NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12584)

Jazykové kurzy, štúdium a pobyty v zahraničí
Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Referát Politológia

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Zapoj sa do diskusie (4)

Doplnkové informace o referáte:

Oblasť:Etická výchova

Autor: micurinka9

Počet slov:9748

Počet písmen:54,778

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:30.43

Počet zobrazení / stiahnutí:9814 / 285

Veľkosť:64.3 kB

Slovo diktatúra sa vo všeobecnosti chápe ako protiklad demokracie a pre väcšinu ludí v súcasnosti vyvoláva tento pojem negatívne postoje, asociácie a reakcie. Pôvodný význam slova oznacuje samovládu (pochádza z latinciny) alebo neobmedzenú moc jednotlivca. Základným znakom diktatúry je jediný nositel moci, ktorým môže byt konkrétna osoba (diktátor), skupina ludí, výbor alebo politická strana. V takomto systéme chýba ústavne zakotvená kontrola výkonu politickej moci. Štátna moc diktátorskými spôsobmi ovláda ludí, existuje velmi vysoký stupen centralizácie, volby sú nie slobodné ani demokratické, nedodržujú sa základné ludské práva a slobody, neexistuje politický ani názorový pluralizmus, sloboda podnikania je velmi obmedzovaná, súdna moc ani masové oznamovacie prostriedky nie sú nezávislé a nemôže fungovat tzv. obcianska spolocnost. Politológovia rozlišujú z pravidla dve základné formy diktatúry:
1. totalitná
2. autoritatívna
Modelmi na skúmanie totalitných diktatúr sú velmi casto Sovietsky Zväz za vlády J. V. Stalina, fašistické Taliansko a nacistické Nemecko.
Autoritatívny diktátor sa k uchopeniu moci dostáva najcastejšie z titulu vysokej funkcie vo vláde alebo ozbrojených zložkách. Na rozdiel od totalitnej diktatúry nepotrebuje k uchopeniu moci existenciu masovej politickej strany, ani úcast svojich podriadených na verejnopolitickom živote, lebo iba on sám je držitelom politickej moci, pricom jeho oporou sú armáda, polícia a štátna správa. Tento typ diktatúry nie je taký pevný ako totalitná diktatúra a režim vyžaduje od obcanov iba vonkajšiu konformitu, kým v súkromí pripúšta urcitú mieru slobody svedomia, teda istý názorový pluralizmus, coho príkladom bolo napríklad Španielsko v období 2. svetovej vojny. Súcasná politológia pozná dva základné modely autoritatívnych diktatúr: • neoprezidentská - napr. Horthyho režim v Madarsku , Pilsidského v Polsku..., Pinocheta v Chile, Saddáma Husajna v Iraku, Háfiza Asáda v Sýrii..., bývalé koloniálne regióny Afriky a Ázie.
• vývojová - základná demokracia v Pakistane
- ohybná demokracia v Indonézii
- neodemokracia v Haiti
- organická demokracia v Španielsku a Francúzsku



















TÉMA: DIKTÁTORI 20. STOROCIA (5 vyucovacích jednotiek)

Dôvod výberu témy: Chcem, aby si dnešné deti, mládež obohatili svoje vedomosti o skutocnom krutom živote na Zemi (aby vedeli, že typy nedemokratického politického systému boli skutocne použité v praxi), aby sa pozastavili nad skutocnými hodnotami života (láska, porozumenie, tolerancia...), aby si ten svoj krásny život úmyselne a sami nenicili (skorý vstup do dospelosti – sex, alkohol, drogy...) a aby som témou zaujala ich pozornost, nadradila som volné rozprávanie zo skutocného života nad memorovanie uciva a pouciek o demokracii a totalite z ucebníc. Oboznámim študentov s velkým množstvom informácií, ktoré v ucebniciach nenájdu.
Rocník: stredná škola
Edukacné ciele: ● afektívne ciele – žiaci dokážu, budú schopní:
• kooperovat a pracovat v tíme
• motivovat sa k uceniu a sebavzdelávaniu
• rozvíjat seba a podnecovat rozvoj iných
• vyjadrovat vlastné názory a pocúvat názory iných
● kognitívne ciele – žiaci dokážu, budú schopní:
• samostatne mysliet, rozhodovat sa a konat
• orientovat sa v problémoch, vediet problémy tvorivo riešit
• aplikovat informácie z ucebníc, odbornej literatúry
• používat výpoctovú techniku, aplikovat informácie z internetu
Edukacné prostriedky: literatúra zaoberajúca sa danou témou, casopisy, média, internet, fotografie
Edukacné metódy: • diskusia, rozhovor, prezentácie
• autodidaktické metódy (práca s literatúrou, pocítacom)


Metodická stavba vyucovacej jednotky (pre všetkých 5 rovnaká):

1. Preverenie vedomosti z predchádzajúcej hodiny: otázky – odpovede
2. Predstavenie novej témy: rozhovor, ak majú žiaci pripravené informácie, pracujeme s nimi, ak nie použijem vlastné poznámky
3. Precítanie spracovanej témy
4. Vysvetlenie neznámych slov
5. Rozhovor o precítanom, zhrnutie rozhovoru
6. Domáca úloha – až po skoncení 5. vyucovacej jednotke: úvaha na tému „V akej spolocnosti žijem“













