Tento článek byl vytisknutý ze stránky antiskola.euAntiŠkola.eu
Budhizmus a krestanstvo


Gautama


Tradícia nám hovorí, že zakladatelom budhizmu bol syn bohatého kniežata z rodu Šakjou,
Syddhártha Gautama. Žil v rokoch 563 až 483 pred Kristom. Jeho životné osudy sú nám známe len z budhistických posvätných kníh, ktoré boli napísané v starobylom jazyku pálí asi štyristo rokov po Gautamovej smrti. Dovtedy boli tradované ústne, pretože dôležitejšie boli jeho slová ako životné osudy. Tak až do 2. storocia nášho letopoctu neexistoval jeho podrobný životopis.

Gautama sa narodil v malom meste na úpätí Himalájí, na území dnešného Nepálu. Je známe, že jeho otec sa ho snažil uchránit pred životnými útrapami. Tak bol vychovávaný v prepychu, uzavretý v nádherných palácoch. Bol vzdelávaný ako princ, oženil sa s princeznou, ktorá mu porodila syna. To všetko za bránami, ktoré ho oddelovali od sveta reality, chudoby, utrpenia a smrti. No Gautamova prirodzená zvedavost nenechala na seba dlho cakat, raz sa mu podarilo i cez otcovu nevôlu, predsa len z paláca utiect. Za bránami sa ale stretol so starcom a teda prvý krát so starobou, tiež videl prvý krát chorého cloveka, ale aj telo, ktoré niesli na pohrebnú hranicu. Zrejme to musel byt doslova šok pre cloveka, ktorý nepoznal bolest, chudobu, strach so smrti ani z utrpenia. Potom stretol túlavého nábožného žobráka, no ten na Gautamove prekvapenie žiaril radostou a spokojnostou.

Toto je jedna z najdôležitejších Gautamových skúseností, lebo práve táto skúsenost ho pohýna k novým úvahám o živote. Je zrejme, že musel prežívat i velkú vnútornú rozorvanost, pretože ako clovek bez poznania utrpenia a bolesti sa behom niekolkých hodín stretáva s úplne inou realitou. Aj jeho hodnotový rebrícek sa musel otriast v základoch, inak by sa predsa mohol kludne vrátit a zavriet pred tým všetkým palácové dvere. No nestalo sa tak, Gautama opustil svoju rodinu a rozhodol sa pre asketický život. Inými slovami opustil jeden extrém – prepych, aby spoznal druhý – askézu. Šest rokov sa snaží so svojimi piatimi spolocníkmi pochopit zmysel ludského utrpenia a oslobodit sa od neho, bezúspešne. Napokon opustil svojich spolocníkov, aby v samote pod stromom Bo pri rieke Gája dosiahol svoje osvietenie. Spoznal, že základom ludského neštastia je utrpenie, a že jeho prícinou je túžba. Tiež zistil, že túžbu možno ovládnut, ak sa clovek rozhodne pre Strednú cestu, cestu medzi dvoma extrémami a to medzi zmyselnostou a odriekaním.

Gautamova Stredná cesta sa javí ako náboženstvo, ktoré kladie dôraz hlavne na vlastné úsilie cloveka a neupína sa k bohom. Základný popis tejto cesty ju uvádza ako trojdielnu. Jej tri casti, mravnost, meditácia a múdrost je nutné vykonávat súcasne.

Múdrost je osvojenie si Štyroch vznešených právd a rozhodnutie riadit sa nimi. Prvá je Vznešená pravda o utrpení – každú smrtelnú existenciu sprevádza utrpenie. Druhá je Vznešená pravda o pôvode utrpenia – utrpenie je spôsobené žiadostivostou alebo túžbou. Tretia je Vznešená pravda o odstránení túžby – odstránit túžbu znamená skoncit utrpenie. Štvrtá je Vznešená pravda o ceste, ktorá vedie k odstráneniu túžby – túžbu možno odstránit vykrocením na Vznešenú osemdielnu cestu, ktorou po prvý krát krácal Gautama.

