NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12584)

Jazykové kurzy, štúdium a pobyty v zahraničí
Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Referát Zmysel života

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Doplnkové informace o referáte:

Oblasť:Psychológia a sociológia

Autor: zenith2

Počet slov:4189

Počet písmen:22,136

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:12.30

Počet zobrazení / stiahnutí:4934 / 181

Veľkosť:25.98 kB

ZMYSEL ŽIVOTA A INÉ SÚVISLOSTI



ÚVOD


Patríte medzi ludí, ktorý nazývajú pesimizmus realizmom a optimizmus naivitou?
A zároven sa cítite byt nepriaznivými okolnostami zatlacení do kúta?

Vyhlasujete, že život je jeden z najtažších, a len v kútiku duše si dovolíte priznat, že túžite po tom, po com každý clovek – byt štastný, úspešný, milovaný a milujúci?
Dá sa s tým nieco robit?

Do akej miery sú pravdivé ponaucenia z motivacných kníh a kurzov, ktoré nás v posledných rokoch zaplavili a ktoré tvrdia, že snaha vidiet svet z tej lepšej stránky a konanie dobra menia náš život?

Majú vôbec niektoré rady platnost, alebo závisia od okolitých podmienok?
Na svete žije vela ludí, ktorí sa prestali vyhovárat na podmienky, politiku, neradostné detstvo a nárocnú dobu, ktorí tažkosti nebrali ako „rany osudu“, ale ako lekcie, ktoré im pomohli vyrást a zmysluplnejšie naplnit vlastný život. Pochopili, že to naozaj funguje, že naše telo a psychika, naše myšlienky a emócie sú prepojené netušenými väzbami s tým, co sa nám deje.

Hladanie pozitivity nás ucí byt dobrými, odpúštat a žit v súlade so zvyškom sveta.
Zákonite nás to vedie k akceptovaniu cohosi, co nás presahuje, akokolvek to sami pre seba nazývame. Akoby otázka viery ci dôvery v autoritu mimo nás bola základnou, ktorú clovek musí vyriešit, ak sa nemá cítit ako pasívna obet, ale ako spolutvorca.






















ZMYSEL ŽIVOTA CLOVEKA


Výskumami sa zistilo, že pri riešení otázky zmyslu života je rozhodujúce, ako si clovek odpovie na otázky: „Naco žijem?“, „Co chcem vo svojom živote dosiahnut?“, „Co som dosiahol?“.

Psychológ A. Adler sa priamo pýta: „Aký zmysel má život?“, pricom sa domnieva, že pýtanie sa na zmysel života má význam iba vtedy, ak máme pred ocami vztahový systém clovek univerzum...
Univerzum je takpovediac otcom všetkého živého. A všetok život je v stave ustavicného zápasu, aby vyhovel požiadavkám univerza. Nie tak, akoby tu existoval nejaký pud, ktorý by bol neskôr v živote schopný doviest všetko do konca, ktorý by sa musel iba rozvinút, ale je to vrodený pud, cosi, co patrí k životu, snaženie, pudenie, rozvíjanie sa, cosi, bez coho si nemožno vôbec život predstavit. Žit znamená rozvíjat sa.

Faktom však je, že hladanie odpovede na také „vecné“ otázky, ako je zmysel života cloveka /ludskej existencie/, jeho miesta vo svete, podstata dobra a zla a iné, sú stálymi spolocníkmi životného putovania cloveka.

Vyššie uvedené úzko súvisí s tým, co sa v psychológii oznacuje ako uvažovanie o koncepcii zmyslu života. Z obsahového hladiska môžeme o nej uvažovat v dvoch vzájomne odlišných rovinách:

1. v teleologickom chápaní – kladie otázku, aký zmysel má existencia všetkého živého, pricom zmyslom života sa rozumie uplatnenie síl nezávislých od cloveka,
2. v chápaní, ktoré hladá zmysel života vo vlastnom živote ludí.

Ani koncepcia zmyslu života nie je nieco raz navždy dané, absolútne nemenné, statické. Je to jav dynamický. Ak koncepciu zmyslu života obrazne prirovnáme k retazi, tak vyplnanie jej jednotlivých ohniviek bezprostredne súvisí:

- s konkrétnymi problémovými ci neproblémovými životnými situáciami,
- s takými predpokladmi a danostami ako sú schopnosti, talent, nadanie, vôla,
hodnotové orientácie, ašpirácie, postoje, životné ciele a pod.