Prvá vyucovacia jednotka
Minulé storocie bolo nielen v znamení dvoch svetových vojen, vedeckého pokroku ci kozmických výskumov, ale aj krutovlád samozvaných diktátorov. Tí dokazovali svoj zmysel pre zvrhlost a tyraniu vo všetkých kútoch sveta, s výnimkou Antarktídy a Austrálie. Predstavím tých najhorších z najhorších a to podla pôsobenia na jednotlivých kontinentoch.
Zacínam v Afrike, kde sa k moci dostali takí diabli v ludskej koži ako Idi Amin alebo Jean-Bedel Bokassa...
Amin, plným menom Idi Amin Dada Oumec sa narodil okolo roku 1925 v zapadnutej ugandskej dedinke nedaleko Koboka. Jeho matka bola domorodou carodejnicou kmena Kakwa, ktorý sa pýšil uctievaním strašných božstiev a vášnivým kanibalizmom. Malý Amin síce zacal chodit do miestnej misionárskej školy, no nikdy ju nedokoncil a ostal polovicným analfabetom. Kedže inteligencie mnoho nepobral, rozhodol sa radšej vstúpit do armády, ako študovat. V roku 1946 ho prijali do Královskej africkej pechoty, ktorej velili britskí dôstojníci, pretože Uganda bola v tom case stále britskou kolóniou. Amin si uvedomoval znacné výhody armádneho života a preto sa snažil do bodky plnit rozkazy svojich nadriadených, len aby sa nemusel vrátit k svojej predošlej práci, ktorou bolo predávanie šišiek na predmestí. Briti si ho ihned všimli nielen kvôli obrovitej postave, ale aj nezvycajnej odvahe a vojenským schopnostiam. V roku 1951 navyše získal titul majstra Ugandy v boxe, ktorý obhájil devät rokov po sebe. Ked v roku 1962 získala Uganda nezávislost od Británie, mal už Amin hodnost plukovníka. Nový premiér Milton Obote ho vzápätí vymenoval za velitela ugandskej armády a tento neuvážený krok onedlho olutoval nielen on, ale aj obyvatelstvo tohto východoafrického štátu. Sprvu Obote využíval násilníckeho Amina na potlácanie akýchkolvek prejavov opozície voci spôsobu vlády. Amin vždy plnil príkazy na sto percent a tak okrem iného vyhnal krála ugandskej provincie Buganda Edwarda Mutesu a jeho palác zabral pre seba. Obote si vzápätí udelil titul prezidenta a ústava vlastného štátu ho od týchto chvíl prestala zaujímat. Co bolo horšie, po moci bažiaceho Amina zase prestali bavit Oboteho nariadenia a cakal na vhodnú chvílu , ked by mohol prevziat moc do vlastných rúk. Príležitost sa mu naskytla v januári 1971, ked Obote odletel na konferenciu do Singapuru. Tam sa v podstate dozvedel, že už nie je prezidentom Ugandy. Do jeho kresla zasadol Idi Amin, neskôr známy ako Cierny Hitler alebo Mäsiar z Kampaly. On sám si však udelil o nieco honosnejší titul, ktorý znel „Pán všetkých zvierat na zemi a rýb v mori, premožitel Britského impéria v Afrike všeobecne a v Ugande zvlášt“. Ked o nom písali miestne noviny, museli vždy uvádzat jeho plný titul pod hrozbou trestu smrti pre autora clánku. Už onedlho po nástupe do úradu zacal Amin naplno prejavovat svoju bezhranicnú krutost a túžbu po vraždení. Obklopil sa pocetnou telesnou strážou a zriadil si akési vojenské tribunály po celej krajine, ktoré mali okamžite likvidovat skutocných i domnelých odporcov. Ich telá dával zhadzovat do Viktóriinho jazera, kde ich požierali krokodíly. Stávalo sa, že tiel bolo také množstvo, že ich predátori jednoducho nestíhali jest. Ak v hlavnom meste Kampale necakane zhasli svetlá, miestni ludia vedeli, že elektrické generátory v priehrade sú opät zanesené pozostatkami Aminových obetí. Najväcších odporcov si však Amin nechával pre seba ako bonbónik. Najprv im vlastnými rukami rozmliaždil genitálie a potom ich ubil k smrti alebo zastrelil. V polovici sedemdesiatych rokov zacali jeho zverské praktiky coraz viac zaujímat aj svetovú verejnost. Kedže jeho bývali spojenci ako Izrael alebo Tanzánia s ním už nechceli mat nic spolocné, našiel si Cierny Hitler seberovného spojenca v líbyjskom vodcovi plukovníkovi Muammarovi Kaddáfim. Od tých cias sa západné mocnosti od Ugandy odvrátili a na zahranicnú pomoc mohol Amin zabudnút. Ani to mu však nebránilo v jeho velkej zálube – posielaní nevšedných telegramov hlavám štátov a vysokým funkcionárom. Britskej vláde oznámil, že v záujme zlepšenia vztahov medzi oboma krajinami si chce vziat za ženu princeznú Annu. Vtedy ho oznacili titulom „Je to cvok“. Izraelskej ministerskej predsednícke Golde Meierovej odkázal, aby si nezabudla pribalit sexi nohavicky, ked príde na návštevu do Ugandy. Generálnemu tajomníkovi OSN Dagovi Hammarskjoldovi napísal, že „Hitler mal ohladne Židov pravdu“. Vrchol jeho šialenstva nastal, ked rozkázal všetkým obyvatelom ázijského pôvodu, aby do devätdesiat dní opustili Ugandu, lebo „im nezáleží na srdci blaho krajiny“. Kedže Ázijci boli predovšetkým obchodníci a financníci, malo toto nariadenie pre Ugandu nedozerné ekonomické následky. Po odchode 50 000 Indov a Pakistancov sa Aminov štát dostal na pokraj bankrotu. Obchody boli prázdne a lud hladoval. Sám „Velký tatko“ (ako sa Amin s oblubou nazýval) však žil ako v bavlnke, krmil sa najvyberanejšími jedlami a vážil takmer 130 kilogramov! Jeho jedálnicek bol pravidelne obohacovaný o ludské mäso a Cierny Hitler svoj kanibalizmus vôbec neskrýval. Pocas jedného tradicného rituálu dokonca zjedol vlastného syna. Mohol si to dovolit, splodil totiž okolo 34 detí. Koniec jeho diktátorského režimu nastal v apríli 1979, ked Ugandu napadli tanzánijské vojská a takmer celá Aminova armáda dezertovala alebo prešla na druhú stranu. „Velký tatko“ utiekol do Líbye a odtial do Saudskej Arábie, kde žil ako spokojný dôchodca až do roku 2003, ked zomrel na zlyhanie cinnosti viacerých orgánov. Zanechal po sebe znicenú krajinu a hroby minimálne 300 000 nevinných ludí.
Pohromou Stredoafrickej republiky sa stal samozvaný cisár Jean-Bedel Bokassa. Narodil sa 1921 v Bonangi. O jeho detstve toho vela nevieme. Už v mladom veku vstúpil do francúzskej armády, ktorá vtedy pôsobila v Juhoafrickej republike. V bojoch sa velmi osvedcil a druhú svetovú vojnu ukoncil s hodnostou majora. V roku 1964 bol povýšený na plukovníka armády Stredoafrickej republiky a pomaly zacal poškulovat po mieste vo vláde. V januári 1966 za pomoci verných jednotiek zvrhol režim prezidenta Davisa Dacka a vyhlásil sa za hlavu štátu. Aby mu nikto nemohol vycítat, že porušuje ústavu, dal ju pre istotu okamžite zrušit. Bokassova vláda sa vyznacovala niekolkými zásadnými prvkami. Bol ešte väcší kanibal ako Amin a povest krvilacného ludožrúta si systematicky budoval. Odhaduje sa, že zjedol niekolko stoviek obetí vrátane vlastných spolupracovníkov. Okrem toho velmi rád prevádzal peniaze poskytnuté medzinárodnými spolocenstvami na svoje kontá. Vôbec ho netrápilo, že sa jeho krajina zmieta v biede a ludia umierajú od hladu. Žobrákov a tulákov z hlavného mesta Bangui dal naložit do lietadiel a zhodit do rieky Ubangi, aby mu „nešpinili okolie rezidencie“. V roku 1975 dal zatknút skupinu asi 150 školákov, ktorí po jeho aute hádzali kamene. Neštastníkov okamžite pochytali jeho strážcovia a zavreli do muciarne. Tam ich dal Bokassa palicami ubit na smrt a väcšinu z nich potom zjedol. Podobný osud stihol aj jedného z jeho ministrov. Diktátor dal jeho telo pripravit k spolocnému obedu pre ostatných clenov vlády. Až po skoncení stolovania vyšlo najavo, na com si prítomní ministri vlastne pochutnávali. Zarážajúce je, že Francúzi kanibala Bokassu podporovali a prezident Valéry Giscard d’Estaing bol jeho osobným priatelom. Každorocne chodil do Stredoafrickej republiky na safari a spolu s Bokassom lovili divú zver. Africania dodávali Francúzom urán a za to dostávali vojenskú techniku a financnú pomoc. Tú však jednoduchí obyvatelia nepocítili. Väcšinu si strcil do vrecka sám cisár Bokassa. Predpokladá sa, že išlo o sumu 120 miliónov dolárov. Ked ho v roku 1979 vyhnali z krajiny, bol naozaj dobre financne zabezpecený.
Prezident Zairu (dnes Demokratická republika Kongo) Joseph-Désiré Mobutu – najznámejší „kleptokrat“ 20. storocia, pretože si previedol na vlastné úcty takmer 4 miliardy dolárov poskytnutých Zairu ako zahranicná pomoc. Svojho casu to bol siedmy najbohatší clovek na svete, ktorý si vraj mohol dovolit vystavit šek, aby splatil celý dlh Zairu voci ostatným štátom. Mobutu bol na rozdiel od Amina vzdelaný a výnimocne to nebol kanibal. V pätdesiatych rokoch pracoval ako novinár, neskôr vstúpil do armády a v roku 1960 mal už hodnost plukovníka. Ked jeho vlast v tom istom roku získala samostatnost od Belgicka, vymenovali ho za najvyššieho velitela novej konžskej armády. V duchu tradície sa ihned pokúsil o vojenský prevrat, no neúspešne. Svojim cinom však ciastocne destabilizoval vládu na cele s premiérom Patrice Lumumbom. Pät rokov vládol v Kongu chaos a anarchia, kým sa Mobutu v roku 1965 konecne nedostal k plnej moci. Okamžite sa vyhlásil za prezidenta a nastolil diktatúru s hlavným cielom obnovit poriadok v krajine. Dal vyhnat z krajiny Európanov, hlavne Belgicanov. Aby išiel svojim rodákom príkladom, zmenil si svoje európske meno Joseph na africké Sese Seko. Okrem toho premenoval Kongo na Republiku Zair a väcšinu miest v krajine stihol podobný osud. Majetok Európanov, ktorých vyhostil, samozrejme skonfiškoval a peniaze ihned uložil do švajciarskych bánk. Medzi jeho velké záluby patrilo nakupovanie v európskych metropolách (teraz mu už európsky štýl neprekážal). Vlastnil lietadlo Concorde, ktoré mohlo pristávat na špeciálnom letisku v jeho obrovskej záhrade. Hoci to nebol beštiálny vrah ako Amin a Bokassa aj on okamžite likvidoval svojich politických odporcov. Od zaciatku 90. rokov sa postupne snažil liberalizovat svoj režim, povolil vyhlásenie prezidentských volieb a súhlasil s prechodnou ústavou, ktorá mala pomaly zavádzat demokratické reformy. V roku 1997 bol však donútený utiect do Maroka, kde v tom istom roku zomrel na rakovinu prostaty. Zair sa premenoval na Demokratickú republiku Kongo a novým prezidentom sa stal Laurent-Désiré Kabila.
Jedným z momentálne najznámejších afrických diktátorov je plukovník Muammar Kaddáfí, prezident Líbye, ktorý si udelil titul „plukovník Muammar Abu Minyal al Gaddafi, vodca revolúcie“. Narodil sa 1942 a hoci pochádzal z velmi chudobných pomerov, podarilo sa mu vyštudovat právo a vojenskú akadémiu v Bengaze. Ihned vstúpil do líbyjskej armády, v roku 1969 zorganizoval prevrat a chopil sa moci. Zlikvidoval svojich politických odporcov a podla vzoru Mobutua dal vyhnat z krajiny Európanov (najmä Talianov) a Židov, ktorých majetok zobral pre seba. Ako fanatický moslim sa stal na dlhé obdobie najväcším kritikom západných mocností na cele s USA a Velkou Britániou. Naopak, dobré vztahy udržiaval s diktátorskými režimami v rámci celej Afriky (hlavne s Aminom), ale aj so stredoeurópskymi komunistickými štátmi, Ceskoslovensko nevynímajúc. Neslávne známym sa stal po celom svete ako mecenáš a obhajca najrôznejších teroristických a revolucných organizácií. Z penazí za predaj ropy podporoval Ciernych panterov, severoírsku IRA, juhoafrický ANC a samozrejme Cierneho Hitlera z Ugandy. Paradoxne, nezhodol sa s teroristickou sietou al-Káida, ktorá ho obvinila, že nie je pravoverný moslim, vdaka jeho ústupkom vzhladom na postavenie žien v spolocnosti (umožnil napríklad ženám vojenské vzdelanie). Kaddáfí preto upozornoval svet na hrozbu tejto militantnej islamskej organizácie a v roku 2001 bol celý bez seba, ked sa jeho obavy potvrdili. Americania mali nanho vždy tažké srdce a prezident Ronald Reagan ho dokonca nazval „Šialeným psom“. Kaddáfího agenti na odplatu uložili bombu do amerického dopravného lietadla, ktoré sa zrútilo na škótske mestecko Lockerbie. Ked líbyjský vodca odmietol agentov vydat Medzinárodnému súdnemu tribunálu, OSN uvalila na Líbyu mnohé sankcie. Po rozpade ZSSR a jeho satelitov stratil diktátor predošlých spojencov a prehodnotil svoju politiku voci USA a európskym štátom. V roku 2003 dokonca oznámil ukoncenie všetkých tajných chemických, biologických a jadrových výskumov a vpustil do krajiny medzinárodných inšpektorov. Politológovia tvrdia, že sa na správaní líbyjského revolucionára jednoznacne podpisuje vek a snaha zabezpecit bezproblémové nástupníctvo niektorému zo svojich potomkov.










