NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12584)

Jazykové kurzy, štúdium a pobyty v zahraničí
Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Referát História výtvarného umenia

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Zapoj sa do diskusie (1)

Doplnkové informace o referáte:

Oblasť:Dejepis

Autor: antiskola@antiskola.eu

Počet slov:4729

Počet písmen:32,003

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:17.78

Počet zobrazení / stiahnutí:4737 / 190

Veľkosť:36.12 kB

História výtvarného umenia


Praveké výtvarné umenie
Praveké umenie je súhrnné oznacenie umenia paleolitu, neolitu a eneolitu, bronzovej a železnej doby. Predstupnom sú prvé abstraktné kruhové symboly rôzneho zoskupenia. Vznik maliarstva a sochárstva pravdepodobne súviesel s rituálmi a mágiou spolocnosti lovcov (jaskynné malby, jaskynné reliéfy, sošky zvierat). Praveká architektúra je pravdepodobne záležitostou mladšou (neolit, megalitické stavby).

Praveké maliarstvo a sochárstvo
K najstarším pamiatkam patria skalné malby z južnej Afriky. V Namíbii objavili archeológovia kamenné platne staré 26000 až 19000 rokov, s ciernymi a cervenými malbami zebier a nosorožcov. Malby na skalách sa našli aj v centrálnej rovníkovej Afrike. V Európe sú známe najmä jaskynné malby z lokalít Lascaux vo Francúzsku ktoré sú staré 17000 rokov a Altamira v Španielsku, staré 14000 rokov. Jaskynné malby znázornujú kone, bizóny, nefigurálne kresby ciar a bodov, odtlacky rúk. V strednej a východnej Európe sa objavujú plastiky žien a zvieracie sošky koní, bizónov a maciek (20000-15000 rokov pred naším letopoctom). U nás k významným pamiatkam pravekého umenia patrí napríklad soška Venuše z Moravian.

Praveká architektúra
Architektúra v zmysle tvorby vnútorného priestoru v preddejinnej epoche ešte neexistovala. Pri obradných jaskyniach možno hovorit iba o akustickom priestore. V neolite však vznikajú prvé sídliská z dostupného materiálu. Na Blízkom východe používali utlacenú hlinu alebo sušené tehly, v severnom Taliansku sú zvyšky kolových stavieb s vodnou priekopou, na Pyrenejskom polostrove sú mohutné zvyšky hradieb, v strednej a východnej Európe sa stavali pozdlžne domy z dreva a hliny. Monumentálne stavitelské chápanie sa objavuje až pri megalitických stavbách, ktoré sa zachovali v dlhej línii od Japonska a Indie, cez Rusko po Anglicko (3.-2. tisícrocie pred naším letopoctom). K najcastejším stavbám patria menhiry, dolmeny a kromlechy. Ich názvy pochádzajú z keltciny, samostatné stavby sú ale staršie a Kelti ich pravdepodobne iba druhotne využívali. K najznámejším megalitickým stavbám patrí kromlech v Stonhege v Anglicku, kruhová stavba náboženského úcelu, zostavená zo zvislých kamenov preložených bremenom. Architektúra v pravom zmysle slova sazrodila až vo velkých starovekých kultúrach Mezopotámie a v Egypte.

Staroveké umenie
Hlavným a dominantným umením starovekých kultúr bola architektúra. Maliarstvo a sochárstvo boli spociatku doplnkovými druhmi umenia. Tvorili s architektúrou úplnú slohovú jednotu. K najznámejším starovekým stavbám patria egzptské pyramídy (Giza) a chrámové komplexy (Karnak, Luxor, Abú Simbel).
Na európskom kontinente reprezentuje staroveké umenie grécka a rímska antika. Mostom medzi antickou Európou a starovekým Orientom sú tri bájne egejské kultúry – krétska, mykénska a maloázijská. Ich architektúra ovplyvnila aj neskoršiu grécku tvorbu. V architktúre antického Grécka rozoznávame tri svojbytné slohy: dórsky, iónsky a korintský, na ktoré v rímskom období nadväzuje sloh kompozitný spájajúci prvky iónskeho a korintského slohu. Jedinecnou súcastou svetového kultúrneho dedicstva je i antické sochárstvo a maliarstvo.

Egyptské pyramídy
Sú to najtypickejšie stavby staroveku majú pyramidálny tvar (štvorboký ihlan). V egyptskej architektúre sú to monumentálne hrobky králov Starej a Strednej ríše, obsahujúce v obrovskej murovanej mase chodby a maléhrobné komory. Najstaršie pyramídy sa vyvinuli z mastaby, mali lomené a stupnovité steny (Džóserova pyramída – 2650 pred naším letopoctom). K najznámejším patria pyramídy faraóna Chufeva (Cheops), Chefrena (Chafre) a Menkaura (Mykerinos).

Dórsky sloh
Dórsky sloh je pravdepodobne odvodený z mykénskej drevenej architektúry. Jeho pôvod sa spája s kmenmi dórskych Grékov. Najstaršie pamiatky dórskeho slohu sú zo 7. storocia pred naším letopoctom. Hmotný dórsky stlp má kanelovaný driek bez pätky, jednoduchú hlavicu s echinusom, co je tanierovitý medziclánok, a abakus, kryciu dosku. Trámovie pozostáva z hladkého architrávu, vlysu, v ktorom sa striedajú triglify a metópy (spravidla reliéfmi) a z rímsy (geison). V priecelí sa nad rímsou dvíha trojuholníkový štít (tympanon) uzavretý žliabkovnicou (síma) a ozdobený na vrchole a rohoch akrotériami. Dórsky sloh pôsobí strohou monumentálnou hmotnostou. Medzi najznámejšie stavby z tohto obdobia patria: Parthenon, Diov chrám v Olympii.