Vznešená osemdielna cesta sa skladá: za 1. zo správneho názoru, za 2. zo správneho rozhodovania, za 3. zo správnej reci, za 4. zo správnych skutkov, za 5. zo správneho spôsobu života, za 6. zo správneho úsilia, za 7. zo správnej koncentrácie a za 8. zo správnej meditácie a extázy.

Meditácia je potom oslobodenie a ovládanie mysle a potlácanie zmyslových zážitkov a mravnost je vyjadrená v Piatich zásadách a to: 1. Nespôsobit bolest živým tvorom,
2. Nevziat si to, co nedostanem, 3. Vyhnút sa sexuálnej nemorálnosti, 4. Vyhnút sa klamstvu a za 5. Vyhnút sa užívaniu drog a alkoholu, preto, že zastierajú mysel.

Clovek je teda odkázaný sám na seba. Na svoju vôlu, silu a svoje možnosti. V budhizme idea vlastného Ja alebo idea duše pozostáva z piatich prvkov alebo Skándh – z tela, pocitov, zmyslov, pudov a vedomia – a jej existencia sa neustále mení. Neexistuje tu nijaké nemenné Ja, ktoré by spájalo nový ludský život s predchádzajúcim. Existujú tu len vlastné skutky, ktoré podliehajú karme, co je neúprosný zákon príciny a následku, je to zákon, ktorý spája jednu existenciu s druhou. Cielom ludskej existencie je nirvána, stav absolútnej blaženosti, ku ktorej možno dospiet vtedy, ked sa túžba stratí a karma už prestane existovat.
Nirvána nie je zánik tela a duše a nie je ani prázdnotou, no i napriek tomu je nehmotná a vecná a ako taká je ludským jazykom neopísatelná.

Gautama zomrel vo veku osemdesiat rokov. Jeho žiaci spopolnili jeho telo a popol rozdelili medzi osem rodín. Tie potom na jeho pocest postavili svätostánky, alebo takzvané stúpy,
v ktorých uchovávali jeho pozostatky. Tie sa postupne stávajú strediskom pobožností budhistických laikov.























Kristus a Budha

Je nepopieratelné, že tieto osobnosti zmenili priebeh dejín. Svojimi skutkami i slovami ovplyvnili tisíce ludí, pochopili však ludia ich skúsenost? A na strane druhej, je možné slová ako nirvána alebo spása sprostredkovat okoliu, ked sa casto za nimi skrýva nieco nepostihnutelné, ludským jazykom neopísatelné?

Niekde v strede medzi Kristom a Budhom sa nachádza pojem utrpenie a každý z nich sa s ním vysporiadáva po svojom. Budha individuálne, chápajúc odkial utrpenie prichádza a co je jeho pôvodom. Kristus, zdá sa, že niekedy utrpenie až pritahuje, pomáha, lieci, kriesi z mrtvych a nakoniec sám trpí a má to celospolocenský i historický dopad. Ak zacneme porovnávat krestanstvo s budhizmom prídeme na mnoho spolocných vecí. Napríklad etické príkazy ako nezabíjat, nekradnút, neklamat alebo nesmilnit sa tu vyskytujú v rovnakom význame. Tiež prídeme na to, že obaja zakladatelia boli potulnými kazatelmi, boli chudobní, bez domova a rovnako vo svojich životoch prešli zásadným obratom, ktorý ich pohol k zvestovaniu svojich skúseností.

Obaja používajú bežný jazyk, zrozumitelný širokým vrstvám ludí – stredoindoárijský dialekt a ludovú aramejštinu a to co vyslovili, ci už v lahko zapamätatelných výrokoch, v krátkych príbehoch alebo podobenstvách z bežného života bolo spísané až po ich odchode na vecnost.

Obaja považujú žiadostivost a túžbu po moci za velké pokušenie, ako velkú prekážku na ceste k nirváne alebo k spáse.