Druhá vyucovacia jednotka
V dalšom pokracovaní predstavím najväcších tyranov Južnej Ameriky a karibskej oblasti. Táto cast sveta mala na diktátorov naozaj „štastie“ , v niektorých štátoch totiž vládli dokonca celé dynastie. Predstavím haitského woodoo šamana a prezidenta v jednej osobe Francoisa Duvaliera, ci fanatického zástancu nacistov Juana Peróna z Argentíny...
Diktátorské režimy nie sú v Latinskej Amerike nicím nezvycajným a v mnohých oblastiach majú silné korene už od 19. storocia. Ako ucebnicový príklad by mohol poslúžit Paraguaj. V roku 1862 sa stal hlavou štátu Francisco Solano Lopez, velký obdivovatel Napoleona Bonaparteho. Obliekal sa výlucne ako slávny Korzican a takisto nosil ruku zastrcenú do kabáta. Horšie bolo, že sa chcel francúzskemu cisárovi vyrovnat aj vo vojenských úspechoch a preto vyhlásil vojnu trom štátom naraz! Jeho armáda bojovala na argentínskom, uruguajskom a brazílskom fronte a tento konflikt sa skoncil totálnou Lopezovou porážkou. Kvôli jeho túžbe po sláve sa úplne zdecimovala mužská populácia Paraguaja a v roku 1870 žilo v štáte len 18 000 mužov. Až 35 rokov vládol Paraguaju železnou rukou bavorský pristahovalec Alfredo Stroessner, známy aj pod prezývkou „Plukovník z kufra“. Ten mal takisto zálubu v nosení vojenských uniforiem a v mucení nepohodlných osôb. Poskytol azyl niekolkým bývalým americkým diktátorom (Augusto Pinochet, Anastasio Aomoza) a trom stovkám nacistických zlocincov. Odhaduje sa, že v rokoch 1954-1989 umucil a povraždil asi 200 000 nevinných ludí.
Dominikánska republika je dnes vyhladávaným turistickým centrom, no ešte pred polstorocím tam dobrovolne vela ludí necestovalo. V roku 1930 sa velitel dominikánskej armády Rafael Leonidas Trujilo vyhlásil za prezidenta a svojho predchodcu Horacia Vasqueza donútil utiect do USA. Vdaka verným jednotkám zlikvidoval všetkých politických odporcov a nastolil brutálnu diktatúru. Doslova sa vyžíval v mucení a kombinoval stredoveké metódy (vytrhovanie nechtov, zubov, pálenie rozžeraveným železom) s novými technikami (špeciálne elektrické kreslá, ktoré obet nezabili hned a železné tyce, ktoré dával prikladat na genitálie). Panický strach vyvolával u odsúdencov Trujilov hlavný mucitel, trpaslík známy pod prezývkou „Snehová gulka“, ktorý sa špecializoval na mrzacenie mužského prirodzenia. Okrem teroru na obyvatelstve sa Trujilo venoval hlavne naplnaniu vlastných vrecák. Všetky dôležité priemyselné podniky, banky a úrady ovládali jeho príbuzní a priatelia. Od roku 1934 už trujilovci úplne kontrolovali obchod v krajine pocnúc prostitúciou a konciac vývozom potravín. Hlavné mesto Santo Domingo dal premenovat na Cuidad Trujilo a sám si pridelil nové tituly „Otec vlasti“ a „Dobrodinec“. R. L. Trujilo velmi obdivoval Adolfa Hitlera a zriadil si vlastné „gestapo“, ktoré malo zbavit republiku cierneho obyvatelstva. Paradox bol v tom, že Trujilova babicka bola cernoška a aj samotný diktátor používal na verejnosti make-up, aby zakryl svoju tmavšiu plet. Pocas týchto krvavých cistiek jeho tajná polícia zmasakrovala v pohranicných oblastiach vyše 20 000 ludí, väcšinou obyvatelov susedného štátu Haiti. Na nátlak USA nakoniec neštastný Trujilo musel vyplatit pozostalým odškodné vo výške 750 000 dolárov, ktoré však „zhrabala“ haitská vláda. Trujilo bol vždy hrdý na svoju sexuálnu výkonnost a okrem dvoch zákonitých manželiek stihol obštastnit niekolko stoviek mileniek. Ked už mal sedemdesiatku na krku, vybral sa autom k jednej zo svojich spolocnícok, no pocas cesty ho prepadli ozbrojenci najatí americkou CIA a úplne ho rozstrielali. Málokomu ho však bolo lúto.
Obyvatelia susedného štátu Haiti sa nemali o nic lepšie. V roku 1957 sa stal prezidentom doktor Francois Duvalier, ktorý predtým zastával funkciu šéfa Národného úradu pre zdravotníctvo a neskôr bol ministrom práce. Zahranicným pozorovatelom neuniklo, že prezidentské volby boli zmanipulované, pretože v niektorých volebných obvodoch dostal Duvalier dokonca viac ako 100% hlasov! Okamžite po nástupe do funkcie si „Papa Doc“ zriadil špeciálne polovojenské oddiely, milíciu zvanú Tontons Macoutes, v preklade „strýckovia ludožrúti“. Ten názov sa ciastocne zakladal na pravde, pretože niektorí milicionári boli skutocne kanibalmi. Príslušníci milície mali znacné výhody, napríklad cestovali všade zadarmo, na trhu a v obchode si mohli vziat jedlo bez zaplatenia a dokonca mali právo prinútit bežných obyvatelov, aby im za smiešnu cenu predali svoj dom ci pozemok. Ak odmietli, považovalo sa to za neuposlúchnutie príkazu samotného Duvaliera a mohli byt ihned popravení. Okrem tých ludožrútskych psychopatov mal „Papa Doc“ k dispozícii dalšiu silnú zbran – vyhlasoval totiž o sebe, že je šamanom woodoo. Duvalier toto tradicné náboženstvo nepochybne dobre poznal, ale ci ho aj ovládal, nie je dodnes isté. Tvrdil, že najdôležitejšie rozhodnutia vykonáva vo vani, kde dokáže predpovedat budúcnost z vnútorností mrtvej kozy. Nech už to znie akokolvek, domorodci mu bezhranicne verili a ukrutne sa ho báli. Aj „Papa Doc“ sa snažil pocas svojho úradovania nahonobit co najväcší majetok. Okrem toho, že si takmer celú zahranicnú pomoc krajine previedol na svoje konto, doslova vyciciaval vlastný lud. Jeho milície totiž dennodenne chytali obyvatelov, ktorí boli nútení darovat krv, za ktorú dostali libru. Duvalier následne odosielal hektolitre krvi do transfúznych staníc v USA, kde inkasoval 12 libier za liter. Tento obchod sa však prerušil, ked vyšlo najavo, že väcšina dodávok z Haiti bola nakazená vírusom HIV. Duvalier bol jedným z najväcších tyranov 20. storocia, no sám sa snažil pôsobit imidžom filantropa a ludomila. Ktovie, co si mysleli jeho poddaní, ked vyhlásil: „Ja nie som diktátor. Som pokorným lekárom tejto krajiny.“ Duvalier zomrel v roku 1971 a po nom nastúpil jeho syn Jean-Claude, zvaný aj „Baby Doc“. Hoci vládol miernejšie ako otec, v roku 1986 bol nútený utiect do Francúzska.
Jedným z najznámejších diktátorov Južnej Ameriky bol Juan Domingo Perón. V 30. rokoch pôsobil ako diplomat v Berlíne a Ríme, kde sa spoznal s Adolfom Hitlerom a Benitom Mussolinim. Okamžite sa stal stúpencom fašizmu a oboch považoval za svoje velké vzory. Po návrate do Argentíny spolu so skupinou dôstojníkov zvrhol režim prezidenta Ramóna Castilla a v novoutvorenej vláde zastával post ministra vojny. Za prezidenta bol zvolený až v roku 1946 vdaka obrovskej podpore jednoduchého ludu. V ociach robotníckej a rolníckej vrstvy bol Perón dobrodinec, ktorý im konecne zabezpecil prácu a slušné životné podmienky. Diktátor sa naozaj snažil svoju krajinu „postavit na nohy“, znárodnil zahranicné podniky a podporoval industrializáciu. Negatívom bolo brutálne potlácanie akýchkolvek prejavov nespokojnosti s jeho formou vládnutia. Perónova tajná polícia umucila stovky domnelých i skutocných odporcov a vo vynachádzavosti ako obeti najviac ublížit, mohla smelo konkurovat Trujillovým komandám. Perón sa stal známy aj tým, že poskytol azyl mnohým nacistickým zlocincom, napríklad Adolfovi Eichmannovi a Martinovi Bormannovi. Diabol v ludskej koži, „doktor Smrt“ Jozef Mengele bol pod Perónovou osobnou ochranou a jeho meno bolo dokonca uvedené v telefónnom zozname Buenos Aires. V roku 1955 Peróna zbavili úradu povstalecké sily a bol donútený utiect do Španielska. Po takmer dvadsiatich rokoch sa vrátil a v roku 1973 sa stal opät prezidentom, no nie na dlho. V roku 1974 ho v prezidentskom kresle nahradila jeho manželka Isabela Perónová.
Jedným z posledných latinsko-amerických diktátorov, ktorí dodnes vykonávajú svoju funkciu, je kubánsky predseda vlády a prezident zároven Fidel Castro. Už v mladom veku sa aktívne zapájal do politiky a pôsobil v reformistickej strane Ortodoxo. Nespokojnost s tyranským režimom Fulgencia Batistu ho prinútila zorganizovat skupinu revolucionárov, s ktorou chcel obsadit vojenské kasárne v Santiagu de Cuba. Jeho plán však stroskotal, zajali ho a odsúdili na 15 rokov väzenia. V žalári si však posedel len rok, pretože Batista bol nútený vyhlásit amnestiu pre politických väznov. Castro sa rozhodol na cas Kubu opustit a žil v USA a Mexiku, no v roku 1956 sa opät vrátil na ostrov. Spolu s argentínskym revolucionárom Che Guevarom organizoval partizánske oddiely a januári 1959 donútili Batistu opustit krajinu. Následne vyhlásil kubánsku revolúciu a vyhlásil sa za prezidenta. Skonfiškoval všetky americké podniky na Kube a financie v hodnote miliardy dolárov si previedol na vlastné úcty. USA v roku 1961 prerušili s Kubou diplomatické styky, ktoré neboli dodnes obnovené. Castro sa obrátil s prosbou o podporu na ZSSR a Cínu a z Kuby sa tak stala komunistická bašta na západnej pologuli. Castrove nezhody s vládou USA vyvrcholili v apríli 1961 po vylodení amerických pravicových extrémistov v Zátoke svín, ktoré sa však skoncilo totálnym fiaskom. Castro sa ešte viac upriamil na ZSSR a jeho predstavitelia sa pokúsili v roku 1962 nainštalovat na Kube rakety s jadrovými hlavicami, ktoré boli schopné doletiet až na Floridu. Vypukla tzv. kubánska raketová kríza, pretože USA uviedli svoju armádu do bojovej pohotovosti a hrozili ZSSR vojnou, ak nezrušia základne na Kube. Sovietsky vodca Nikita Chrušcov stiahol svoje jednotky z ostrova a prezident Kennedy slúbil, že USA nepodniknú inváziu na Kubu. Tažké casy prežíva Castrov štát po zániku ZSSR a jeho satelitov, pretože padla RVHP a s nou i financná pomoc. Situáciu zhoršuje i embargo, ktoré na Kubu uvalili USA a tak je hospodárstvo závislé od predaja cukru, rumu a cigár. Zlé sociálne podmienky casto nútia Kubáncov emigrovat do USA, napríklad len v roku 1980 sa o to pokúsilo 125 000 obyvatelov. Napriek pokrocilému veku a zhoršujúcemu zdravotnému stavu sa však Fidel Castro stále drží pri moci. Od roku 2000 unho badat náznaky liberálnejšej politiky, no k porušovaniu ludských práv na „Ostrove slobody“ nadalej dochádza.



