Iónsky sloh
Iónsky sloh sa vyhranil pravdepodobne v maloázijskej architektúre iónskych gréckych osád. Možno ho doložit už v 6. storocí pred naším letopoctom, ale až o storocie neskôr sa dostáva na pevninu európskeho Grécka. Iónsky stlp je štíhlejší, vyšší, s redšie kanelovaným driekom s pätkou a hlavicou s volútovými výbežkami. Trámovie tvorí trikrát odstupnovaný architráv, vlys je vyplnený spravidla súvislým pásmom reliéfov a dekoratívne utváranou rímsou. Pre iónsku architektúru je príznacná zjemnelá vznosnost. Medzi najznámejšie stavby tohto obdobia patrí Erechteion a chrám Niké Apteros na Akropole.

Korintský sloh
Korintský sloh sa objavuje až okolo roku 400 pred naším letopoctom a je charakterizovaný štíhlostou, výškou stlpov a dekoratívnostou hlavíc. Drieky stlpov, spravidla na antickej pätke a plinte (podnožná doska) bývajú kanelované kanelúry sú v dolnej tretine vyplnené palicami. Korintská hlavica (podla povesti vymyslená korintským sochárom Kallimachom), sa vy víjala od jednoduchého k velmi zložitému tvaru dekoratívne pretvárajúcemu listy bodliakovitého akantu. Trámovie sa podobá iónskemu, len je dekoratívne bohatšie. Rímsa s konzolami býva niekedy podložená zuborezom. Rímska architektúra spojila iónsku a korintskú hlavicu do hlavice kompozitnej, v ktorej nad dvoma radmi akantov vyrastajú iónske volúty, podopierajúce diagonálne vybocené rohy abakusu. Najznámejšia stavba Korintského slohu je Lysikratov pomník v Aténach.

Antické sochárstvo a maliarstvo
Východisko k nemu tvorí antropocentrizmus. V sochárstve i maliarstve, na rozdiel od ostatných oblastí gréckej tvorivosti sa ideál cloveka zhmotnuje najzretelnejšie. Sochy postupne ožívajú z egyptskej strnulosti, tzv. krásny sloh a anatomickú dokonalost obdivujeme dodnes. Z výrazu tvárí sa znací hnev i radost zo života. Bohovia, mladí atléti, krásne postavy žien dokazujú zmysel pre harmóniu a majstrovstvo gréckych sochárov. Predstavitelia sochárstva toho obdobia boli napríklad Feidias (Diova socha, Athéna v Parthenone), Myrón (Diskobolos), Polykleitos (Doryforos a Diadúmenos), Praxiteles (Afrodita, Odpocívajúci Satyr), väcšina rímskych sochárov cerpá z Praxitela. Maliarstvo nemalo možnost pretrvat v tolkých výborných kópiách Rimanov ako sochárstvo. Okrem jedinecného nálezu vykopávok v Pompejách sa zachovalo iba niekolko vzácnych nástenných malieb a mozaík. Významná je malba na vázach, jej námetom boli výjavy zo života bohov, národné dejiny, Homérove eposy.

Stredoveké umenie
Konvencne sa takto oznacuje európske umenie obdobia medzi stahovaním národov a renesanciou (5.-6. storocie až 1. tretina 16. storocia). Epocha stredoveku zahrna niekolko období vývoja umenia: obdobie ranného stredoveku (umenie predrománske-predkarolínske, karolínske, otonské), vrcholného stredoveku (románske a gotické) a neskorého stredoveku (neskorogotické umenie). Pod pojem stredoveké umenie býva tiež zaradované byzantské umenie a umenie východných Slovanov. Stredoveké umenie úzko súvisí s etablovaním a rozšírením krestanstva na európskom kontinente. Jeho velká cast je venovaná sakrálnej tvorbe (chrámy), ale tá má svoj pendant I v dielach svetského charakteru (hrady, opevnenia, mestské budovy).

Byzantská architektúra
Je to umenie východorímskej ríše s hlavným strediskom v Carihrade. Spojilo, rozvíjalo a pretváralo odkaz grécko-helénskej a starokrestanskej výtvarnej tradície pod silným vplyvom z východu (najmä z Malej Ázie). V dobe najväcšieho rozmachu zasahuje až do severnej Afriky a Talianska (Ravenna). Zároven je dôležitou etapou európskeho slohového vývoja v stredoveku. Najdokonalejšou stavbou je Chrám Božej Múdrosti (Hagia Sophia) v Carihrade. Byzantská architektúra kombinovala centrálny typ sakrálnej stavby s pozdlžnym a vytvorila vplyvný typ patkupolového kostola. Výzdoba chrámového interiéru má pevné pravidlá, uplatnuje sa v nej monumentálna mozaika, nástenná malba a ikona.

