čo najviac dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké jednotky, využíval to súčasne na rozvinutie presvedčovacej kampane medzi naším obyvateľstvom za odtrhnutie Slovenska od Uhorska a vytvorenie slovenského kniežatstva, či vojvodstva, podriadeného priamo Viedni.

Mnohí Slováci vtedy až do roku 1851 agitovali za rovnoprávny zväzok národov v habsburskom mocnárstve, dovolávali sa priazne rakúskej vládnucej triedy, vysielali delegácie do Viedne, ktoré žiadali urýchlenú realizáciu národnej rovnoprávnosti a podávali v tom zmysle aj petície cisárovi a ministerstvu vnútra. Stále verili, že sa ich úsilie skončí priaznivým výsledkom, a keď sa tento stále neobjavoval, tvrdili, že “čo sa vlečie, neutečie".

No vytriezvenie muselo prísť. Slovenské národné hnutie sa rozdelilo na dva vzájomne súperiace tábory, bolo roztrieštené a dostalo sa do vážnej krízy. Aktivita štúrovcov - pokrokovej vrstvy stúpencov slovenského národného hnutia - bola udusená nepriazňou vlády a malý tábor slovenskej inteligencie i stredných vrstiev sa rozkladal. Jeho malá časť – Staroslováci - viac - menej spolupracovali s cisárskou Viedňou. Väčšia časť – štúrovci - boli vytisnutí z politického rozhodovania nad budúcimi osudmi Slovenska, a ich čelní predstavitelia dokonca postavení pod policajný dozor. Preto aj Ľ. Štúr koncom roku s trpkosťou tvrdil, že “my teraz nemôžeme nič urobiť pre statných našich".

V októbri roku 1851 sa štúrovci dohodli na “opravenej slovenčine" (t.j. dnešnej slovenčine)- zostavenej podľa zásad Martina Hattalu, Andreja Radlinského a M. M. Hodžu. Táto síce určitú zjednocovaciu úlohu medzi Slovákmi zohrala, no nevytvorila účinnú hrádzu proti prenikaniu staroslovenčiny do rôznych oblastí verejného života. V rokoch bachovského absolutizmu sa nepodarilo odstrániť zhubný dualizmus v oblasti slovenskej spisovnej reči.

Medzi pozoruhodné podujatia Staroslovákov v rokoch 1850-52 patrí ich rozsiahla kampaň na založenie Matice slovenskej - ako vrcholného vedeckého, kultúrneho a osvetového spolku všetkých Slovákov. Štúrovci označili budúcu Maticu za baštu staroslovenčiny a žiadali úradnú vrchnosť o obnovenie celoslovenského kultúrneho spolku Tatrínu, ktorý účinne pôsobil už v rokoch 1844-1848. Ani oživenie Tatrínu však úradná vrchnosť nepovolila. Padol aj plán Jonáša Záborského na vytvorenie literárneho spolku na vydávanie slovenskej literatúry. Lichard a jeho spolupracovníci sa však nechceli vzdať nádejí, že sa im podarí predsa len od ministerstva vnútra dosiahnuť povolenie na založenie Matice slovenskej. Pomáhali mu pritom hlavne Ján Kollár, Jonáš Záborský, Karol Kuzmány, J. K. Viktorin a iní. Nepochopenie vo vlastných radoch a nežičlivosť vládnych kruhov prinútila slovenských národovcov odložiť realizáciu tohto významného plánu až do roku 1863.

 

Nepodarilo sa v tejto dobe dosiahnuť ani povolenie oživenia ľudovýchovných a osvetových slovenských spolkov, ktoré tvorili mimoriadne dôležitú formu spájania sa vedenia slovenského národného hnutia zloženého z inteligencie s ľudovými vrstvami. To bolo tiež príčinou hlbokého úpadku slovenského národného života v dobe bachovského absolutizmu.

Porevolučné pomery v poľnohospodárstve v našich krajoch boli neutešené. Zostalo v nich veľa feudálnych prežitkov, aj keď tieto už podstatne nenarušili charakter kapitalistických vzťahov. Aj v Uhorsku sa vtedy staré statkárske hospodárstvo menilo na rýdzo kapitalistické - „junkerské“. Uhorského priemyslu sa vo zvýšenej miere zmocňovali rakúski a iní zahraniční kapitalisti, ktorí nielenže ovládali uhorský trh, ale drancovali aj surovinovú základňu tejto zeme.

Trvalá podvýživa, nevhodná strava, zlé hygienické podmienky boli často príčinou rozličných epidémií a vysokej úmrtnosti nášho ľudu. Nákazlivé choroby ničili nielen obyvateľstvo chudobných Horniakov, ale aj Slovákov usídlených na Dolnej zemi. Na Slovensku však až do roku 1876 nebolo verejnej lekárskej starostlivosti a počet nemocníc, lekárov a lekární bol minimálny.

Na Slovensku, hlavne po revolúcii roku 1848/49, začalo silnieť masové vysťahovalectvo, ktoré neprestalo ani v neskorších obdobiach. Ním boli najviac postihnuté hornaté, neúrodné kraje Slovenska. Roku 1855 začínajú už napr. z Liptova odchádzať roľníci i bezzemkovia do ďalekej Ameriky. Hlavný prúd našich vysťahovalcov smeroval do Báčky, Banátu, Sriemu a Vojvodiny, do oblasti dnešného Maďarska, Rumunska a Juhoslávie.