Tretia vyucovacia jednotka
V tretej casti predstavím najznámejších ázijských tyranov. Tí najkrutejší sa nechali inšpirovat komunistickou ideológiou a vládou jednej strany, ktorá však obycajnému ludu vela dobrého nepriniesla. Výsledkom ich režimu bol kult osobnosti a katastrofálny hladomor, ktorému padli za obet desiatky miliónov ludí.
Najväcším ázijským diktátorom bol nepochybne Mao Cetung, zvaný aj Velký cínsky kormidelník. Narodil sa v roku 1893 v juhocínskej provincii Chu-nan. Jeho otec bol bohatým rolníkom a tak mohol Maovi zabezpecit kvalitné vzdelanie. Už od detstva ho fascinovali knihy a cítal takmer všetko od umeleckej literatúry až po filozofické spisy. Na ucitelskom seminári sa dostal k dielam Jeana-Jacquesa Rousseaua, Niccola Machiavelliho i Karla Marxa a nadchla ho politická filozofia. Najmä práce uznávaných európskych komunistov ho podnietili k tomu, aby pomáhal založit Komunistickú stranu Cíny. V roku 1921 sa jej ilegálny výbor zišiel prvý krát v Šanghaji a nadviazal spoluprácu s cínskymi nacionalistami vedenými Cankajškom. Spojenectvo dvoch velkých postáv cínskej histórie sa rozpadlo v roku 1927, ked dal Cankajšek zrušit odbory a zacal represálie voci robotníkom. Mao sa s vernými komunistami stiahol do provincie Tiang-si, kde za podpory ZSSR vybudoval svoju základnu. V roku 1934 však Cankajškova armáda obklúcila baštu komunistov a Mao musel utekat na sever. Tak sa zacal legendárny Dlhý pochod, pocas ktorého Maove jednotky prešli 10 000 km až do mesta Jen-an v severnej provincii Šan-si. Maova Cervená armáda bola po tejto strastiplnej ceste úplne zdecimovaná a po neuveritelných 368 dnoch vycerpávajúceho putovania dorazilo do ciela „len“ 10 000 mužov. Po Dlhom pochode získal Mao v komunistickej strane rozhodujúce postavenie a obrovské masy ludí sa pridávali na jeho stranu. Ako národný hrdina sa prejavil v roku 1937, ked prinútil Cankajška na spoluprácu, s hlavným cielom vyhnat Japoncov z Mandžuska. Cervená armáda dosiahla v tejto vojne významné úspechy a aj vdaka tomu sa pocet clenov Maovej strany neuveritelne zvyšoval (v roku 1943 už bolo v Cíne 800 000 komunistov). V roku 1946 vypukla v najludnatejšej krajine sveta opät obcianska vojna, ktorá sa skoncila o tri roky neskôr totálnou porážkou Cankajška. Ten bol donútený utiect na ostrov Taiwan a Cínu ovládli komunisti na cele s Velkým kormidelníkom. Okamžite po získaní moci sa Mao snažil skoncovat s chaosom a anarchiou, v ktorých sa Cína zmietala niekolko desatrocí. Prvá fáza jeho vládnutia sa vyznacovala snahou stabilizovat hospodárstvo, zvýšit životnú úroven obyvatelstva a zlepšit zdravotnú starostlivost. Mao však bol velmi netrpezlivý a z Cíny chcel vybudovat hospodársku velmoc zo dna na den. Preto vyhlásil megalomanský program industrializácie krajiny, tzv. Velký skok vpred. Drvivú väcšinu obyvatelstva nahnal do tovární na výrobu železa, zbraní a strojárenských zariadení. Samozrejme produkcia sa rapídne zvýšila, no výrobky boli nekvalitné a slabo sa predávali. Kedže chýbali sily v polnohospodárstve, Cínu zachvátil obrovský hladomor, ktorý si podla odhadov vyžiadal až 30 miliónov ludských životov. Dalšia katastrofa nastala, ked Mao prikázal zlikvidovat všetky vrabce v krajine, pretože vraj vyzobávajú obilie a spôsobujú Cínanom nevycíslitelné škody. Armády Cínanov zacali zabíjat „triedneho nepriatela císlo jeden“ a najhorlivejší lovci boli odmenení obrázkami predsedu Mal, ktoré si hrdo pripínali na šaty. Žial, onedlho zasiahol ovela silnejší faktor ako Velký kormidelník – matka príroda. Bez prirodzeného nepriatela (vrabce a dalšie vtáky boli takmer vyhubené) sa totiž neuveritelne premnožili húsenice, pandravy a dalšie škodce, ktoré úplne znehodnotili úrodu. Nasledovala ekologická katastrofa, ktorá si vyžiadala životy miliónov ludí. Po tomto fiasku sa Maova pozícia ciastocne oslabila a jeho politických oponentov pribúdalo. V roku 1966 preto Mao rozpútal Velkú kultúrnu revolúciu s cielom odstránit svojich najväcších nepriatelov. Z prevažne mladých ludí vytvoril tzv. cervené gardy, ktoré ho poslúchali na slovo. Títo sfanatizovaní šialenci mohli beztrestne zabíjat ludí, ktorí neboli Maovi po chuti alebo sa s revolúciou „nestotožnili“. Išlo hlavne o príslušníkov inteligencie a tak sa nezriedka stávalo, že študenti vraždili alebo zatýkali svojich profesorov a vychovávatelov. Symbolom tejto zvrátenej doby sa stala malá cervená knižka, oficiálne nazývaná Myšlienky predsedu Mao Ce-tunga. Musel ju mat každý obcan Cíny a na vyzvanie gardistov bol povinný ju ukázat, prípadne zacitovat urcité pasáže. Neštastník, ktorý ju stratil alebo zabudol doma, neraz skoncil v pracovnom tábore. Mao ostal pri moci až do svojej smrti v roku 1976. Niekolko rokov predtým bol už psychicky labilný a trpel rôznymi chorobami. Kedže nikdy nepoužíval zubnú kefku a pastu, jeho chrup bol v dezolátnom stave a prijímanie potravy mu spôsobovalo obrovské tažkosti. Neuznával ani kúpel, len sem-tam svojmu služobníctvu dovolil, aby poutierali jeho telo vlhkým uterákom. Co si však neodpustil až do staroby, boli sexuálne radovánky s najkrajšími Cínankami. Hoci diktátor trpel mnohými pohlavnými chorobami, odmietal sa liecit, pretože by musel sexuálne abstinovat. Kolko žien sa od neho nakazilo už pramene neuvádzajú.
Komunistické ideály priniesli chudobu, hlad a neskutocný teror aj do Severnej Kórei. Tú po skoncení druhej svetovej vojny zacal ovládat komunistický režim vodcu Kim Ir-sena , bývalého kórejského partizána. Bol fanatickým obdivovatelom Stalina a snažil sa ho v mnohých veciach napodobnovat. Okamžite po nástupe do funkcie zacal budovat armádu podla sovietskeho vzoru a velenie obsadil svojimi vernými spolubojovníkmi a kamarátmi. Pre nepohodlných ludí, zradcov a kriminálnikov zriadil pracovné tábory, no bol to iba eufeminizmus pre tábory smrti. V roku 1950 Kimove vojská zaútocili na Južnú Kóreu, ktorej prišli na pomoc Americania. Trojrocný konflikt nepriniesol vítazstvo ani na jednej strane, no vyžiadal si milióny ludských životov. Ked v roku 1953 zomrel Stalin, stratil Kim Ir-sen velkého spojenca. ZSSR prestal poskytovat Severnej Kórei štedré pôžicky a izolovaná krajina sa zacala zmietat v obrovských problémoch. Vypukol hladomor, ktorý si vyžiadal dalšie milióny mrtvych. Napriek katastrofálnej situácii v priemysle i polnohospodárstve Kim ignoroval všetky návrhy svojich poradcov na zmenu politiky a zacal fanaticky zbrojit. Všetko sa muselo podriadit zbrojárskemu priemyslu, aby bola krajina pripravená na vojnu proti kapitalistickým nepriatelom. Kimov „socialistický raj“ sa premenil na územie plné vojenských opevnení, bunkrov a tovární chrliacich tanky a delá. Popritom rástol do závratných výšin kult jeho osobnosti. Tvrdilo sa, že „slnko vychádza, lebo vstáva velký vodca Kim“. Po celej Severnej Kórei sa zacali množit Kimove pamätníky, sochy, busty a múzeá. Každý obyvatel musel mat jeho obrázok pripnutý na košeli, no najväcší horlivci si ho pripínali rovno na obnaženú hrud! Ak by ZSSR neobnovil v 70. rokoch financnú pomoc Kimovmu štátu, jeho režim by sa už s najväcšou pravdepodobnostou zrútil ako domcek z karát. Tak pretrval až do vodcovej smrti v roku 1994. V krajine bol vyhlásený trojrocný štátny smútok a následne sa dostal k moci Kimov syn, Kim Cong-il. Hladomor a krutovláda trvá v „socialistickom raji“ dodnes.
Aj meno Pol Pot sa už stalo synonymom tyranstva toho najtažšieho kalibru. Narodil sa v roku 1928 ako Saloth Sar a rodicia z neho chceli mat pôvodne budhistického mnícha. Tento plán im nevyšiel, mladého Salotha to nebavilo a v roku 1949 utiekol z Kambodže do Paríža, kde zacal študovat ucitelstvo. Vo Francúzsku sa bližšie zoznámil s ideami komunizmu, ktoré ho nadchli natolko, že vstúpil do Komunistickej strany Francúzska. Ked sa v roku 1963 vrátil do vlasti okamžite vstúpil do komunistického hnutia, ktoré bojovalo proti francúzskej koloniálnej nadvláde. Pol Pot zreorganizoval partizánske jednotky a navyše založil špeciálne vojenské oddiely Cervených Khmérov, povestné obrovskou brutalitou. V boji proti vláde sídliacej v hlavnom meste Phnom Penh ho podporovali aj vietnamskí partizáni. Dlhé obdobie nepokojov a neustálych konfliktov vyvrcholilo v roku 1975, ked Pol Pot definitívne zvrhol proamerickú vládu generála Lon Nola a stal sa predsedom vlády novej Demokratickej Kampucie (Kambodže). S demokraciou však jeho panovanie nemalo absolútne nic spolocné. Ihned po uchopení moci zacali v krajine cistky, ktorým padli za obet státisíce nevinných ludí. Nepriatelom sa mohol stat prakticky ktokolvek. Trest smrti stanovil aj za to, ak niekto nosil šperky, vyznával náboženstvo, ovládal cudzí jazyk alebo nosil okuliare! Mestské obyvatelstvo, hlavne inteligenciu, presídlil násilím na vidiek, kde muselo tažko pracovat na poliach. Popritom sa po celej Kampucii zacali množit pracovné tábory, v ktorých trestanci hrdlacili v neludských podmienkach. Svoj štát sa Pol Pod snažil úplne izolovat od okolitého sveta, dobre vychádzal iba s komunistickou Cínou. Tým, že zrušil všetky médiá v krajine a uzatvoril hranice, svet vôbec netušil, aké peklo v bývalej francúzskej kolónii nastalo. Jeho režim síce netrval dlho (v roku 1979 vtrhla do Kampucie vietnamská armáda a Cervení Khméri boli vytlacení do hôr), no aj tak si vyžiadal životy minimálne dvoch miliónov ludí, teda asi jednej tretiny miestnej populácie.
Menej krutá, no o to bizarnejšia bola vláda barmského predsedu vlády a prezidenta generála Nei Wina v rokoch 1962 – 1988. Zaujala už jeho prvá (a zároven posledná) tlacová konferencia, na ktorej prítomným novinárom vynadal do hajzlov a kur...v. Následne zrušil parlamentnú demokraciu, vyhlásil socialistickú republiku Barmský zväz a obklopil sa vernými vojenskými oddielmi. Podobne ako Idi Amin v Ugande aj on dal vyhostit všetkých cudzincov, aby „nevyciciavali Barmu“. Nebudem prehánat, ak poviem, že to bol jednoducho šialenec. Posúdte sami. Ked sa mu prisnilo, že v Barme by mali automobily jazdit v pravo a nie v lavo, okamžite to uviedol do praxe. Kedže väcšina áut mala podla vzoru Britov volanty na pravej strane, prinieslo jeho nariadenie obrovský pocet dopravných nehôd. Nei Win bol navyše posadnutý císlom devät, ktoré malo podla neho magickú moc. Preto všetky svoje rozhodnutia a zákony vydával len v dnoch, ktoré mali v dátume deviatku. Podobne to bolo so všetkými štátnymi sviatkami – hlavný bol deviateho septembra. Aj jeho prezidentský palác mal strop vysoký devät stôp. V roku 1987 dokonca zakázal v Barme desiatkovú sústavu a zaviedol bankovky v hodnote 45 a 90 kyátov, pretože obe sú delitelné císlom devät. Spôsobil tým ekonomickú krízu a financný kolaps Barmy, no vôbec ho to netrápilo. Veril, že nikdy nezostarne a preto sa kúpal v krvi delfínov, aby mal vždy mladistvo vyzerajúcu plet. Nepomohlo mu to, zomrel ako zvráskavený starec pred štyrmi rokmi.

