Románsky sloh
Vyvýjal sa v 11. storocí až do 1. polovice 13. storocia. Je prvým univerzálnym slohom stredoveku. Oznacenie (vzniklo až v 19. storocí vo Francúzsku) súvisí so vznikom románskeho slohu na území, kde populácia hovorí románskymi jazykmi. Charakteristické slohové prvky (plný oblúk, stlp, ornamentika) sú blízke rímskej antike. Nadväzuje na karolínsku renesanciu, v Nemecku a strednej Európe na otonské umenie. Architektúra rozvinula techniku klenby – valená klenba, rebrová klenba, krížová klenba, kupola. Štvorec tvorený krížením transeptu a lode symbolizuje zem s jej štyrmi živlami, ktorým dominuje kupola. Kupola so sférickou klenbou, ktorá je obrazom dokonalosti a úplnosti, teda obrazom Boha v jeho nebeskom sídle, sa stotožnuje s nebom. Románske stavby pôsobia dojmom pevnosti. Vstupný portál i celá fasáda sú priestorom pre plastiku – ornamentálnu alebo figurálnu (Posledný súd). Sochársky sú stvárnené I hlavice stlpov. Sochárska výzdoba zdôraznuje predovšetkým velkost a krásu stavieb urcených na uctenie Boha, najvyššieho stavitela. V stavitelstve sa rozvíja: bazilika, hrady, mestské paláce, rotndy a jednolodové kostoly s tribúnou. K najznámejším stavbám tohto obdobia patria: katedrála v Durnhame, v Arles, v Cluny, v Santiagu de Compostella, a u nás: rotunda v Skalici, v Bíni, kostolík v Dražovciach.

Gotický sloh
Gotický sloh sa vyvíja približne od polovice 12. storocia (vo Francúzsku), do pociatku 16. storocia (v severnej Európe). Gotická katedrála sa stáva vrcholom vývoja krestanskej baziliky ako jediný celok syntetizujúci v sebe všetky štylistické novinky i architektonické výdobytky. V protiklade k tažkému románskemu murivu je v gotike základom odlahcené murivo, takzvané skeletové. Kostra konštrukcie chrámu vychádza z lomeného oblúka, rovnako ako okná ci portály. Stena je zbavená výlucne statickej funkcie, prelamuje sa vysokými oknami, vnútorný a vonkajší priestor sa zjednocuje. Interiéry stavieb sú rytmizované prostredníctvom zväzkových pilierov a krížovej klenby. V nemeckom cisárstve sa popri trojlodových bazilikách s lodami nerovnakej výšky objavujú chrámy s lodami rovnakej výšky – halové kostoly. Dôležitým prvkom gotickej architektúry sa stáva svetlo. Farebné vitráže umožnujú prežiarenie chrámového priestoru. Exteriér i interiér má bohatú sochársku výzdobu. Ludská postava sa esovito prehýba, telo nadobúda coraz realistickejšiu podobu. Tvár prechádza od schematizmu k individualizmu. Najznámejšie stavby: opátstvo Saint Denis a katedrála Notre Dame v Paríži, katedrála v Chartres, v Strassbourghu, v Salisbury, v Gloucestri, v Naumburgu.

Gotická architektúra na Slovensku
Na naše územie preniká gotika až v 1. polovici 13. storocia. Najstarší gotický kostol postavili v roku 1244 v Kaplnnej pri Trnave. Neskôr jednolodové kostolíky stavali na celom území Slovenska františkáni a dominikáni. Trojlodové kostolíky bazilikového typu s umeleckou výzdobou boli zriedkavejšie (Dóm svätého Martina v Bratislave). Najmohutnejšou goticku stavbou na Slovensku je Dóm svätej Alžbety v Košiciach (1400 – 1440). Medzi svetské stavby obdobia gotiky patria napríklad zámky a hrady (Zvolenský zámok, Spišský hrad, Trenciansky hrad, Oravský zámok).

Umenie novoveku
Pojem novovek sa vyznacuje výraznou ambivalentnostou. Jeho pociatok býva rôznymi historickými školami datovaný odlišne. Najcastejšie sa vymedzuje ako epocha dejín ludstva prichádzajúca po stredoveku (co nieje v jednotlivých castiach Európy zhodné) a nasledovaná najnovšími dejinami (ciže od roku 1500 – 1640 až po 19. storocie). Najvýznamnejšími slohmi tohto obdobia sú renesancia vyústujúca do manierizmu, barok, nazývaný tiež jezuitský sloh, rokoko s jeho zálubou v hravosti a dekoratívnosti, ktoré neskôr ustupujú kalsicizmu. Klasicizmus nadväzujúci na cistotu antických a renesancných foriem prechádza v období Napoleona I. do slohu nazývaného empír.

Renesancia
V renesancii sa meradlom všetkých vecí stáva clovek. Spociatku bola renesancia hnutím, ktoré sa usilovalo o znovuzrodenie antiky, respektíve o návrat k antickej dokonalosti, ale coskoro dospelo k novému umeleckému výrazu cestou racionálneho spôsobu tvorby (teória perspektívy, náuka o proporciách, optika, anatómia, mechanika) a štúdiom skutocnosti. Prvým renesancným umelcom bol Giotto Bondone (okolo roku 1300 – tzv. trecento), ktorý skoncoval so stredovekou plošnostou a strnulou dekoratívnostou priestoru v obraze a nahradil ju plastickostou postáv a perspektívou. Renesancia v architektúre zacína stavbou Florentského dómu (architekt Filippo Brunelleschi, 1420 – quattrocento). Renesancnú stavbu charakterizuje vyváženost a uzavretost, jasná skladba, prehladnost clenenia a používanie antických clánkov. Vrcholným obdobím renesancie je ciquecento (15. storocie), ked sa objavuje najviac všestranných umeleckých osobností. Maliari: Pierro della Francesca, Masaccio, Botticelli, Verrocchio, Leonardo da Vinci, Tizian, Raffael, sochári: Ghiberti, Donatello, Luca della Robbia, Michelangelo Buonarotti. Mimo Talianska sú navýraznejšími renesancnými umelcami Albrecht Dürer a Hieronymus Bosch. Koniec 16. storocia je súmrakom renesancie. Zvláštnou bodkou za týmto slohovým obdobím sa stáva manierizmus, ktorý mal tiež svojich významných predstavitelov: Cellini, Tintoretto, Parmigianino, El Greco, Arcimboldo.

