NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12584)

Jazykové kurzy, štúdium a pobyty v zahraničí
Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Referát Obyčajná radosť (fejtón)

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Zapoj sa do diskusie (1)

Doplnkové informace o referáte:

Oblasť:Slohy a fejtóny

Autor: antiskola@antiskola.eu

Počet slov:1322

Počet písmen:6,954

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:3.86

Počet zobrazení / stiahnutí:4203 / 97

Veľkosť:8.1 kB

Obycajná radost (fejtón)


„Sedím na schodoch pred divadlom a premýšlam. Najlepšie by bolo pockat si, kým sa celé divadlo zosype na kokos a navždy ma tu pochová v prachu. Bohužial však panuje bezvetrie a neschyluje sa ani k poriadnej búrke a ani divadlo nevyzerá na to, že by v najbližšej dobe malo len tak spadnút. Pýtate sa, preco ma napadajú takéto divné myšlienky? Možno preto, lebo je dnes piatok trinásteho, ale hlavný dôvod je iný. Dnes sa so mnou totiž rozišiel môj chlapec. Ostal mi po nom len prívesok - píštalka. Dal mi ju pred troma týždnami – vraj na odhánanie chlapcov. K tomuto úcelu nebola použitá, ale mohla som pomocou nej napríklad odohnat dievca, kvôli ktorej ma opustil a ja sa už nemám z coho tešit. Cez prsty sa dívam na slnecné lúce. Pripomínajú mi jeho blondaté vlasy. Natiahnem po nich ruku, ale uhýbajú. Unavene zatváram oci a klesám do spomienok, pretože sú jediné, co mi ostalo…
Ked som bola s ním, mala som radost zo všetkého. Napríklad, ked pršalo, tešila som sa, že prší a ked nepršalo, tešila som sa, že neprší. Zkrátka, boli sme spolu, a i keby padali žaby alebo cigáni, mala by som z toho radost. Mala som hlavu doslova v oblakoch. Lenže s hlavou v oblakoch sa ako vieme, nedá moc študovat, a tak sa stávalo, že som bola skúšaná zo zemepisu, no ja som žila v domienke, že je chémia. Akurát mi bolo divné, že na tabuli visí mapa. Z hlavy mi vypadlo pár informácíí a s tým, že Rusko je vyspelý priemyselný a polnohospodársky štát, sa nechcel profesor uspokojit. Profesora som však nepotešila, z coho vyplýva, že ani on nepotešil mna. A tak mi v klasifikacnom pribudla dalšia gulatá zmámka. Inokedy by som z toho asi bola smutná, ale tentoraz som len mávla rukou a po škole som sa znova vrátila k bezstarostým radostiam z lásky. Stále viac som sa vzdialovala od reality a pálila som za sebou mosty, po ktorých by som sa mohla vrátit spät. Hladala som radosti a štastie tam, kde by ich asi nik rozumný nehladal. Leže aj som si vtedy myslela, že robím správne. Mala som pocit, že s ním urobím dieru do sveta a všetko ostatné sú len zbytocnosti. Nikto asi nechápal, co vidím tak radostného na prechádzkach po meste s nejakým chlapcom a všetci sa na mna dívali, akoby chceli zistit, ci náhodou nemám miesto mozgu vykradnutú pokladnicku na rozum, alebo ci ich mám všetkých po kope. Lenže ja som tie ich pohlady nevnímala a takisto som nevnímala cas. Takže ked som sa potom pozrela na hodinky a zistila som, že som už pol hodiny mala sediet v hudobnej škole a tešit sa z krásy umenia. Ale, ako som už spomínala, tešit som sa vedela len zo svojho chlapca, tak som sa ani nedivila, že po skoncení hodiny klavíru, mala moja ucitelka, aj ked sa volá Cervená, trocha zelený výraz. Radost zo mna urcite nemala. Len sa ma opýtala, ako je možné, že dievca, ktoré pokladala za jednu z najlepších žiaciek školy naraz ani nezahraje stupnicu. Nakoniec mi ešte dala otázku o Wolfgangovi Beethovenovi. Bolo to také isté, ako keby sa ma spýtala, ako sa povie po arabsky kôn, alebo cím bola za mlada Newtonova babicka. Pomaly som zacala mat cierne svedomie. Nejaký vnútorný hlas mi našepkával, že kvôli radostiam z lásky by som nemala hádzat všetko za hlavu. Bohužial ten hlas bol príliš slabý. Všetci na mna zacali byt naštvaní: profesori, kamaráti a rodicia. Všetko mi zacínalo liezt na nervy. Stále, ked som prichádzala domov, zakrádala som sa ako indián na vojnovom chodníku. Nechcela som stretnút babicku, ktorá by sa ma po miliónty-krát spýtala: „Evi, co nového v škole?