Podobne ako Budha i Kristus bol v opozícii k už existujúcej náboženskej tradícii, ku knazom, ktorí nemali pochopenie pre trpiaci lud. A tiež sa u oboch stretávame s prvými uceníkmi i väcšou skupinou nasledovníkov. To znamená, že obaja vystupujú ako ucitelia, ale i ako autority, no neopierajú sa o svoju školskú vzdelanost, ale o svoje mimoriadne skúsenosti s tým, co videli a zažili. Potom obaja prichádzajú s niecím ako so zvestou – Dharmou (Zákonom) alebo Evanjeliom (Radostnou správou), ktorá od cloveka požaduje zmenu myslenia, ale i vieru, dôveru. Vo svojej zvesti vychádzajú z pominutelnosti sveta, z nestálosti všetkých vecí, zo slepoty a bláznovstva cloveka, z jeho zaslepenosti do veci svetských, ale i jeho nelásky voci blížnym. A obaja vidia prícinu v ludskom egocentrizme, v ludských žiadostiach a túžbach. Za východisko pokladajú vnútorný obrat, náboženskú skúsenost ako cestu k vykúpeniu, a tá ma viest medzi dvoma extrémami – medzi zmyslovou radostou a sebatríznením, medzi hedonizmom a asketizmom. Táto cesta má doviest cloveka k nezištnej obetavosti voci blížnym a v konecnom dôsledku k Bohu alebo k nirváne.

V com sa odlišuje Budha a Kristus? Rozdiel je tu v ponímaní sveta i v ich pôvode.
Spomínali sme, že Budha pochádzal z bohatej kniežatskej rodiny, Kristus bol syn remeselníka, teda poznal rozdiel medzi chudobou a prepychom a rozhodne musel v mladosti vediet o živote ako takom viac ako Gautama. Ježiš bol nieco ako majster medzi pospolitostou uceníkov, ale nezakladal žiadny rád ani nevytváral nijaké radové pravidlá, sluby, asketické príkazy alebo nosenie zvláštneho odevu a dodržiavanie tradícii. Svet pre Krista nebol nijakou nicotou odkial by sa mohol clovek stiahnut a túto nicotnost by mohol nahliadnut v akte pohrúženia. Svet je pre Krista dobrým, ale clovekom neustále poškodzovaným.

Kristov životný obrat alebo jeho zvláštnu skúsenost je treba chápat ako akt vystúpenia zo skrytosti na verejnost. Nie je to obrat v zmysle odvratu od sveta a návrat do svojho vnútra ako u Gautamu, ale je to príklon k svetu cez akýsi bezprostredný vztah s Bohom. Kristus Ho oslovuje predsa „Abba“. Cielom tu nie je vystúpenie z kolobehu znovuzrodení vlastnou zásluhou, ale je to akýsi vstup do dovršenia cez Boží súd, teda dosiahnutie milosti.

V budhizme sa takto dostávame k otázke, kto môže dosiahnut nirvánu. Najprv sa predpokladalo, že nirvána je ponúkaná len mníchom. Hovoríme tu o Hinajáne, teda o Malom Voze, jej ucenie pozostáva z niekolkých doktrín a bolo uznané na stretnutí krátko po Gautamovej smrti. Tam sa uzniesli, že Hinajána ponúka spásu len mníchom. Postupne sa však v budhizme crtá problém práve okolo spásy, ci možnosti dosiahnutia nirvány, pretože je tu upieraná táto možnost pospolitému ludu, teda laikom. Laici si len môžu cez svoje dobré skutky zlepšovat svoju karmu. Až ked sa laik znovuzrodí ako mních má možnost dosiahnut nirvánu. Tak sa tu vytvorila akási elita, elita mníchov, a na druhej strane pospolitost, ktorej je dovolené len zlepšovat si karmu svojimi dobrými skutkami. Preto vzniká Mahajána alebo Velký Voz. Je to mladšia forma budhistickej filozofie a kryštalizuje sa niekedy na pociatku krestanskej éry a jej ucenie otvára cestu k nirváne všetkým. Mahajánu vyznáva velká väcšina budhistov žijúcich na severe, v Nepáli, Tibete, Vietname, Cíne, Kórei a v Japonsku.
Hinajána dominuje hlavne v krajinách juhovýchodnej Ázie v Srí Lanke, Barme, Thajsku, Laose a v Kambodži. V Indii, kde budhizmus vznikol, následkom vpádu islamských dobyvatelov v 12. – 13. storocí skoro úplne zanikol, a tak sa casom z neho stáva len menšinové náboženstvo.