Barok
Barok bol umelecký smer 17. a 18. Storocia. Názov, pôvodne posmešný, vycitujúci nepravidelnost (z portugalského oznacenia nepravidelnej perly) a bizarnost tohto umenia, stal sa oznacením pre umenie medzi manierizmom 16. storocia a klasicizmom na sklonku 18. storocia. Barokové umenie sa spája s protireformáciou, ktorej myšlienky - o krátkosti života a jeho neistotách, tragike smrti, slobodnej
volbe – našli vyjadrenie vo výtvarných formách barokového štýlu. K jeho základným znakom patrí úsilie o vyjadrenie pohybu a krejného vzrušenia. V architektúre to znamená prekonanie renesancnej statickosti dynamikou tvarov. Vzorom sa stáva umenie Svätého mesta – Ríma a prototypom Chrám svätého Petra. Na jeho dostavbe sa podielali najlepší architekti doby (Gian Lorenzo Bernini). Dalším vzorom sa stal rímsky kostol San Carlo alle Quattro Fontane. Architekt Francesco Borromini vytvoril na malom priestore ilúziu velkoleposti zvlnením priecelia, výklenkami, clenením okien a štyrmi fontánami. Rímsky chrám Il Gesú sa uplatnoval ako inšpiracný vzor najmä v nemeckých krajinách a v strednej Európe. Stavali sa podla neho jezuitské kostoly aj u nás, napríklad Kostol svetej Trojice v Bratislave. Na pamiatky barokovej architektúry je však na Slovensku bohatá najmä Trnava.
V maliarstve sa prebudenost efektov (Rubens) odráža I v nebývalých rozmeroch plátien. Umenie velkého psychologického majstrovstva dosiahlo svoj vrchol v tvorbe Rembranta van Rijna, presláveného šerosvitom svojich pláten. Baroková malba, urcená na monumentálnu výzdobu stien, je plná iluzionistických efektov (A. Pozzo,
G. B. Tiepolo). Mäkký Leonardov šerosvit vystriedali prudké svetelné a farebné kontrasty. Extatickost a dramatickost obrazovej kompozície (Caravaggio) nachádza odraz I v sochárstve (G. L. Bernini).

Barok na Slovensku
Barok preniká na slovensko najmä po založení univerzity v Trnave jezuitmi v roku 1635. Tvorcami barokového umenia sú casto cudzinci, silný je I vplyv Viedne. Vznikajú najmä sakrálne stavby. K najcennejším patria diela viedenského stavitela A. Pilgrama – kostol alžbetínok v Bratislave a premonštránsky kláštor s kostolom v Jasove. Mnoho pamiatok barokovej architektúry sa nachádza v Trnave: Kostol sv Jána Krstitela, objeky bývalej teologickej a filozofickej fakulty, kostol a kláštor najsvätejšej Trojice, Kostol sv. Anny. V svetskej architektúre zanechal barok stopy na šlachtických sídlach, kaštieloch I obytných domoch (Grassalkovichov, Esterházyho, Pálfyho ako aj Primaciálny palác v Bratislave). V sochárstve vyniká dielo Rakúšana G. R. Donnera, ktorý je viac ako desatrocie pracoval na výzdobe bratislavského dómu. Jeho socha sv. Martina patrí ku skvostom stredoeurópskeho sochárstva. Slovenskí maliari sa preslávili najmä v cudzine. Jakub Bogdan sa uplatnil ako maliar zátiší v Londýne, maliarom európskeho formátu je pezinský rodák Ján Kupecký, ktorý sa preslávil portrétmi prísôušníkov najvyšších vrstiev I portrétov rodinných príslušníkov a autoportrétov s prepracovanou psychológiou výrazu.

Rokoko
Rokoko je slohvý stupen v neskorom období baroka, pomenovaný podla príznacného ornamentálneho motívu – rocaille (mušla). Charakterizuje ho hravost, ornamentika, frivolná elegancia, luxus, zdôraznovanie erotických motívov, galantnost a všestranná uvolnenost, objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené cínskym umením – chinoserie. Rozšírilo sa najmä vo Francúzsku, kde bolo slohom ludovíta XV. (1715-1774), ale rýchle sa šíri prakticky po celej Európe. V architektúre sa prajavuje nakopením hmoty a prvkov a intímnostou a galantnostou interiéru (napr. Královský palác v Madride). Sochársky sa realizuje najmä v drobnej plastike, štuke na jemnom porceláne (Meissen). V maliarstve prevládajuú pastorálne témy, galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy. Predstavitelia tejto doby su napríklad, J. A. Watteau, F. Boucher, J. H. Fragonard.