Štvrtá vyucovacia jednotka
Meno Saparmurat Nijazov nie je na Slovensku príliš známe aj ked média pomerne pravidelne informujú verejnost o jeho vskutku pozoruhodných zákazoch a nariadeniach. V rodnom Turkménsku ho totiž všetci poznajú pod menom Turkmenbaši, co znamená Otec Turkménov a práve tento prívlastok ho preslávil po celom svete. Po návrate zo štúdií v Leningrade vstúpil ako uvedomelý mladý muž do Komunistickej strany Turkménska, Šikovný politik sa v 80. rokoch minulého storocia zapácil aj šéfovi sovietskych komunistov Michailovi Gorbacovovi, ktorý ho plne podporoval a nakoniec aj presadil na celo strany. Po rozpade ZSSR sa Nijazov ihned chopil moci a v roku 1991 sa vyhlásil za prezidenta Turkménska. Ako väcšina jeho predchodcov sa musel vyrovnat s problémom, ktorý diktátori nemajú radi – opozíciou. Tým štastnejším sa podarilo utiect do Ruska alebo Európy, iní skoncili vo väzniciach a pracovných táboroch. Po umlcaní odporcov režimu zacal Nijazov systematicky pracovat na budovaní vlastného kultu osobnosti podla vzoru Mao Cetunga ci Kim Ir-sena. Udelil si titul Turkmenbaši, s ktorým sa dnes môžeme stretnút v tomto stredoázijskom štáte na každom kroku. Nachádza sa aj v oficiálnej prísahe, ktorú musí zložit každý obyvatel Turkménska po dovršení dospelosti: „Turkménsko, moja milovaná vlast, môj rodný kraj, v srdci a v mysli som vždy s Tebou. Nech mi ruka odpadne za najmenšie zlo, ktoré by som na Tebe spáchal. Nech mi odpadne jazyk za najmenšiu klebetu voci Tebe. Keby som zradil svoju milovanú vlast a velkého Saparmurata Turkmenbašiho, nech sa mi zastaví dych!“ A to má Turkménsko vo svojej ústave status demokratickej krajiny. V druhej polovici 90. rokov pokracoval obrovský rozkvet Turkmenbašiho kultu. Jeho historici dokonca prišli s tvrdením, že podla niektorých pramenov by mohol byt potomkom slávneho Alexandra Macedónskeho. Popritom sa Nijazov vyhlásil za najväcšieho proroka všetkých Turkménov na svete. Pri tejto príležitosti vydal knižku Ruhnama (Proroctvá), ktorá sa v jeho krajine stala asi takým bestsellerom ako Maova cervená knižka v Cíne. Turkmenbaši je okrem iného velebený aj ako skvelý básnik, prozaik a filmový kritik. Na jeho súkromných televíznych kanáloch musí obyvatelstvo pravidelne sledovat prednesy Nijazovových básní a prozaických diel. Väcšiu oblubu si získala telenovela „Turkmenbashi, my leader“, ktorá vykresluje príbeh ženy zo Západu spoznávajúcej krásy Nijazovovej krajiny. Nemusím dodávat, že akékolvek správy zo zahranicia, filmy, relácie a seriály sú v televízií prísne zakázané. Naozaj siahodlhý zoznam by vznikol, keby som chcela spísat to, co už prezident Nijazov za štrnást rokov vo funkcii stihol zakázat. Ide napríklad o zahranicné televízne a rozhlasové stanice, divadlo, cirkus, mobilné telefóny, dlhé vlasy a fúzy u mužov, rockovú hudbu, fajcenie cigariet a najnovšie aj klasický kalendár. Dni a mesiace v nom premenoval podla národných symbolov, postáv z turkménskej histórie a svojich najbližších. Odrazila sa tu najmä jeho posadnutost vlastnou matkou, podla ktorej pomenoval mesiac apríl, Gurbansoltan pomocou oficiálnej propagandy zároven prezentuje ako dokonalý vzor turkménskej ženy. Ako mnohí iní diktátori aj Nijazov si už nahonobil pekný majetok. Obrovské príjmy má Turkmenbaši z predaja zemného plynu, ktorý transportuje do Ruska, na Ukrajinu a aj do niektorých stredoeurópskych krajín. Cast financií si odkladá do švajciarskych bánk, no nemalé množstvo už „pretavil“ do zlatých a mramorových sôch a pamätníkov. Saparmurat Nijazov má v súcasnosti 64 rokov a jeho zdravotný stav sa za posledné roky rapídne zhoršil. Okrem iného prekonal problémy s oblickami a absolvoval už štyri operácie srdca. Predstavitelia opozície dúfajú, že s aTurkmenbaši už coskoro poberie za svojou milovanou matkou.
Severokórejský vodca Kim Cong-il sa na rozdiel od Turkmenbašiho teší dobrému zdraviu aj ked mal vo februári 65 rokov. V roku 1997 sa z neho stal Najvyšší vodca Severnej Kórey (oficiálny titul) a vo funkcii tak nahradil svojho otca, „vecného vodcu“ Kim Ir-sena. Ten doviedol Severnú Kóreu na pokraj bankrotu a vdaka jeho despotickej vláde zomrelo niekolko desiatok miliónov ludí v pracovných táboroch a následkom hladomoru. Mnoho ludí verilo, že po nástupe Kim Cong-ila sa situácia v krajine zacne postupne menit k lepšiemu. Dodnes sa tak nestalo. Kórejský vodca je pre mnohých stále záhadnou osobnostou, pretože strieda záchvaty zúrivosti s prejavmi filantropa. Aj ked, na rovinu, tých druhých je podstatne menej. Zato zoznam ukrutností, ktorých sa už dopustil, je ovela dlhší. Pred rokmi dal napríklad všetky trojicky v krajine odobrat rodicom a umiestnit do špeciálne strážených domovov. Dôvodom bolo proroctvo, že by jeho režim mohli zvrhnút trojicky. Odvtedy má Kim panický strach z trojiciek a císlu tri prikladá velkú moc. Povestná je aj jeho sexuálna náruživost. V súcasnosti sa Kim môže popýšit háremom, ktorý by mu závideli aj stredovekí arabskí kalifovia. V podstate mu patria všetky Kórejcanky v krajine a tie „doplnil“ dvoma tisíckami blondínok dovezených prevažne z Ruska. Kimovi kritici tvrdia, že za jeho psychopatickou osobnostou by sa mohli skrývat aj neliecené pohlavné choroby, v Ázií velmi rozšírené.
Jedným z najznámejších ázijských despotov bol až donedávna neobmedzený vládca Iraku Saddám Husajn. Podobne ako Nijazov, ani on nemal štastné detstvo. Asi tu treba hladat korene jeho neskoršej krutovlády. Až do desiatich rokov ho otec fyzicky týral a bil, preto Saddám ani nemohol navštevovat školu. Situácia sa pre neho zacala menit k lepšiemu, ked sa prestahoval k bohatému strýkovi do Bagdadu, ktorý sa mu snažil zabezpecit dobré vzdelanie. Po skoncení štúdií sa zacal angažovat v nacionalistickom hnutí a v roku 1957 vstúpil do radikálnej politickej strany Baas, ktorej ostal verný dlhé roky. Ani v tomto období nemôžem spomenút zo Saddámovho života nic dobré – okrem iného sa zúcastnil dvoch pokusov o atentát na vysokých straníckych funkcionárov a musel sa skrývat v zahranicí. Vrátil sa v roku 1963 a od tých cias zacal systematicky budovat svoju politickú kariéru za použitia bezpecnostných zložiek strany Baas a skorumpovanej polície. Úplnú moc nad Irakom prebral do svojich rúk až v roku 1979, ked sa stal prezidentom po generálovi Ahmedovi al-Bakrovi. Husajn sa stal pre Irak totálnou pohromou a krajinu zatiahol do niekolkých dlhých a nezmyselných vojen. Len rok po svojom nástupe vyhlásil vojnu Iránu s cielom zmocnit sa dalších ložísk ropy a získat si svetovú prestíž ako vynikajúci vojenský velitel. Nepodarilo sa mu však dosiahnut ani jedno, hoci vyhlasoval, že „Irak svojho súpera pohltí, pretože je rovnako velký ako Cína alebo USA a má nevycerpatelné ludské zdroje“. Skutocný teror nastal v roku 1983, ked sa vojna s Iránom zacala pre Saddáma velmi zle vyvíjat. Neváhal popravit vyše 300 svojich dôstojníkov, ktorých vyhlásil za neschopných bláznov. Ked o nepriaznivej situácii debatoval s clenmi vlády, medzi recou oznámil, že vážne uvažuje o svojej rezignácií. Kedže ministri dobre poznali jeho lstivú povahu, došlo im, že Saddám len skúša ich lojalitu a presviedcali ho, aby si to ešte rozmyslel. Len minister zdravotníctva mu dal za pravdu a povedal, že Saddám by naozaj mal íst do politického dôchodku. V tom okamihu ho iracký despota zobral do vedlajšej miestnosti a vlastnorucne ho zastrelil. Zvyšky tela potom nechal poslat ministrovej manželke v nákupných taškách. S úmyslom naklonit misky váh na svoju stranu, neváhal Saddám použit vo vojne chemické zbrane, no ani to mu nezabezpecilo vítazstvo. V roku 1988 bolo nakoniec uzatvorené medzi oboma štátmi prímerie. Aby si Saddám zlepšil náladu, zacal sa venovat „ocisteniu“ vlastnej krajiny od nevhodných ludí. Cielom jeho genocídy sa stali kmene Kurdov, ktoré obvinil z pomoci Iránu. Odhaduje sa, že týmto cistkám padlo za obet okolo 100 000 nevinných Kurdov. Renomé po neúspešnej vojne s Iránom si chcel iracký vodca napravit útokom na susedný Kuvajt, ktorý koncom roku 1990 skutocne obsadil a vyhlásil ho za irackú provinciu. Reakcia na seba nenechala dlho cakat a na Saddámovu armádu zaútocili vojská OSN na cele so Spojenými štátmi americkými. Výsledkom tejto vojenskej operácie nazvanej Púštna búrka bolo oslobodenie Kuvajtu a katastrofálna porážka Saddámovej armády. Diktátor však nadalej ostal pri moci a vonkoncom neplánoval zmenit svoju politiku voci západným štátom, ktoré pre neho predstavovali úhlavného nepriatela. Obdivuhodnú porciu vlastenectva, náboženského fanatizmu a šialenstva zároven predviedol, ked poveril svojho dvorného kaligrafa, aby prepísal posvätnú knihu Korán (má vyše 600 strán) jeho vlastnou krvou. Saddám musel na tento nevšedný cin obetovat 28 litrov krvi a kaligrafovi trvala práca až tri roky. Koniec Saddámovej vlády nastal v roku 2003, ked ho USA obvinili z podpory terorizmu a nedodržiavania sankcií OSN. V polovici novembra 2003 ho spojenecké vojská konecne chytili a postavili pred súd, ktorý však stále nevyniesol definitívny rozsudok.














