Kristus vo svojom ucení nezastáva zákon odplaty, ktorý automaticky nasleduje po všetkých morálne významných dobrých alebo zlých skutkoch, teda nezastáva karmu, ale kladie dôraz na milost stále odpúštajúceho Boha za predpokladu uznania viny a hriechu clovekom. Nejde tu o znovuvtelenie v inom pozemskom tele, ale ide tu o jedinecnost ludského života, o jeho možnost smerovat k vecnému životu. Kristus sa tak stáva vášnivým poslom i sprievodcom na ceste cloveka k Bohu a tiež je na to obdarený prorockým duchom. On volá všetkých ludí k obráteniu, aby sa riadili Božou vôlou smerujúcou k úplnému dobru. Kristus tak v podstate zvestoval a žil univerzálnu lásku a v rámci nej praktizoval neustále a aktívne pôsobenie dobrého alebo dobra ako takého.

Budha je Osvietený. On je tiež sprievodcom na ceste, sám v sebe je harmonický a tiež je obdarený mystickým duchom. Nikým však neposlaný, ucí v záujme vykúpenia z utrpenia a dosiahnutia nirvány. Preto odporúca odvrátit sa od sveta a pohrúžit sa do seba. Cez stupne ponorenia sa do seba zvestuje ciel a to konecné osvietenie. Nachádza pokoj, absolútnu harmóniu a tak voci všetkému cítiacemu stvoreniu, ci už cloveku alebo zvieratu prejavuje sympatie, miernost a vlúdnost. Budha sa stáva symbolom univerzálneho súcitu, pochopenia a vôle k dobrému a on sám je pri tom naplnený nesmiernym pokojom.

Zásadný rozdiel medzi Budhom a Kristom je v konci ich putovania a úcinkovania vo svete. Gautama cez svoje osvietenie dosiahol nirvánu, potom žil ešte niekolko desiatok rokov ako Osvietený, až nakoniec cez smrt vstúpil do definitívnej nirvány – parinirvány. Žil v harmónii, poznal úspech a u mocných sa dockal velkého uznania. Jeho sochy všade na svete vyjadrujú jeho miernost, hlboký pokoj i veselost.

Oproti tomu v krestanskom svete je najviac používaný ako symbol kríž. Kristus skoncil svoje úcinkovanie na kríži ako bludár, rúhac, falošný prorok. Skoncil svoj život vo velkom utrpení, v podstate neúspechom, nebol uznávaný skôr nenávidený. Neúcinkoval niekolko desiatok rokov, len tri a celkovo môžeme hovorit o jeho živote ako o velkom príbehu utrpenia, ktorý koncí zatknutím a popravou. Kristov kríž, sa ale stáva novou cestou pre spolocnost, pretože ak Budha sa po smrti dostáva do parinirvány, krestania sa v smrti stretávajú znovu s Kristom, s Bohom, s Láskou, ako to tak casto interpretujú. Javí sa tu preto urcitá podobnost konca, len cesty k nemu sú rozdielne.

Porovnávaním životov zakladatelov dvoch náboženstiev, prichádzame na samotnú charakteristiku budhizmu a krestanstva. A pohladom do dejín sa nám to len potvrdzuje. História krestanstva je casto históriou utrpenia, rozorvanosti a náboženských bojov, i ked pár takýchto násilných prvkov by sme našli i v dejinách budhizmu a zrejme i v dejinách každého náboženstva sveta. Život krestana je casto bojom, konat dobro a bojovat proti zlu, je bežná krestanská zásada, no pre budhistu je casto nepochopitelná. Život pre budhistu je životom v nicote a budhista sa málo kedy zaoberá problémom dobra a zla, je tu len jeho pohrúženie do seba, pochopenie pôvodu vecí, nicotnosti. Je tu jeho harmónia a z nej vyplývajúce chápanie nedostatkov u svojich blízkych, co krestanom casto chýba, no môžeme v tom vidiet aj problém neprotivenia sa zlu, cez ktorý sú budhisti potom casto kritizovaní. Budha prijal život v pokoji, v harmónii v sebe samom, smrt u neho nie je podstatná, je to len návrat do nirvány. Neskôr sa napríklad v mahajánskom budhizme stretávame s ideálom Bodhisattvu, osoby ktorá po dosiahnutí úplného osvietenia sa dobrovolne vzdá nirvány, teda stavu blaženosti a to zo súcitu nad svojimi trpiacimi blížnymi.