Vytváranie koncepcie zmyslu života teda prebieha v rámci ontogenetického vývinu, v procese antropogenézy a v závislosti na sociálno-historických kontextoch.
Z vývinového hladiska je potreba upozornit najmä na tie procesy, ktoré spocívajú:

a, v intrapsychizácii, ci využívaní takých sprostredkujúcich psychických procesov ako je myslenie, fantázia, predstavivost, no aj sebakontrola. Tie sa vkladajú medzi podnety a situácie vonkajšieho a vnútorného prostredia a medzi reakcie /odpovede/,

b, v introspektívnosti, t.j. v schopnosti sebaanalýzy, zamýšlaní sa nad sebou, nad motiváciou svojho správania a konania. Táto sebaanalýza sa neraz spája so schopnostou abstraktného myslenia v takých oblastiach ako je vedomie, bytie, osobnost a pod.

EXISTENCIÁLNA PSYCHOLÓGIA A ZMYSEL ŽIVOTA CLOVEKA


Zaujímavé je riešenie otázky zmyslu života z hladiska existenciálnej psychológie.
V. E. Frankl 1990 ako jeden z jej predstavitelov vedla Freudovej „vôli k slasti“ a Adlerovej „vôli k moci“ postavil „vôlu k zmyslu“, co v jeho ponímaní znamená zápas o najzmysluplnejší život. Z tohto hladiska sa clovek chápe:

- ako prirodzene smerujúci k uskutocneniu hodnôt a tým naplnajúci svoj život zmyslom,
- ako celistvá jednota telesná, duševná a duchovná – troch hlavných smerov bytia cloveka

V duchovnom rozmere svojej existencie je clovek vo svojich vztahoch, rozhodnutiach a cinoch slobodný a zodpovedný.

Fundamentálnymi vlastnostami duchovnej dimenzie ludského života sú zameranost k zmyslu a schopnost rozhodovania. Jeho žriedlo je v napätí medzi tým, co clovek v živote „je“, co koná, prežíva, znáša a tým, co v jeho živote „má byt“, o co sa v súlade so svojimi hodnotami má snažit, co má dokázat, zažit, vydržat.

V. E. Frankl sa domnieva, že clovek viac ako homeostázu potrebuje tzv. „neodynamiku“, akýsi druh primeraného napätia, ktorý ho:

 trvale orientuje na konkrétne hodnoty
 vedie k mravne motivovanému snaženiu, konaniu, sebahodnoteniu, a tým
 k prežívaniu svojho života ako zmysluplného


S obdobnými názormi ako u V. E. Frankla sa môžeme stretnút aj u C. Rogersa, A. Maslowa a aj u nás dobre známeho E. Fromma /1969/.

K pojmom, s ktorými sa u týchto autorov frekventovane stretávame, patria:

sloboda, zodpovednost, angažovanost, hodnota, význam
/zmysluplnost, stretnutie, prítomnost, vztah, autentickost/.















ZMYSEL ŽIVOTA A HODNOTY


Sú autori /napr. V. E. Frankl/, rozlišujúci tri druhy hodnôt, ktoré úzko súvisia so zmyslom života cloveka:

• hodnoty kreatívne – ich podstata spocíva v tom, co clovek sám vytvára a dáva svetu,
• hodnoty zážitkové – realizujú sa predovšetkým v tom, co clovek prijíma od sveta /prežívanie lásky, priatelstva, pohody, pravdy, dobra a zla, no aj krásna a pod./
• hodnoty postojové – asi najužšie súvisia so zmyslom života, pretože spocívajú v tom, ako clovek svojím životom dokáže prejavit svoj postoj k utrpeniu, smrti, tažkému osudu. Jednoducho k tomu, co nie je v jeho silách zmenit.



ZMYSEL ŽIVOTA A CIELE


Život cloveka je bezprostredne spojený s urcovaním cielov. Dosiahnutie ciela obvykle teší len krátko. Z toho hladiska si treba uvedomit, že nie je vždy správne stotožnovat ciele cloveka s koncepciou jeho zmyslu života. Aj ked sú blízke, je medzi nimi rozdiel.