Piata vyucovacia jednotka
Prehlad najkrutejších tyranov nedávnej minulosti ukoncím predstavením európskych diktátorov. Zacnem fašistickými vodcami Benitom Mussolonim a Adolfom Hitlerom, v druhej casti predstavím ich komunistické protipóly na cele s Josifom Vissarionovicom Stalinom. Kedže o týchto hlavách štátov by som mohla napísat celé knihy, nieje možné spomenút všetko z ich búrlivých životov.
Za otca fašizmu sa pokladá taliansky ucitel, novinár a politik v jednej osobe Benito Mussolini. Po skoncení 1. svetovej vojny založil Mussolini organizáciu Fasci di Combattimento, ktorá sa neskôr stala jadrom jeho fašistickej strany. Zarytý nepriatel komunizmu získal onedlho podporu vplyvných obchodníkov, priemyselníkov a velkostatkárov, ktorí ho chceli cím skôr vidiet vo vláde. Obavy už vtedy vzbudzovali jeho uniformované zložky, tzv. Cierne košele, ktoré neraz prenasledovali a zastrašovali jeho odporcov a kritikov. V októbri 1922 zacal Mussolini slávny pochod na Rím spolu s tisíckami svojich prívržencov a v podstate tak donútil talianskeho krála Viktora Emanuela III., aby ho vymenoval za ministerského predsedu. Ako nový premiér nechal postupne odstránit prvky parlamentnej demokracie a Taliansko sa zmenilo na totalitný štát. Mussolini sa netajil svojim odporom voci komunistom, socialistom, liberálom, kapitalistom a príslušníkom iných politických smerov a hnutí. Po roku 1925 už v krajine neboli povolené žiadne strany okrem fašistickej a väcšina opozicných politikov bola pozatýkaná. To však zdaleka nebolo jediné, co zakázal. Jedným z najbizarnejších rozhodnutí bol zákaz publikovat v talianskej tlaci komiksy, pretože Mussolini ich pokladal za nástroj propagandy anglosaských demokracií. Výnimku dostal iba americký Mickey Mouse, oblúbená postavicka vodcových detí. Cielom Mussolinihi politiky bolo obnovit slávu Talianska a rozšírit jeho územia až na hranice bývalej Rímskej ríše. Tento ciel bol viac ako nereálny, no diktátor zacal vo velkom zbrojit a hladat co najslabšieho nepriatela. Našiel ho v africkej Etiópii (vtedy nazývanej Habeš), do ktorej talianske jednotky vpadli v máji 1936 a polahky ju ovládli. Král Viktor Emanuel III. Následne prijal titul etiópskeho cisára a bývalý cisár Haile Selassie I. bol nútený ujst do Velkej Británie. Tento úspech Mussoliniho v jeho vojnových plánoch poriadne povzbudil. O tri roky neskôr fašisti zaútocili na malý štát Albánsko a po vítaznom boji ho pripojili personálnou úniou k Taliansku. Napriek tomu nebol Mussolini spokojný s bojovou morálkou svojich vojakov a vycítal im aj nedostatocnú fyzickú pripravenost. Za zdroj problémov pokladal cestoviny a špagety – oblúbené jedlo Talianov, ktoré podla neho nedávali mužom dostatocnú silu. Ako sám hovorieval, „rímski vojaci jedli kašu z jacmena a dobyli celý svet, no moji vojaci majú problém porazit nejaké Albánsko“. Aj sám fašistický vodca mal velké tažkosti s príjmom potravy, pretože trpel žalúdocnými vredmi, ktoré mu spôsobovali obrovské bolesti. Jeho súkromný lekár navyše zistil, že diktátor sa stal hostitelom crevných parazitov škrkaviek, ktoré jeho problémy s trávením ešte znásobovali. Svoje si Mussolini vytrpel aj vdaka syfilisu a dalším pohlavným chorobám získaným z viacrocnej sexuálnej neviazanosti. Vonkoncom to teda nebol ideál zdravého, silného, cistého a nadradeného cloveka, aj ked sa tak snažil pôsobit. Nedarilo sa mu ani v dobýjaní sveta. Talianske vojská utrpeli tažké porážky v severnej Afrike i na Balkáne a nemohli sa rovnat svojim nemeckým kolegom. Mussoliniho to psychicky poznamenalo, pretože kvôli neustálym prehrám už nebol Hitlerovi rovnocenným partnerom. Po roku 1943 to išlo s jeho kariérou dole vodou. Ked chcel tesne pred koncom 2. svetovej vojny tajne ujst zo severného Talianska do Nemecka, chytili ho na hraniciach partizáni. K tejto udalosti sa viaže legenda, podla ktorej Mussolini prosil velitela partizánov, aby ho nezabil a nechal ho pokracovat v ceste. Velitel mu dal falošnú nádej: „Rucím vám za to, kým za vás zodpovedám, neskriví sa vám ani vlas na hlave.“ Nemusím dodávat, že Mussolini bol holohlavý. Partizáni ho o pár hodín zastrelili a previezli do Milána, kde ho spolu s dalšími fašistickými pohlavármi zavesili dole hlavou na strune z klavíra.
Jeden spisovatel raz poznamenal, že „ak sa diabol niekedy prechádzal po tomto svete, vzal na seba podobu Adolfa Hitlera“. Hlavne príslušníci židovského národa by o tomto tvrdení vedeli povedat svoje. Ved s menom Adolfa Hitlera sa spája tá najbrutálnejšia forma genocídy, akú kedy svet zažil a ktorá stála životy milióny ludí. Nacistický vodca vtiahol svet do vojny, aká nemala v histórii ludstva obdobu a priniesla skazu, vraždenie a smrt stovkám národov. Až do dvadsiateho roku jeho života nic nenasvedcovalo tomu, že sa neskôr z Hitlera vykluje taká beštia. Ako syn colného úradníka nemeckého pôvodu žil vo Viedni a zaoberal sa výtvarným umením. Kedže sa mu nedarilo podla predstáv, rozhodol sa opustit Rakúsko a odišiel do Mníchova. Pocas 1. svetovej vojny vstúpil do 16. bavorského pešieho pluku, kde získal hodnost desiatnika a bol mu udelený aj železný kríž za statocnost. Už v tomto období unho badat rasistické a antisemitské názory, ktorými sa vôbec netajil. Židom dával za vinu aj fakt, že ho dvakrát neprijali na viedenskú umeleckú akadémiu. V apríli 1920 Hitlera zvolili za predsedu Nemeckej robotníckej strany, ktorú následne premenoval na Národno-socialistickú stranu práce. Pod skratkou NSDAP vošla do dejín ako nacistická strana, ktorú úplne ovládal. V roku 1923 sa pokúsil so svojimi najbližšími o politický prevrat v Bavorsku, no vládne jednotky ho zatkli. Trest si odpykal v Landsbergu, kde napísal svoje slávne dielo Mein Kampf. Pôvodne ho nazval Štyri a pol roka boja proti klamstvu, hlúposti a zbabelosti, no vydavatel mu to vrátil a odkazom, že je to „zmes banalít, školáckych spomienok, subjektívnych názorov a osobnej nenávisti“. Nezabudol dodat, že dielo má zbytocne dlhý názov. Hitler to upravil a z tejto práce sa neskôr stala biblia nacistov a bestseller, ktorý bol preložený do šestnástich jazykov. Okrem iného sa tam môžeme docítat aj o pohlavných chorobách, konkrétne syfilisu venoval dokonca až trinást strán. Poznamenal, že „ide o židovskú chorobu, ktorá bola prenášaná z generácie na generáciu a nakoniec znicí celé ludstvo“. Syfilisom však dokázatelne trpel fašista Mussolini a je predpoklad, že ho mal aj Hitler. Viaceré príznaky poukazovali na skutocnost, že táto nebezpecná choroba je u nemeckého diktátora už v pokrocilom štádiu. Podla niektorých tvrdení sa nakazil syfilisom ešte vo Viedni po styku s prostitútkou, iné zdroje hovoria, že sa tak stalo za 1. svetovej vojny, a to dokonca po zneužití vyšším dôstojníkom. V každom prípade ani Hitler nebol taký cistý, ako by správny árijec mal byt. Aj preto bol jeho vztah s Evou Braunovou úplne bez sexu. Až neskôr vyšlo najavo, že hoci Hitler nenávidel homosexuálov, niekolko sa ich pohybovalo v jeho najbližšom okolí. Koncom dvadsiatych rokov Hitlerova sláva rýchlo stúpala a v roku 1932 už bola jeho NSDAP najsilnejšou stranou v Nemecku. V januári 1933 Hitlera vymenovali za ríšskeho kancelára a o rok neskôr po smrti prezidenta Paula von Hindenburga zrušil republikánske zriadenie a nastolil diktatúru. Následne si zriadil tajnú políciu gestapo a zacal s vytváraním koncentracných táborov pre nepohodlné osoby – politických odporcov, kriminálnikov, prostitútky, homosexuálov, Židov a príslušníkov inej farby pleti ako bielej. Popritom zacal zbrojit, cím porušil ustanovenia Versaillskej mierovej zmluvy, no západné velmoci sa zmohli len na neúcinné protesty. Po spojení s Talianskom a Japonskom vtiahol 1. septembra 1939 modrú planétu do druhej svetovej vojny. (Jednotlivým vítazstvám a porážkam Hitlerových armád sa budem venovat v inej téme.) Po Stalingradskej bitke to išlo s Nemcami pomalicky z kopca a ked už vodca videl, že neexistuje nádej na vítazstvo, spáchal vo svojom berlínskom bunkri samovraždu. Žialbohu, fašistický odkaz je stále živý a neonacizmus nie je len problémom súcasného Nemecka. Aj u nás sa s jeho prejavmi stretávame coraz castejšie (vražda študenta, útoky...) Hitlerovi sympatizanti asi zabúdajú, že podla diktátora boli Slovania (a teda aj Slováci) po Židoch a Cigánoch tretím najpodradnejším národom, vhodným maximálne na slúženie nemeckým nadludom.
Aj Španielsko malo svojho fašistického diktátora. Neslávne známy generál Francisco Franco vládol tejto krajine na Pyrenejskom polostrove dlhých 36 rokov. Upozornil na seba už v roku 1920, ked sa stal zástupcom velitela španielskej cudzineckej légie a o tri roky neskôr je už sám „šéfoval“. V dôstojníckej hierarchii Franco stúpal závratnou rýchlostou a stal sa najmladším brigádnym generálom celej španielskej armády. Získal si znacnú podporu verejnosti ako národný hrdina, ked potlacil viaceré povstania v Baskicku a Astúrii. Ked vo februári 1936 zachvátila celú krajinu anarchia a poulicné boje, usiloval sa Franco spolu s generálom José Sanjurjom o vojenský prevrat. Hlavným cielom bolo odstránenie lavicovej vlády Manuela Azanaeho a nastolenie silne nacionalistického režimu. Kedže bol Franco zástancom fašizmu, vo vojne ho podporovali aj Hitler s Mussolinim. Bez ich pomoci by španielski fašisti urcite nedosiahli také úspechy, ako bolo dobytie Bilbaa, Barcelony ci neskôr Madridu. Pocas obcianskej vojny sa generál Franco vyhlásil za caudilla, teda neobmedzeného politického a vojenského vodcu. Fanaticky ho nasledovali hlavne clenovia politickej strany Falanga, ktorá sa neskôr ako fašistická strana stala jediným oficiálnym politickým zoskupením v Španielsku. Napriek hrdinskému odporu republikánov a pomoci medzinárodných interbrigadistov sa španielska vojna skoncila Francovým vítazstvom v roku 1939. Symbolom tohto krvavého trojrocného konfliktu sa stalo malé mestecko Guernica, ležiace na severovýchode Španielska. V roku 1937 ho totálne zbombardovali nemecké lietadlá Luftwaffe, pre ktoré to bol akýsi „tréning“ pred bojmi v druhej svetovej vojne. Po vítazstve fašistov nastolil Franco v Španielsku diktatúru jednej strany. Napriek sympatizovaniu s Mussolinim a Hitlerom sa však nepridal na stranu Osi a Španielsko tak ostalo pocas vojny neutrálne. Znamenalo to, že hoci bol Franco zarytým fašistom, medzinárodný súdny tribunál ho po skoncení bojov nemohol súdit ako vojnového zlocinca. V pätdesiatych rokoch sa diktátor snažil aspon ciastocne liberalizovat svoj režim a obmedzil moc Falangy. Americania ho napriek tomu nemali v láske a bol pre nich doslova trnom v oku ako posledný vládnuci fašista na starom kontinente. Ked v roku 1975 zomrel, vrátila sa do Španielska opät demokracia.