Smrt u krestana je v istom zmysle vykúpením, u Krista je to prechod od ludí k Otcovi a zasa spät. Budhisti budú smrt prijímat zrejme iným spôsobom, je to predsa možný prechod do parinirvány alebo aspon k lepšej karme. U krestanov je to bodka za pozemským životom a je to velmi vážna bodka, preto niet divu súcasným tendenciám smrt potierat, zastierat ju, ako keby nás ani necakala. Po nej sú tu len tri možnosti, peklo, ocistec a raj, žiadny návrat a možnost nápravy. Možno preto je jednou nevýhodou v budhizme to, že karma neodpúšta, alebo ako sa hovorí, krestania nie sú iní, len sa im viac odpúšta.












Nirvána a vecný život

Nirvána ako sa o nej hovorí, je akýmsi vyhasnutím, je to konecný stav bez utrpenia, žiadostivosti, nenávisti a zaslepenosti. No dochádza tu k jednému problému, nevieme totiž presne, ci sa pri dosiahnutí nirvány zachováva indivíduum alebo nie. Ciže, ci s vyhasnutím, vyhasína i sám clovek alebo sa jeho podstata zachováva. Ponímaním nirvány v negatívnom zmysle dochádza k tomu, že budhisti sa radšej usilovali, zhromaždovaním zásluh, o lepšie znovuzrodenie v budúcich životoch. Nirvánu tak nepopierali, len tým, že sa stala pre mnohých nedosiahnutelná ju vytlacili zo svojho povedomia.

Ak nirvánu chápali pozitívne ako štastný konecný ciel, ale nie ako úplné potlacenie indivídua, potom o takíto koniec bolo možné aj v živote usilovat, no potom sa takáto predstava v mnohom zhodovala s krestanskou ideou vecného života. Hovoríme tu o konecných skutocnostiach ako v budhizme, tak i v krestanstve, no tie sú celkovo v ich podstate a našimi slovami neopísatelné. Budha, tak ako Kristus vedel, že sa tu clovek bude stretávat s niecím, co sa mu nedá slovne sprostredkovat. Vety ako: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepoculo...“, alebo myšlienka o rozplynutí sa ako kvapka v mori sú natolko abstraktné, že v podstate o nicom nevypovedajú, nanajvýš len nieco naznacujú.

Budhizmus v nirváne a krestanstvo vo vecnom živote popisujú akýsi druhý breh ludskej existencie, akúsi inú dimenziu ludského bytia. Je to opis väcšinou vždy len obrazný, no navzájom sa stretávajú v urcitých podobnostiach. A to v tom, že sa tam nehovorí o utrpení, zlobe, že sa tu celkovo nestretávame s negatívami ludskej existencie. Clovek sa v nejakom radostnom stave stáva súcastou niecoho nadrozmerného. Je to akýsi individuálny, ale i nadidividuálny zmysel konecného stavu, v ktorom clovek už nezažíva žiadnu bolest.

Je to Boh, ktorý je všade a vo všetkom, ale je tu aj všetko vo všetkom alebo tiež, kde nic je všetko a všetko je nic. Clovek ako tvor a stvorená bytost nikdy nie je všetkým, ale tu v konecnom stave má predsa len podiel vo všetkom a ak je pre krestanov všetkým Boh, clovek tu má podiel v samotnom Bohu. Zachováva sa tu indivíduum, ale je súcastou niecoho tak velkého, že v nom existuje, ale sa v nom i stráca.