Klasicizmus
Klasicizmus je umelecký smer, ktorý vznikol v 17. storocí, uplatnil sa v Taliansku a vo Francúzsku, v duhej polovici 18. storocia ovládol celú Európu (klasicizmus Ludovíta XVI. a empír), zvlášt dlho bol oblúbený v Rusku. Bol spätý so šlachtou, strediskami umenia boli královské dvory, salóny šlachticov a královské akadémie vied a umení. Klasicizmus súvisel s racionalizmom novým filozofickým videním sveta, ktoré podnietilo slobodné myslenie a rozvoj vied. Rozum a racionálne hodnotenie vecí sa stáva aj základom názorov na umenie. Tento sloh je charakteristický normoanou krásou, pricom vzorom dokonalosti bolo antické a renesancné umenie. Klasicistické hnutie sa na prelome 18. a 19. storocia rozvinulo do neoklasicizmu predovšetkým v sochárstve a architektúre. Predstavitelia klasicizmu sú, A. Palladio, neskôr W. Hogart, Th. Gainsborough, Canaletto, G. B. Piranesi, J. L. David, J. A. D. Ingres. Klasicizmus sa vyvíjal paralelne s rokokom a napokon vyústil do umenia napoleonskej doby, takzvanému empíru s jeho priamociarymi obrysmi a jednoduchými tvarmi a pomerne studenou krásou.

Empír
Empír je oznacenie klasicistického štýlu vo Francúzsku v dobe Napoleona I. (asi 1800-1830). Rýchle sa rozšíril po celej Európe až do Ruska, kde sa udržal najdlhšie. Grécke, rímske tiež egyptské tvary a ozdobné motívy boli Napoleonovými architektmi (Percier, Fontaine) využité a pretvárané do uceleného slohu zdôraznujúceho triezvu jednoduchost a ušlachtilú prostotu. Architektúra sa usiluje o monumentálny úcinok, interiéry bývajú farebne úsporné (biela, cierna, zlato), nábytok z ebenu s mosadznými ozdobami. Okrem bytovej kultúry sa empír prejavuje i v odievaní (ženské odevy sú vysoko prepásané, volne splývajúce, do módy prichádzajú antické úcesy). Empír zasiahol I naše územie. K výrazným zjavom tohto obdobia patrí F. X. Messerschmidt, nemecký sochár žijúci v Bratislave. Toto dvorské umenie sa nesôr výrazne zmenilo a v strednej Európe vyústilo do meštiackej módy (biedermeier).

Biedermeier
Biedermeier je nemecké oznacenie meštiackej módy 2. štvrtiny 19. storocia. Možno ho priamo považovat za národný sloh tohto obdobia v Nemecku a Rakúsku. Jeho hlavnými znakmi sú umiernená ozdobnost, sentimentálnost, pohodlnost slúžiaca na prikrášlenie meštiackeho života. Uplatnil sa najmä v bytovom zariadení (nábytok tvarovo vychádzajúcich z empíru), v malbe uprednostnoval idylické žánre a pôvabné krajinky.

Umenie 19. a 20. storocia
Klasicizmus, preromantizmus, romantizmus a realizmus tvoria základ prvej polovice 19. storocia. Ani jeden z nich však nemožno nazvat slohom v pravom zmysle. Paralelne vznikajú nové prúdy, v ktorých sa objavujú prvky predchádzajúcich období, preto sa oznacujú ako pseudoslohy (neogotika, neorenesancia, neobarok, atd.).
Silnou oblastou preromantizmu a romantizmu sa stáva maliarstvo. Romantizmus vychádzajúci z pozícií meštianstva narušuje sústavu hodnôt, ktoré priniesol klasicizmus. Proti racionalizmu stavia cit a vášne. Rozvíja sa krajinomalba, historická malba, ožíva sakrálna tvorba, rôzna figurálna tvorba nšpirovaná ludovou poéziu, drámou, hudbou ale I politickým dianím (Delakroix, Goya, Turner, Mánes).
Protikladom romantických vášní je realizmus, ktorý, podla G. Planchea, nie je výsledkom imaginácie, ale obmedzuje sa na co najpodrobnejšie a najdôkladnejšie pozorovanie skutocnosti (predstavitelia: H. Daumier, G. Coubert).
Koncom 19. storocia sa v európskej architektúre výraznejšie prejavuje eklekticizmus. Vzniká množstvo umeleckých smerov: impresionizmus, ktorý predznamenáva už predstavitel moderny E. Manet, symbolizmus, secesia, avantgardy 20. storocia –kubizmus, surrealizmus, expresionizmus, fauvizmus, dadaizmus, popart, opart, kinetické umenie a dalšie viac alebo menej výrazné a úspešné umelecké prúdy.

Secesia
Nazývaná tiež art nouveau, Jugendstil, modern style – umelecký sloh prelomu 19. a 20. storocia, posledný univerzálny výtvarný sloh. Jeho tažisko bolo v úžitkovom umení a dekorácii. Podstatou bolo dôsledné odmietanie historizujúcich foriem, hlavnými znakmi sú ornamentálnost, plochost, dominancia lomených odtienov, základnou líniou je štylizovaná krivka. Tento dekoratívny sloh triumfoval na svetovej výstave v Paríži roku 1900. Secesia sa uplatnila okrem maliarstva a sochárstva v grafike, v knižnej kultúre, umeleckom priemysle, interiérovej tvorbe a v architektúre. Predstavitelia: J. Ruskin, W. Morris, A. Mucha, A. Gaudí.

Eklekticizmus
Eklekticizmus je oznacenie pre taký druh umeleckej tvorby, ked tvorca syntetizuje vo výslednom artefakte práce cudzích vzorov, iných majstrov alebo období. Pocetné príklady vedomého eklekticizmu poskytuje napríklad historizujúca architektúra I figurálne umenie 19. storocia. Typickým príkladom je Kryštálový palác na svetovej výstave v Londýne z roku 1851.

