HISTÓRIA  SURDOPÉDIE

------------------------------------

 

ÚVOD:

 

Aj keď problém ľudí s telesným a duševným postihnutím bol v minulosti oveľa viditeľnejší ako dnes, úroveň odbornej lekárskej a sociálnej starostlivosti o nich sa vyvíjala iba postupne  a pomaly. Dôsledky vojen, hladových kríz a ochorení, ktorým dnes vieme účinne čeliť, spôsobovali oveľa väčšiu zraniteľnosť našich predkov. Vojnoví invalidi a následkami ochorení trvale poškodení mrzáci tvorili prirodzenú súčasť spoločnosti, hoci žili väčšinou na

jej okraji. Charita, motivovaná hlavne náboženským príkazom lásky k blížnemu, sa im snažila poskytnúť aspoň minimálne prostriedky na prežitie. Nielen lekárska veda, ale aj postoje k telesne a predovšetkým duševne hendikepovaným prešli zložitým vývojom od izolácie k integrácii, od strachu, cez súcit, až ku kvalifikovanej opatere.

         Telesne postihnutých jedincov spoločnosť v zásade podporovala a dávala im najavo svoje milosrdenstvo, hoci niektoré prejavy ochorení a následkov vzbudzovali strach z nákazy  a od-por. Narodenie postihnutého dieťaťa sa považovalo za nešťastie a neraz za Boží trest. Spôsob ich opatery závisel predovšetkým od stavu lekárskej vedy. Majetné rodiny si mohli dovoliť nákladné liečenie i opateru, chudobní, ktorí sa nedokázali uživiť vlastnou prácou, sa museli spoľahnúť na podporu dobrodincov. Ich pomoc však bola nekvalifikovaná, čiastková, nestála. Mnohí ľudia s trvalým postihnutím končili životnú púť v tzv. všeobecných chudobin-coch, veľká časť si musela zabezpečiť živobytie žobraním.

          Špecializované ústavy vznikali postupne a pri ich zakladaní sa často oveľa viac prihlia-dalo na verejné záujmy panovníka alebo mesta,  než na humánny úmysel. Systematickejšie záznamy o počte ľudí s postihnutím sa až do 20. storočia neviedli.

 

www.anti skola.eu

STAROSTLIVOSŤ O SLUCHOVO POSTIHNUTÝCH.

 

Pravek:

V tejto dobe sa u národov  nenachádzajú žiadne znaky starostlivosti o postihnutých. U ľudí rozhodovala materiálna životná stránka. Ak sa podstatnejšie zhoršili materiálne životné prostriedky, bolo treba v záujme zachovania rodu vylúčiť veľmi starých, slabých a hlavne postihnutých, ktorí zaťažovali a tým ohrozovali životaschopnosť kmeňa. Aj osoby s ťažšími poruchami sluchu boli z kmeňa vylúčení alebo boli priamo zabíjaní.

Starovek:

Vznikom otrokárskej spoločnosti sa zmenila sociálna štruktúra a zmenili sa aj vzťahy človeka a spoločnosti. Už nevylučova1i starších a chorých zo spoločnosti, ale postihnuté deti, najmä novorodenci boli zabíjaní aj z toho dôvodu, aby nezaťažovali rodinný majetok.
          V Lykurgových (aténsky politik a rečník  4. st. p.n.l.) zákonoch, aj v zákonoch rímskych bolo určené, že otec rodiny má právo ihneď zabiť novonarodené postihnuté dieťa. Toto sa udržalo až do stredoveku. V Sparte novorodené deti, ktoré boli rodinnou radou uznané ako slabé, postihnuté, boli pohodené dravým zvieratám do priepasti v pohorí Taygetu. Rimania ich hádzali v košíku do rieky Tiber, Indovia do rieky Ganges. Kartáginci usmrcovali postihnuté deti utopením v mori a severské národy ich hádzali jednoducho do mora.
          Niekde boli postihnuté deti  ponechávané pri živote a odpredávané ďalej do otroctva,  alebo boli posielané na žobrotu, ktorej výťažok museli odovzdať pánovi.
          Existujú písomné záznamy aj o kladných postojoch k postihnutým ľuďom.V starove-kom Egypte postihnutí ľudia dostali napr. vždy vhodné zamestnanie. V Aténach zase poskyto-vali invalidným občanom štátnu podporu.
          Významným lekárom tej doby v Grécku bol Hippokrates. Hippokrates, Aristoteles a Plinius st. tvrdili, že hluchonemý je idiot,  lebo kto nevie hovoriť, nemá rozum. Platón vytvoril jednu z prvých teórii počutia a zmienil sa aj o posunkovej reči. Prvé pokusy vzde-lávať hluchonemých zaznamenali pravdepodobne Plinius st., Archigenes a Galenos. Plinius st. opisuje, ako naučil hluchonemého mladíka maliarskemu umeniu. Archigenes v 1. st. n.l. navrhuje, aby pri rozhovore s hluchonemými sa používala sluchová trubica. Cez trubicu viedol zvukové signály do porušeného ucha s cieľom rozvinúť sluch. Galena môžeme snáď považovať za prvého špeciálneho pedagóga.

Stredovek:

V ranom stredoveku niektorí lekári pokladali hluchonemých za chorobomyseľných.

Pod vplyvom kresťanstva postihnuté deti už neusmrcovali, ale ich život bol úbohý. Rady postihnutých sa rozširovali krutými trestami (odseknutie končatín, týranie, oslepovanie,