Budhista nepozná krestanského Boha, ale pozná tento stav krestana. Tak i v budhizme sa casto stretávame s podobným pozitívnym opisom konecného stavu, stavu bez utrpenia v neopísatelnom rozmere. Rozdiel je tu len v tom, že budhista môže nirvánu dosiahnut už pocas života, krestan ale na svoj vecný život musí cakat a to aktívnou prípravou na smrt, tá sa potom stáva akousi vstupnou bránou k blaženosti.








Budhizmus – náboženstvo bez boha,
náboženstvo prázdnoty

Casto sa v o budhizme hovorí, aspon cez krestanské okuliare, ako o náboženstve, ktoré neobsahuje v sebe kategóriu boha. Táto naša krestanská skúsenost nás potom casto od takéhoto náboženstva odpudzuje a casto takto spochybnujeme samotný význam a pôvod budhizmu, nehovoriac o intolerancii, ktorá z toho pramení. V skutocnosti budhizmus boha pozná a môžeme povedat, že pozná množstvo bohov v polyteistickom význame. Budhizmus mnohých bohov prijal z ludových náboženstiev, ktoré ho ovplyvnovali. Boli to akési zosobnené prírodné sily alebo zbožštení králi a svätci, u ktorých lud i budhisti hladajú ochranu a pomoc. Budha bohov považuje za skutocných, ale aj tu bohovia podliehajú zákonu karmi a cyklu rodenia a znovuzrodenia, považuje ich ale za takú vyššiu formu existencie, že clovek nemá dôvod od nich žiadat pomoc, pretože sú vysoko nad ním. I tak sa, ale v budhizme stretávame s množstvom bohov, ktorých je treba uctievat.

Pre krestana sa to môže zdat povrchné a paradoxné. Budha však svojim sústredením sa na vlastné vykúpenie cloveka z utrpenia, celkovo odmieta odpovedat na otázky týkajúce sa bohov alebo pôvodu sveta. Stretávame sa tu možno s urcitým agnosticizmom, ale ked si uvedomíme zameranie sa budhizmu cisto na cloveka, jeho najvnútornejšiu existenciu, pochopíme nepotrebnost riešenia problémov týkajúcich sa Boha alebo pôvodu sveta.

Otázkou môže byt, ci pojmy ako prázdnota v budhizme a Boh v krestanstve sú synonymné. Obidva popisujú nieco absolútne, nieco mimo cloveka, nieco neosobné, pretože clovek je príliš nízkym, aby tieto pojmy odvodzoval od seba a zo svojej existencie. Charakteristika Boha v krestanstve je casto prevádzaná len v superlatívoch alebo na strane druhej je odmietané nieco tak velké vôbec popisovat. Charakteristika prázdnoty v budhizme je však podobná. Prázdnota je mimo všetky slová a pojmy, je najvyšším stupnom mystickej skúsenosti cloveka a z tohto dôvodu je ako taká neopísatelná. Je potom možné, že pojmy ako nirvána, prázdnota alebo dharma sa skrývajú pod inými slovami a popismi tiež v krestanstve, nehovoriac o tom, v ktorom z týchto náboženstiev sú tieto pojmy používané s väcším rešpektom a úctou.

Krestanské ponímanie Boha sa budhistom môže zdat dost problematické a paradoxné. Budhistom totiž nedáva zmysel predstava o Bohu, ktorý stvoril svet a i napriek svojej nekonecnej všemohúcnosti pripustil vznik utrpenia a zla. Iste, krestanskou odpovedou je tu myšlienka o slobodnej vôli stvorených bytostí a ich neschopnost vidiet celkové dôsledky svojho konania. To však ešte celkovo nedáva odpoved na tento problém, ak sa pozeráme na Boha z pohladu jeho prirodzenej prozretelnosti a vševednosti. Odpovedou by tu mohla byt skôr možnost existencie akéhosi vyššieho princípu alebo nepoznatelného Božieho zámeru so svetom a ludskými životmi ako takými.