Impresionizmus
Je to umelecký smer, ktorý vzniká v 2. polovici 19. storocia vo Francúzsku (názov je odvodený od obrazu Claudea Moneta Impression – Soleil Levant). V maliarstve sa uplatnuje koncentrácia na zobrazovanie zmyslových vnemov. Maliari opúštajú ateliéry a zachytávajú prírodnú realitu v atmosferických svetelných premenách, volným dotykovým rukopisom, používajú jasné cisté farby (okrem ciernej) a potlácajú obrysovú kresbu. V sochárstve impresionizmus uvolnuje povrchovú modeláciu. najznámejší predstavitelia Impresionizmu sú: C. Monet, A. Renoir, E. Degas, P. Cézanne.

Postimpresionizmus
Postimpresionizmus (=neoimpresionizmus) je maliarsky smer 80. a 90. rokov 19. storocia, vzniká vo francúzsku ako reakcia na Impresionizmus. Zmyslovú skúsenost nahrádza vedeckým štúdiom cistej farby, kontrastu tónov a pôsobenia svetla. Postimpresionisti (G. Seurat, P. Signac, L. Pissarro) prispôsobili novému videniu aj metodiku malby, založenú na úplnom delení tahu štetca (divizionizmus) až na malé body (pointilizmus). Medzi stúpencami postimpresionizmu boli v krátkom období tvorby i
P. Gaugin, H. Toulouse-Lautrec a Vincent van Gogh.

Expresionizmus
Expresionizmus mal ešte hlbšie korene v umení, najmä v nemeckom (neskorá gotika, Grünewald, Dürer, El Greco, Goya, Daumier).
Expresinozmus je prvý avantgarný umelecký smer, vzniká na zaciatku 20. storocia z odporu k naturalizmu. Impresionizmu, postimpresionizmu a kubizmu. Zdôraznuje vnútorné psychické hnacie sily tvorby, umelecké dielo chápe ako prejav duše, nie zmyslov. Je prejavom túžby po absolútnej tvorivej slobode asnahe vyjadrit expresívny vnútorný rozmer podvedomia. Z toho pramení deformácia rukopisu – nervózna, prudká, násilná kresba, cisté, jasné a prenikavé farby. Expresionistické tendencie sa objavujú u V. van Gogha, H. Toulousa-Lautreca, E. Muncha a J. Ensora. Francúzsky fauvizmus ovplyvnuje dráždanskú skupinu Die Brucke – E. L. Kirschner,
E. Heckel, mníchovskú Der blaue Reiter – V. Kandinskij, F. Marc. Expresionizmus sa objavuje i u O. Kokoschku, G. Roualta, G. Grosza a O. Dixa.
V abstraktnom expresionizme sa farba prejavuje absolútne slobodne – J. Pollock, W. de Kooning, A. Gorky.

Fauvizmus
Fauvizmus je umelecý smer volnej skupiny francúzskymch maliarov tvoriacich v Paríži v 1. desatrocí 20. storocia (Les Fauves – šelmy). Pod vplyvom Cézannovým, Gauginovým a van Goghovým tvorili obrazy v plochách cistých svietivých farieb uvolneným skratkovitým rukopisom štetca. Reakciou na impresionistické rozplývanie obrysov je zvýraznenie obrysovej línie. Má v plyv na expresionizmus. Predstavitelia: H. Mattise, G. Rouault, M. Vlamick, A. Derain.

Kubizmus
Je to umelecký smer, vznikol v Paríži a má viac fáz: 1. fáza 1907 – 1909, postcézanovské obdobie: zámerná deformácia reality (P. Picasso, G. Braque), 2. fáza 1909 – 1912, analytický kubizmus: reálne tvary sú podrobne analyzované a rozkladané na jednotlivé skulptúrne prvky (pripája sa J. Gris), 3. fáza 1912 – 1914, syntetický kubizmus: upúšta sa od akýchkolvek pravidiel napodobnovania, umelec pracuje s vymyslenými znakmi. Kubistickí maliari neznázornujú ilúziu reality, ale snažia sa reprodukovat svoj vlastný premyslený pohlad na svet. Kombinujú do jedného celku rôzne informácie, získané skúmaním predmetu a uprednostnujú pri tom jednoduché geometrické tvary. Vplyv kubizmu sa objavuje v dielach Gleizesa, Metzingera. J. Villona, F. Légera, E. Fillu. Kubistické hnutie skoncilo s prvou svetovou vojnou.

Futurizmus
Futurizmus je smer maliarskej tvorby, ktorý vznikol v Taliansku. V roku 1909 vydáva T. F. Marinetti Manifest futurizmu so zámerom prebudit provincné talianske publikum z lahostajnosti. Marinettiho hravé demonštrácie nachádzajú neskôr ohlas v happeningoch. Futurizmus vyjadroval tempo modernej civilizácie, silu a predovšetkým tlmocil pohyb. Idolom sa stáva stroj a jeho vlastnosti: pravidelnost, presnost, rytmus, rýchlost, funkcnost by mali byt aplikované i do umeleckej tvorby. Presadzuje sa princíp dynamickej tvárnosti a similtánny štýl videnia, ktorý sa na obrazuvú plochu premieta v rozfázovanom zobrazení pohybu. Predstavitelia: F. T. Marinetti, L. Russolo, G. Balla, U. Boccioni. Medzinárodný ohlas futurizmu utícha už po svetovej vojne.