Ani komunizmus obycajným ludom vela dobrého nepriniesol. Najslávnejším a zároven najobávanejším „cerveným“ diktátorom bol nepochybne Josif Vissarionovic Džugašvili, známejší pod menom Stalin. Narodil sa 21. decembra 1879 v rodine chudobného gruzínskeho obuvníka. Aj on, podobne ako Hitler, prežil tažké detstvo. Otec alkoholik ho pravidelne mlátil hlava-nehlava a o rodinu sa prakticky vôbec nestaral. Po jeho smrti sa mladý Josif prihlásil do knazského seminára v Tbilisi, no kvôli jeho búrlivej povahe ho odtial vylúcili. Josifovi to neprekážalo, pretože štúdium teológie ho nebavilo a jeho velkým snom bolo stat sa dobrým revolucionárom. V tomto období bol už známy aj pod prezývkou Koba, ktorú dostal po známom gruzínskom banditovi a pištolníkovi. Stalin zacal otvorene vystupovat proti cárizmu, proti starým feudálnym prežitkom a burcoval gruzínsky lud na ozbrojené vystúpenie. Za túto cinnost ho v roku 1902 poslali do vyhnanstva na Sibír, no ani tam sa svojej ideológie nevzdal. Po návrate do vlasti sa zblížil s Vladimírom Iljicom Leninom a pridal sa k jeho bolševickej strane. Organizoval štrajky, demonštrácie, vydával brožúry, komunistické noviny a dokonca prepadával banky – aby sa stranícka pokladnica rýchlejšie naplnala. Málokto s ním však dokázal dobre vychádzat. Stalin bol prchký, panovacný a agresívny, aj pre malickost sa hned hádal. Do roku 1917 ho za jeho správanie a protištátnu cinnost celkovo sedemkrát uväznili, no pätkrát sa mu aj za pomoci kumpánov podarilo ujst. Po roku 1917, ked abdikoval posledný ruský cár Mikuláš II., sa Stalinovi zacalo blýskat na lepšie casy. Spolu s Leninom zreorganizoval bolševickú stranu a pôsobil ako ludový komisár pre národné záležitosti. V apríli 1922 ho už zvolili za generálneho tajomníka komunistickej strany, co onedlho zacal lutovat aj samotný Lenin. Velkému vodcovi prekážali najmä Stalinove hrubé spôsoby a výbušnost. Po Leninovej smrti sa Stalinovi dokázal otvorene postavit len Lev Trockij, ktorý nesúhlasil so Stalinovým spôsobom vedenia strany. „Strýcko Josif“ ho však prinútil ujst do exilu a tak sa Trockij dlhé roky skrýval v Mexiku, kde ho nakoniec našlo a zavraždilo Stalinovo komando. Po uchopení moci nestali v krajine politické cistky, ktorým padli za obet milióny ludí. U Stalina sa casom vytvorila extrémna forma paranoje. Ked ho vyšetril známy sovietsky psychiater Vladimír Bekterev, zhrozil sa nad jeho zdravotným stavom a nariadil mu odpocinok a okamžitý odchod do dôchodku. A Stalinova reakcia? O pár dní sa konal Bekterevov pohreb. Zaciatkom tridsiatych rokov už teror plne dolahol aj na obycajný lud. Stalinove pätrocné projekty industrializácie a kolektivizácie totiž nevyšli presne tak, ako si to velký vodca želal. V niektorých oblastiach ZSSR vypukol hladomor biblických rozmerov. Stalin o tom nechcel ani pocut a každého, kto si dovolil utrúsit len nepatrnú zmienku o hladomore, dával bez milosti popravit. Pred straníkmi i zahranicnými diplomatmi sa však chválil, v akom blahobyte Sovieti žijú, ked môžu obilie aj vyvážat. Medzitým na Ukrajine, Povolží, Kaukaze i v Kazachstane umierali milióny ludí od hladu. No nie všetci pohlavári zatvárali oci pred týmto terorom. Niektorí sa odvážili viac ci menej protestovat, no Stalinova reakcia na seba nedala dlho cakat. Obnovili sa vnútrostranícke cistky, doplnené o vykonštruované obvinenia voci velitelom Cervenej armády. Do vypuknutia druhej svetovej vojny sa velenie Stalinovej armády totálne zdecimovalo a na generálov boli povýšení aj tridsatrocní „bažanti“, aby mal vôbec kto velit jednotkám. Stalinova krutovláda sa postupne dotkla prakticky každého, nikto si nemohol byt istý svojim miestom ani životom. Len sovietske noviny sa predbiehali vo vykreslovaní socialistického raja a nešetrili ódami na milovaného Stalina. Kto si dovolil napísat pravdu, okamžite bol deportovaný do niektorého zo sibírskych gulagov, ktoré neskôr tak presvedcivo vykreslil vynikajúci spisovatel Alexander Solženicyn v diele Jeden den Ivana Denisovica. Kolko neštastníkov putovalo do týchto táborov smrti, sa môžeme iba domnievat, no niektoré zdroje hovoria až o dvadsiatich miliónoch. Dalších desat miliónov padlo za obet politickým cistkám a hladomoru. Tieto císla by boli urcite ešte vyššie, keby Stalin náhle nezomrel 5. marca 1953 na mozgovú mrtvicu. Iróniou osudu mu nemal kto pomôct, pretože Stalin dal tesne predtým pozatýkat väcšinu moskovských lekárov, ktorých podozrieval, že ho chcú otrávit. Tak ostal sovietsky diktátor celú noc ležat v kaluži vlastného mocu vo svojej kancelárii, neschopný zavolat o pomoc. Ked konecne prišli lekári, nedokázali mu už úcinne pomôct a na piaty den po záchvate Stalin zomrel. Totalita však trvala v ZSSR ešte niekolko desatrocí.
Svoje si vytrpeli aj obyvatelia Rumunska, ktorému dlhých 24 rokov vládol despota Nicolae Ceausescu spolu so svojou ženou Elenou. K moci sa dostal v roku 1965, ked ho po tajnej dohode zvolili za generálneho tajomníka ÚV KS Rumunska. Kedže bol Nicolae velmi mladý, traja mocní muži komunistickej strany Gheorghe Apostol, Gheorge Maurer a Chivu Stoica sa domnievali, že ním budú môct lahko manipulovat. No Ceausescu nechcel byt len bábkou v rukách tohto trojlístku a zacal vládnut podla svojho. Sprvu sa snažil o hospodárske pozdvihnutie Rumunska, vymanenie sa spod vplyvu ZSSR, nadväzoval diplomatické styky so zahranicím, dokonca zacal tvrdit, že jeho štát je najdemokratickejší na svete, To už zase taká pravda nebola. Zacalo sa to zriadením brutálnej tajnej polície Securitate. Jej prvou úlohou bolo odstránenie trojice, ktorá Ceausesca navrhla do funkcie. Securitate to zvládla pomocou rôznych kompromitujúcich materiálov a vydierania, cím sa Ceausescovi v podstate otvorila cesta k totálnej diktatúre. Aj on bol, podobne ako Stalin, velký paranoik a neustále sa strachoval o svoj život. Aj preto rozšíril siet Securitate takmer na stotisíc mužov. Prakticky každý desiaty clovek v Rumunsku bol príslušníkom tajnej polície. Securitate disponovala nevšedným systémom odpocúvacích zariadení. Každý telefón, ktorý sa v Rumunsku vyrobil, mal už v sebe automaticky zabudovanú „plošticu“. Mikrofóny boli vložené aj do stien izieb v panelákoch, hoteloch, reštauráciách, ci dokonca do popolníkov! Všetko v štáte bolo kontrolované a nikto netušil, kedy sa práve on stane dalšou obetou tejto tvrdej diktatúry. Aj agenti Securitate donášali jeden na druhého, dokonca Ceausescu dával sledovat a odpocúvat aj vlastné deti Zoiu a Nicu. Povrávalo sa, že mu Securitate natocila aj niekolko postelových scén jeho –nástrocnej dcéry, ktorá o tom, samozrejme nemala ani tušenia. Okrem toho mal Ceausescu obrovský strach z chorôb a vírusov. Po každom potrasení rúk si ich ihned umýval a tento zvyk nevynechal ani pri oficiálnom stretnutí s anglickou královnou, ktorú to velmi pobúrilo. Nikdy nejedol a nepil dvakrát z toho istého taniera a pohára, ani na seba neobliekol tie isté šaty. To pramenilo ciastocne zo strachu, že mu ich agenti napustili jedom v snahe otrávit ho. Aj Ceausescova diktatúra mala pre lud tragické následky. Pamätníci tvrdili, že sa žilo horšie ako za vojny, pretože z obchodov zmizol takmer všetok spotrebný tovar, o jedle ani nehovoriac. Potraviny boli na prídel, v mestách i na dedinách casto zúril hlad obrovských rozmerov. Kto sa odvážil stažovat a frflat, jednoducho zmizol a nik ho viac nevidel. Taká bola demokracia v Rumunsku. Ceausescov kult osobnosti však naberal obludné rozmery. Teror v Rumunsku trval až do roku 1989, ked sa komunistický blok zacal rozpadávat. V Ceskoslovensku prebehla revolúcia pomerne pokojne, no v Rumunsku to vôbec nebolo také jednoduché. Ceausescu sa v žiadnom prípade nechcel vzdat a do ulíc povolal príslušníkov armády aj Securitate. Výsledkom boli brutálne krvavé jatky vo viacerých mestách, ktoré rozpútali hlavne príslušníci Securitate, vyzbrojení tažkými gulometmi. Po niekolkodnových poulicných bojoch prešla cast armády na stranu verejnosti, no tajná polícia nadalej ostala verná diktátorovi. Len v Temešvári postrielali títo hrdlorezi 12 000 ludí vrátane 45 nevinných detí, ktoré nic netušiac vychádzali z bábkového divadla! Rumuni vytúženú slobodu zaplatili doslova vlastnou krvou. Ked sa im podarilo zajat Ceausesca aj s manželkou, ich radost bola neopísatelná. Špeciálny súdny tribunál ich na Vianoce 1989 obvinil zo zlocinov proti ludskosti a uznal ich vinnými zo zavraždenia minimálne 60 000 ludí. Nenávidenú dvojicu postavili k múru a prevrtali takmer sto gulkami.
Prehladom európskych diktátorov túto prácu o najväcších tyranoch 20. storocia koncím.
Žialbohu, niekolko zlosynov stále vo svete vládne a medzinárodné spolocenstvá robia len velmi málo, aby trpiacim a prenasledovaným ludom vrátili slobodu.