Z budhistického hladiska je svet ponímaný ako svet nedávajúci nejaký osobitný zmysel, no predsa len veria, že v nom panuje poriadok, ktorý riadi individuálnu existenciu jednotlivcov. Tento poriadok im dáva potom silu, tak ako krestanom Boh, znášat strasti života v ocakávaní, že raz v nejakom budúcom živote dosiahnu koniec utrpenia.
Krestania a budhisti

Casto sa pýtam sám seba, ci je možné, aby clovek vychovaný a vyrastajúci na urcitých zásadách, hodnotách a v urcitých tradíciách mohol zo dna na den zmenit svoj názor a prijat nieco nové a odlišné a zacat podla toho žit. Mám na mysli mnoho ludí, ktorí sa rozhodli pre budhizmus akýmsi živelným spôsobom. Casto sa ich teda pýtam, ci sú schopní spojit tradície, v ktorých vyrastali, teda krestanstvo, s tým co práve vyznávajú. No casto mám pocit, že ide zasa len o nejaký módny trend a z neho pre mna vyplývajúca povrchnost. Kde sa už, ale náboženstvo zacína stávat módnou záležitostou, tam pre mna zacínajú úvahy o nezrelej spolocnosti.

Slovensko sa za posledné desatrocia muselo vyrovnat s mnohými ideovými prúdmi. Zažilo dobu náboženského útlaku, ale i náhleho uvolnenia. Zažilo dobu prázdnych kostolov, ale aj ich opätovne naplnenie. Slovenská spolocnost je tak v posledných rokoch, tiež konfrontovaná s inými náboženstvami, inými v zmysle nie katolíckymi. Krestanská tradícia, ci už katolícka alebo protestantská, je u nás už niekolko storocí, no dnes sa u nás môžeme stretnút aj s urcitým sektárstvom, ale i s náboženstvami, ktoré na Slovensku nemajú hlbšie korene a medzi ne patrí i budhizmus.

Budhizmus na Slovensku sa teší záujmu hlavne u mladej generácie, co je pochopitelné. Otázkou zostáva, ci sme schopní prijat budhizmus ako svojbytné náboženstvo, ktoré má staršie tradície ako krestanstvo, a ktoré vyznáva 200 miliónov až 1/3 svetovej populácie. Ci sme schopný rešpektovat iný náboženský názor a viest s ním úprimný a nie pohrdavý dialóg. A opacne, ci ludia vyznávajúci budhizmus sú schopní pochopit urcité základné krestanské dogmy a z nich plynúce historické súvislosti.

Daisetz Taitaro Suzuki napísal : „ Na Západe sa silne zdôraznuje osobné ja. Na východe žiadne Ja neexistuje. A pretože neexistuje, neexistuje ani žiadne Ja, ktoré by bolo možné ukrižovat“. Je skutocne schopný európsky clovek prestupom na budhizmus zrazu zabudnút na krestanské princípy, ktoré ho obklopujú, alebo je natolko uvážlivý, že ich dokáže zosúladit s novými budhistickými podnetmi? Samozrejme potlacit svoje ja nie je jednorázový proces, no pre Európana je to rozhodne komplikovanejšia cesta. Tiež tu pre mna vyvstáva problém sprostredkovania inej náboženskej skúsenosti. Ako Európania sa o nej môžeme dozvediet z kníh alebo najlepšie verbálnou cestou od ludí, ktorí túto inú náboženskú skúsenost žijú. No v našom okolí a zvlášt na Slovensku nie je adekvátne množstvo informácií, ktoré by nám o budhizme poskytovali plnohodnotný obraz. Z tohto dôvodu nie som schopný prijat ani kritiku budhizmu, pretože jednak sa mi zdá casto povrchná a na druhej strane, ako môžeme kritizovat nieco, co sa k nám dostáva sprostredkovane a co dostatocne nepoznáme. Možno jediným východiskom by bola možnost odíst na dlhší cas do krajín, kde je budhizmus národným náboženstvom ( Srí Lanka, Barma, Thajsko ) a potom sa snažit nezaujato porovnat tamojšie a európske duchovné pomery.