Surrealizmus
Medzinárodné umelecké hnutie, ktoré prináša nielen novú koncepciu umeleckej tvorby, ale aj nový spôsob jej vnímania. V roku 1924 vydáva André Breton Surrealistický manifest, v ktorom rurrealizmus definuje ako cistý psychický automatizmus, ktorý má vyjadrovat skutocný pohyb myslenia. Surrealistická estetika cerpá z podnetov S. Freuda. Výtvarné umenie sa odpútava od zobrazovania vonkajšej reality, ktorú nahrádza zobrazovanie vnútorných predstáv prameniacich z hlbín psychiky (nevedomie, podvedomie, sen), ktorých zobrazenie môže byt i cisto abstraktné. Najznámejší predstavitel Salvador Dalí doplna tvorivý automatizmus paranoicko–kritickou metódou, teda spontánnou metódou iracionálneho poznania, založenou na kritickej a sústavnej objektivizácii blúznivých asociácií a interbretácií. Surrealistický sarkazmus a irónia casto prerastajú až do cierneho humoru. Najznámejší predstavitelia tohto obdobia sú: S. Dalí, J. Miró, R. Magritte, M. Ernst, Y. Tanguy, H. Arp, G. de Chirico (metafyzická malba), F. Muzika, J. Šíma, A. Giacometti (sochárstvo), M. Ray (fotografia a film).

Dadaizmus
Je to hnutie v literatúre a výtvarnom umení, vzniklo v roku 1915 v Zurichu ako radikálny protest mladých emigrantov proti hrôzam svetovej vojny, uznávaným estetickým normám a sentimentalite. Prvotný vývoj sformuloval básnik T. Tzara. K ohniskám dadaizmu patril New York, Berlín, Kolín nad Rýnom, Paríž, Hannover. Vo výtvarnom umení jeho príslušníci H. Arp, M. Duchamp, M. Ray, M. Ernst, J. Hartfield vychádzajú z cynizmu svetovej vojny a obracali sa k antiumeniu a nelogickosti. Niektorí dadaisti prešli na pozície surrealizmu.

Popart
Popart je populárne, masové umenie, dominantný smer výtvarníkov 60. rokov 20. storocia, ovplyvnený populárnou kultúrou a komercným umením, inšpirujúci sa velkomestskou kultúrou a jej vizuálnymi prejavmi (fotografia, film, reklama, masmédiá, komiksy). Popart sa šíril okolo polovice 50. rokov nezávisle z dvoch umeleckých centier – Londýna a New Yorku. Nadviazal na myšlienky dadaizmu. Hnutie je späté predovšetkým s americkým výtvarníkom Andym Warholom, ktorého rodina pochádza zo Slovenska. Medzi jeho dielami nájdeme opakujúce sa rady vyobrazení produktov a osobností, napr. plechovky Campbelovej polievky, flaše CocaColy, Marylin Monroe a Elvisa Presleyho realizovaných technikou sietotlace. K dalším predstavitelom patria J. Johns, C. Oldenburg, T. Wesselman.

Opart
Optické umenie. Výtvarný smer z konca 50. rokov 20. storocia vychádzajúci z niektorých princípov modernej optiky, využívajúci permutácie a transformácie geometrických obrazcov, rastre, vzájomné prekrývanie lineárnych a plošných konfigurácií na dosiahnutie optických efektov, ilúzie pohybu na ploche obrazu. Opart je jedna z podôb pvojnovej geometrickej abstrakcie založená na výtvarnej manipulácii s plochou, líniou, farbou a svetlom. Ovplyvnil kinetické umenie a približne do pociatku 80. rokov aj takzvané pocítacové umenie. Predstavitelia: V. Vasarely, G. Rickey, F. Stella, M. Dobeš.

Kinetické umenie
Je to smer v umení druhej polovice 20. storocia využívajúci pri tvorbe objektov reálny pohyb. Objekty sa uvádzajú do pohybu skrytým mechanizmom (elektromotor) alebo pôsobením vonkajších faktorov (prúd vzduchu, tlak vody, dotyk ruky). Kinetickému umeniu sa venovala parížska skupina GRAV, düsseldorfská skupina Zero, ako aj výrazné umelecké individuality V. Vasarely, N. Schöffer, G. Kosice. V. 60. rokoch sa v kinetickom umení objavila línia, v ktorej umelci pracovalia s pohybom farebného svetla. Diela, v ktorých sa využíva premietanie svetla, svetelný odraz alebo svetelná polarizácia bývajú zahrnuté pod užší pojem svetelno-kinetické umenie (N. Schöffer, M. Dobeš).

Akcné umenie
Akcné umenie je súhrnný termín pre rôzne formy intermediálneho umenia, v ktorom sa kladie dôraz na živé predvádzanie deja a priamy kontakts divákom vrátane možnosti jeho bezprostrednej spolupráce. Predchodcom akcného umenia boli futuristické vystúpenia, dadistické akcie a cinnost Bauhausu. V 70. Rokoch sa priraduje happening a performancia. (u nás Stano Filko, Alex Mlynarcík, Július Koller a iný).

Concept art – konceptuálne umenie
Toto umenie vzniklo v 2. polovici 60. rokov. Je to umenie ktoré nevytvára hmotné umelecké diela, ale sústreduje sa na reprezentáciu myšlienky a umelcovho myšlienkového procesu (namiesto artefaktu písaný text, štruktúra císel, nákres, mapa). Niekedy obraz jestvuje len v mysli autora a vyžaduje zvláštny druh vnímavosti (vznik obrazu riadený telefonicky). Dnes sa tento termín používa v širšom chápaní na oznacenie rôznych aktivít, napr. Land artu (umenia v krajine), performancie alebo videoumenia. (u nás napríklad tvorba Rudolfa Sikoru, Júliusa Kollera a J. Zavarského).