“ Akoby sa sa naša škola podobala automobilovému kruhu v Monaku, kde nikdy nie je núdza o senzácie. Nieco ma napadlo. Co by sa stalo, keby sa so mnou môj chlapec rozišiel? Z coho by som sa vtedy tešila? Ved všetkého som sa kvôli nemu vzdala. Zacala som sa bát, že ma opustí. Niekde som cítala, že radosti z lásky sú priamo úmerné strachu, že ich stratíme. Myšlienka, že by som mohla zostat sama, ma prenasledovala dnom i nocou. Už som sa nedokázala radovat z toho, že sme spolu. Držala som ho sice za ruku, ale pritom som ho stále podozierala, a ked obcas pozdravil nejakú kamarátku, nepovedala som mu už ani slovo. Bola som cudná.Ved sme spolu, tak preco sa neteším ako predtým? Namiesto toho ho pozorne sledujem a zdá sa mi, že na to dievca, co prešlo okolo sa pozeral dalej než to bolo nutné. Možno to bol len zlomok sekundy, ktorý ma uhryzol ako parazit, ktorý namiesto krvi vysáva radost. Prestala som s ním úplne hovorit. Len som ho pevnejšie držala za ruku a oprela som hlavu o jeho rameno. Asi zacal pochybovat, ci mán všetkých pät pohromade. Nechápal, preco sa naraz kukám ako sova z cesta a pýtal sa, co sa stalo. Ja som mu proti všetkej logike odpovedala, že nic. Myslel si, že som naštvaná a ja som sa zatial bála, že mi ho nejaká odvedie. Asi sa so mnou perfektne nudil. Dost sucho sme sa rozlúcili a odchádzali sme každý iným smerom. On s pocitom, že som to najnudnejšie dievca na tejto planéte a ja s pocitom, že ma neopustí, lebo je to ten najsenzacnejší chlapec a má tie najkrajšie oci…
Prebrala som sa zo spomienok. Otvorila som oci. Stále sedím pri divadle. Ubehli presne dve hodiny od chvíle, ked som sa dozvedela o jeho novom dievcati. Teraz už viem, že radost z lásky je tá najkrajšia radost, ale rozhodne nebýva trvalá, a ked kvôli nej zavrhneme všetko ostatné, môže skoncit aj depresiou. Myslím, že clovek musí mat najprv radost sám zo seba. Musí si dokázat, že za nieco stojí a že má svoju hodnotu. Ale kto mi zarucí, že ked budem od rána do vecera ležat v ucebniciach a štyri hodiny denne sediet pri klavíri a do noci sa sa válat v povinnej literatúre, že jedine vtedy budem naozaj štastná? To asi nie. Nech si namáham hlavu jako len môžem, príst na to nemôžem. Pripadá mi, že mám inteligenciu automatickej prácky – vypnutej. Naraz mi na hlave pristála snehová gula a zároven pocujem výbuch smiechu. „Ked skamenieš, daj vediet!“volali na mna kamaráti. Prestala som mysliet na definície radosti a rozhodla som sa, že im tú snehovú gulu vrátim, ale sklzla mi noha a už som ležala na zemi. Kamaráti sa smiali, až sa za bruchá chytali. Pozri ako málo stací k ludskej radosti, povedala som si. Nahánali sme sa po námestí a ja som bola naraz štastná. Bola som štastná a nevedela som preco. Ved som dnes predsa dostala košom a mám zlé známky, ale aj tak mi je dobre. Nedokážem si to vysvetlit. V zápale radosti som vrazila do dôchodcu. Ocakávala som, že na mna bude zvolávat peklo, ale deduško sa len usmial a povedal: „No áno, mladost – radost! Kde sú tie casy, ked som aj ja takto behal!“ Tak to ma nenapadlo. Na tom asi nieco bude.“
O týžden neskôr:
„Tak už som zase ako predtým. Viem, že na svete je vela podnetov k radosti. Zaleží len na každom z nás, aký si vyberieme a ako sa z neho dokážeme tešit. Každý by si mal uvedomit, že radost musíme cerpat nie z iných, ale zo seba.
Radost je krehká ako kvapka rosy, už ked sa smejeme umiera. Musíme ju v sebe opatrovat, pretože možno aj ked si to neuvedomujeme, radost je najdôležitejšia súcast života, rovnako ako jedlo alebo spánok.
Bežím po parku a mám radost - pretože svieti slnko
- pretože som dostala jednotku
- pretože je tu jar
- pretože je piatok
- pretože som napísala slohovú úlohu
- pretože som šlapla do kaluže a mám zablatené nohavice
- pretože hrniec má dve uši
- pretože som minule na diskotéke zase tancila s tým tmavovlasým chlapcom, ktorý vie tak skvele tancovat a má tak nádherné oci…“


Stiahnuté z www.antiskola.sk

Diskusia

REAGOVAT

krásne napísal/a - 3. 4. 2006 - 17:08

.........jak mraky...

Zapoj sa do diskusie (1)