Duchovná tradícia je jednoznacne staršia ne Východe a to by sme mali rešpektovat. Vzhladom na náš spôsob života niet divu, že niektoré budhistické myšlienky sa nám môžu javit zvláštne. Myšlienka absolútneho návratu do seba a z nej vyplývajúca urcitá pasivita a možný nezáujem o svet sa nám Európanom môže zdat nepochopitelná. No a kto by si už dnes spomenul na slová Sv. Augustína. Musíme si však uvedomit, že i náš spôsob života môže byt vo východných ociach paradoxný. Suzuki píše: „Krestanstvo má sklon k tomu, aby zvlášt zdôraznovalo telesnost nášho bytia. Odtial ukrižovanie a odtial tiež symbolika Vecere, požívania tela a pitie krvi Kristovej. Nekrestanom je myšlienka pitia krvi odporná...krestanstvo má vo svojej aktivite nieco, co dráždi, vzrušuje a znekludnuje Vo svojej bojovnosti a výlucnosti má sklon k tomu, aby vykonávalo zvrchovanú a niekedy aj panovacnú moc nad druhými – cez prehlasovaný ciel krestanstva, a to demokraciu a všeobecné zbratanie“.

Každé náboženstvo sveta zahrna v sebe fanatikov, automatických laikov, ktorí casto len pasívne prijímajú už casom overené zvyky, ale i uvážlivých ludí rozoznávajúcich hlbšie súvislosti a schopných tak sebakritiky. Je tiež možné, že každé náboženstvo sveta popisuje jednu a tú istú skutocnost, princíp alebo jav len z iného pohladu, na základe vlastných historických podmienok vznikania, na základe schopností ludí danej doby a prostredia prijat takéto skutocnosti a reagovat na ne. Potom sa v tomto smere my, momentálne žijúci, stávame dedicmi týchto myšlienok a akýmsi spôsobom sme spoluzodpovední za ich prežitie. Naša história nám však dáva až príliš vela príkladov o neschopnosti ludí tolerovat odlišnosti v ponímaní vyšších skutocností, až príliš vela príkladov o náboženskej neznášanlivosti.

V súcasnosti sa možnost riešenia týchto sporov javí v myšlienke ekumény. Ekuména, ale nie len v zmysle medzikrestanskej komunikácie, ale i komunikácie medzi náboženstvami ako takými. Ekuména, ale nie v zmysle opätovnej rekatolizácie. Je to a mal by to byt dialóg, v ktorom nejde o stieranie podstatných pravidiel na úkor iných, ale je to nenásilná prezentácia toho najhodnotnejšieho, co má v sebe každé náboženstvo. Krestania si casto zvykli hovorit o svojom náboženstve ako o dominujúcom, ako o jedinom pravom, co potom spôsobuje casté konflikty. V ekuméne by teda malo íst o nezištný proces, schopnost predstavit svoje náboženstvo, ale vediet ho aj kriticky zhodnotit. Jedine tak zrejme bude možné zabránit castým a tak nezmyselným náboženským konfliktom.

Budhizmus i krestanstvo majú za sebou dlhú históriu, mnoho výnimocného, ale i mnoho tragédii a konfliktov. Viažu v sebe milióny ludských osudov a spolocne popisujú stretnutie niecoho ludského s niecím neopísatelným. Spolocne ich však spája po celé storocia stále živá spomienka na dvoch potulných kazatelov, Gautamu a Ježiša z Galileje.







........................................................................................................................................
citáty : Daisetz Taitaro Suzuki – Ukrižovanie a osvietenie, in :Teológia 20. storocia, Vyšehrad, Praha, 1995, s.204 – 211.

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

Hans Kung – Hans Bechert :
Krestanstvo a budhizmus, Vyšehrad, Praha, 1997, 224s.



Myrtle Langleyová a kolektív :
Viery a vyznania, Slovart, Bratislava, 1993, 199s.



Karl –Jozef Kuschel (usporiadatel) :
Teológia 20. storocia – antológia, Vyšehrad, Praha, 1995, 464s.



Dr. Philippe Madre :
Ale zbav nás od zlého, Karmelitánske nakladatelstvo, Kostelní Vydrí, 1995, 118s.




Sväté Písmo – Nový Zákon, Slovenská biblická spolocnost, Nitra, 1992, 844s.

\n\n Stiahnuté z www.antiskola.sk

Koniec vytlačenej stránky z antiskola.eu