Graffiti
Graffiti je anonymný výtvarný prejav rozšírený najmä od zaciatku 70. rokov 20. storocia (USA), osobitý spôsob písania sprejom alebo kriedou na múry a velké betónové plochy v mestách, na vagóny a podobne. Subkultúrna forma výtvarného prejavu, ktorá je anarchistickou manifestáciou sociálnej slobody. O popularitu graffiti sa zaslúžil najmä americký výtvarník K. Haring, ktorého tvorbu zacali ocenovat aj renomované múzeá. V 90. rokoch sa rozšírili aj v Európe (Berlínsky múr, v Taliansku okraj tisíclírových bankoviek).

Happening
Jedna z vcasných foriem akcného umenia, v ktorej sa spájajú prvky divadla, hudobného koncertu, poézie a výtvarného umenia s cielom aktívne zapojit diváka do akcie. Pri cistých happeningoch nie je scenár presne urcený, co umožnuje vznik necakaných udalostí v nepredvídatelnej postupnosti, (predstavitelia mixmediálneho typu Josepha Beuysa).

Mail art – poštové umenia
Medzinárodné hnutie kolektívnej výtvarnej tvorby založenej na vzájomnej výmene, odovzdávaní, dotváraní a pod. rôznych objektov (pohladníc, fotografií, kresieb, koláží a podobne) prostredníctvom verejnej poštovej siete. Zacínalo v USA (1. výstava bola vo Whitney Museum of American Art v New Yorku). V súvislosti s rozvojom pocítacovej komunikácie sa rozrástlo o formu elektronického poštového umenia – e-mail art.

Multimediálna tvorba
Umelecké aktivity, využívajúce na vytvorenie jedného celku výrazové prostriedky viacerých druhov umenia – výtvarného umenia, divadla, filmu, hudby, tanca a elektornických médií. Výrazy intermédiá a mixmédiá sa ustálili na oznacenie cistej spolupráce viacerých umeleckých odborov bez využitia bázy elektronického umenia. Multimediálne umenie sa rozvýja od 60. rokov a ako prvý multimediálny projekt sa uvádza The Theatre of Mixed Means od Richarda Kostalanetza z roku 1962.

Performancia

Performancia je forma akcného umenia v ktorej sa spájajú prvky viacerých umeleckých druhov (divadla, hudobného koncertu, poézie a výtvarného umenia) urcená na verejné predvádzanie. Ide o verejnú prezentáciu, alebo exhibíciu naživo, pred divákmi. Na rozdiel od divadelného predstavenia sa neviaže na konkrétny divadelný priestor, nemá pevný scenár. Je jednorázová a neopakovatelná. Cast performancií je založená na sebareprezentácii, ktorá môže mat velmi osobný, až biografický charakter (body art).

Pocítacové umenie
Je to umenie objavujúce sa od druhej polovice 50. rokov 20. storocia, pri ktorom sa pocítac stáva špecifickým pomocným nástrojom umelca pri tvorbe umeleckého diela (pocítacová animácia, grafika, tvorba dizajnu, úžitkovéhuo umenia a podobne). Prvá súborná výstava sa uskutocnila v roku 1968 v Londýne. Vývoj sledujú špeciálne casopisy (Leonardo), festivalové prehliadky (Art elektronika v Linzi). Pocítacové umenie využíva dnes nové formy komunikácie prostredníctvom telekomunikacných a pocítacových sietí (Internet).

Postmoderna
Súhrnný pojem na oznacenie rôznych prejavov euro-americkej kultúry poslednej tretiny 20. storocia, v ktorých dominuje kritocký vztah k moderne. Je to široký pojem na oznacenie prejavov z oblasti umenia, vedy a filozofie z konca 70. rokov, ktoré reagujú na zmeny ekonomických ci politických pomerov postindustriálnej spolocnosti. Do umenia preniká až následne po sociálnej a literárnej teórii. Hlása právo na vyznávanie rôznych umeleckých foriem, ktoré casto svojrázne spája na protest voci modernistickému úsiliu o žánrovú ci druhovú cistotu. Stiera rozdiel medzi elitárskou kultúrou a masovou, komercnou kultúrou, neguje individualizmus a originalitu. Z tohto princípu vyplývajú aj postupy, napríklad citácia-vedomé preberanie výtvarného prvku, témy alebo námetu od iného autora alebo z iného kontextu.



Stiahnuté z www.antiskola.sk

Diskusia

REAGOVAT

lithoska napísal/a - 14. 3. 2006 - 14:46

celkom fayn, ale dala by som si pozor na presne pomenuvanie (napr. performance, nie performacia, je to prebrate slovo). ako zhrnutie to bolo dobre, len mi chybali konkretnejsie informacie, o umelcoch a ich dielach...

Zapoj sa do diskusie (1)

Podobné dokumenty

Názov práce Dátum A4 Slová Hodnotenie
 
sk História výtvarného… 21. 2. 2005 1815 -- --
 
sk Systémová… 15. 5. 2008 1533 -- --
 
sk Symboly katedry… 1. 5. 2005 3126 -- --
 
sk Potenciál a… 14. 6. 2015 3652 -- --
 
sk Fotografia -… 8. 8. 2011 4200 5.9 1568
 
sk Bratislava -… 5. 3. 2008 3054 1.1 316
 
sk Tradicné výrobky… 21. 8. 2007 3097 -- --
 
sk Funkcia farby vo… 3. 6. 2007 3415 -- --
 
sk Dejiny umenia 22. 6. 2005 3702 -- --
 
sk Komercné využitie… 29. 8. 2007 3316 -- --