Stiahnuté z www.antiskola.sk

Diskusia

REAGOVAT

sewa villa napísal/a - 24. 4. 2019 - 17:07

sewa villa di bukit danau sewa villa puncak resort sewa villa bukit danau sewa villa puncak murah villa bukit danau villa puncak cendrawasih sewa villa puncak bukit danau villa di puncak cisarua bukit danau sewa villa murah villa bukit danau lot 14 villa puncak bougenville villa bukit danau lot a sewa villa coolibah untuk robongan villa bukit danau lot 1 villa untuk rombongan villa buki danau lot 5 sewa villa kota bunga villa bukit danau lot b villa kota bunga cipanas type alven villa bukit danau lot 7 sewa villa di kota bunga villa bukit danau lot3 villa kota bunga type seruni villa bukit danau lot4 villa di kota bunga villa bukit danau lot 31 villa kota bunga type katalia villa bukit danau lot 13 villa kota bunga villa bukit danau villa joglo sewa villa kota bunga murah sewa villa puncak resort villa puncak coolibah sewa villa coolibah untuk robongan komplek villa coolibah sewa villa kota bunga untuk rombongan villa coolibah utama sewa villa di kota bunga sewa villa di puncak resort villa coolibah utama villa coolibah murah villa di kota bunga villa coolibah sewa villa kota bunga murah sewa villa di coolibah villa kota bunga sewa villa bukit danau lot 14 villa coolibah sewa villa puncak bukit danau lot 13 sewa villa di coolibah sewa villa braja bukit danau sewa villa coolibah sewa villa untuk rombongan di bukit danau sewa villa untuk rombongan di bukit danau sewa villa puncak bukit danau lot b 5 kamar sewa villa puncak bukit danau lot 13 villa puncak bukit danau lot 5 sewa villa villa bukit danau puncak sewa villa di bukit danau sewa villa bukit danau villa braja sewa villa bukit danau sewa villa puncak bukit danau villa bukit danau sewa villa bukit danau lot a Sewa villa joglo bukit danau sewa villa Sewa villa puncak sewa villa di bukit danau villa puncak sewa villa bukit danau bukit danau villa bukit danau https://villabukitdanau.org/ Sewa villa puncak http://www.villapuncakbukitdanau.com/ Sewa villa di puncak https://sewavilapuncak.com

REAGOVAT

fatihin nurul napísal/a - 22. 11. 2018 - 07:49

sebelum berjalan di sore hari, yang saya kecanduan bahkan di musim semi di tahun pertama. agen astm a283 c agen pipa boiler agen plat abrex 400 agen plat asme516 grade70 agen plat astm a285 c agen plat astm516 70 agen plat boiler agen plat hardox agen plat hb 400 agen plat high strenght agen plat high tensile sm490 yb agen plat high tensile sm490ya agen plat kapal agen plat stainless ss304 agen plat stainless ss310 agen plat stainless ss316 agen plat sumihard agen round bar besi aisi 440s45c agen round bar scm440 agen steel rail agen steel sheet pile distributor astm a283 c distributor pipa boiler distributor plat abrex 400 distributor plat asme516 grade70 distributor plat astm a285 c distributor plat astm516 70 distributor plat boiler distributor plat hb 400 distributor plat high strenght distributor plat high tensile sm490 yb distributor plat high tensile sm490ya distributor plat kapal distributor plat stainless ss304 distributor plat stainless ss310 distributor plat stainless ss316 distributor plat sumihard distributor round bar besi aisi 440s45c distributor round bar scm440 distributor steel rail distributor steel sheet pile jual astm a283 c jual baja h beam jual pipa boiler jual plat abrex 400 jual plat asme516 grade70 jual plat astm a285 c jual plat astm516 70 jual plat boiler jual plat hardox jual plat hb 400 jual plat high strenght jual plat high tensile sm490 yb jual plat high tensile sm490ya jual plat kapal jual plat stainless ss304 jual plat stainless ss310 jual plat stainless ss316 jual plat sumihard jual round bar besi aisi 440s45c jual round bar scm440 jual steel rail jual steel sheet pile pabrik astm a283 c pabrik pipa boiler pabrik plat abrex 400 pabrik plat asme516 grade70 pabrik plat astm516 70 pabrik plat boiler pabrik plat hb 400 pabrik plat high tensile sm490 yb pabrik plat high tensile sm490ya pabrik plat kapal pabrik plat stainless ss304 pabrik plat stainless ss310 pabrik round bar besi aisi 440s45c pabrik round bar scm440 pabrik steel rail pabrik steel sheet pile pusat astm a283 c pusat pipa boiler pusat plat abrex 400 pusat plat asme516 grade70 pusat plat astm a285 c pusat plat astm516 70 pusat plat boiler pusat plat hardox pusat plat hb 400 pusat plat high strenght pusat plat high tensile sm490 yb pusat plat high tensile sm490ya pusat plat kapal pusat plat stainless ss304 pusat plat stainless ss310 pusat plat stainless ss316 pusat plat sumihard pusat round bar besi aisi 440s45c pusat round bar scm440 pusat steel rail pusat steel sheet pile stockis plat hardox stockist plat astm a285 c stockist plat high strenght stockist plat stainless ss316 stockist plat sumihard supplier plat hardox

Zapoj sa do diskusie (4)

Podobné dokumenty

Názov práce Dátum A4 Slová Hodnotenie
 
sk Politológia 6. 4. 2006 2619 -- --
 
sk Politológia 8. 12. 2006 2758 -- --
 
sk Politológia ako… 19. 1. 2007 2194 -- --
 
sk Politológia 18. 1. 2006 2645 -- --
 
sk Politológia 17. 10. 2004 2033 -- --
 
sk Politológia 20. 1. 2007 5102 4.1 1091
 
sk POLITIKA A… 18. 9. 2007 7201 10.3 2973
 
sk Vypracované otázky… 19. 6. 2007 2670 -- --
 
sk Politológia 2. 3. 2007 1869 -- --
 
sk formy státu a vlády… 24. 1. 2007 1867 -- --