Ciel je relatívna hranica úsilia cloveka, vyjadrenie toho k comu smeruje. Zmysel života /podla J. Kánskeho/ je teoretickým riešením otázky, preco treba daný ciel dosiahnut a akú nápln má dat clovek svojmu životu:

- aby k tomuto cielu co najskôr a co najefektívnejšie dospel,
- aby sa z cloveka stala charakterovo hodnotná, ucelená osobnost


Celkom na záver tejto problematiky, bez úmyslu vyvolat obavy, upozornujeme na empirické zistenia, podla ktorých pri strate alebo dlhodobej absencii koncepcie zmyslu života sa prežíva:

- vnútorná prázdnota, sklamanie zo života, rezignácia – objavujú sa /niekedy aj realizujú/ samovražedné tendencie /napr. existenciálna frustrácia/,
- nezmyselnost života, prejavujúca sa v nude, v nezáujme, v citovej prázdnote, apatickosti.

Takéto prežívanie môže vzniknút aj bez zjavnej príciny. Casto však vzniká ako reakcia na velké straty, alebo v dôsledku výrazne negatívnych životných udalostí a skúseností.

Všade tam, kde clovek musí prestavovat svoje návyky a zvyky, kde už nestací so zabehanými a nevyhnutnými schémami myslenia, cinnosti a konania, dostáva sa do situácií, ktorým hovoríme nárocné životné situácie alebo situácie psychickej zátaže.

Naše myšlienky a naše podvedomie sú neuveritelne silnou zbranou a ako ludstvo by sme boli omnoho dalej, keby sa tieto techniky vyucovali na školách. Narodili sme sa preto, aby sme spoznávali zákonitosti existencie a evolúcie nášho vývoja a tieto vedome použili vo svoj prospech aj v prospech ludského spolocenstva.

Každý má právo i povinnost nájst svoju cestu, svoju pravdu a svoju vlastnú životnú realitu. Žit podla svojich vnútorných hodnôt a plnit svoje sny. Všetky vonkajšie vplyvy, dobré i zlé, nám pomáhajú túto cestu nájst a íst nou. A potom, ked clovek zapojí všetky zmysly, ked vidí, pocuje, ovonia, ochutná, ale predovšetkým emocionálne precíti predstavu samého seba v konkrétnej situácii, akoby už dosiahol to, co si želá. Pozitívne pocity a túžba po splnení ciela ho obdaria obrovskou silou, zmobilizujú všetky jeho skryté možnosti a schopnosti, dokonca mu privedú do cesty tých správnych ludí. O tom je ale zbytocné hovorit, potrebná je prax, jedinecná skúsenost každého cloveka, ktorá ho presvedcí.

Zábava, hry, cvicenia – clovek sa len tak dozvedá o zákonitostiach, podla ktorých reagujú rôzne typy charakterov, preco práve on reaguje tak, ako reaguje, preco sa s urcitými ludmi nedokáže dohodnút, aj ked sa podla vlastnej mienky snaží. Spoznáva príciny nevhodnej komunikácie a ucí sa, ako pozitívne zmenit seba a tým svoje okolie.

Striedanie zamestnaní, nedorozumenia s ludmi v blízkom okolí, necakané konflikty, dokonca ukoncovanie dlhotrvajúcich vztahov – to všetko sú prechodné obdobia. U každého je táto fáza rôzne dlhá a rôzne silná.

Osobnost sa prudko mení, doterajšie vztahy, práca, životný štýl jej už nestacia. Nachádza nový, vyšší zmysel života v zmysluplnejšom povolaní, do jej života vstupujú iní ludia, s ktorými teraz bude riešit iné úlohy. A nie je lepšie, ak sa dvaja ludia radšej rozídu, ako by mali pokracovat v nefunkcnom vztahu, dlhé roky udržiavanom iba umelo? Tým sa uvolnia pre iný vztah, ktorý im umožní rozvíjat sa pozitívnejšie.

Vždy je potrebný cas a úsilie, aby sme sa cosi naucili.

K výsledku sa nedostaneme tak jednoducho, ako by sme si casto priali, ale o to je táto cesta zaujímavejšia. Je plná skúšok, úspechov i sklamaní, emocionálnych a vnútorných bojov. Ale to, co na tejto zmesi vyrastie, je potom životaschopné, odolné, húževnaté a v konecnom dôsledku úspešné.

Každý kráca k naplneniu svojho života jedinecným spôsobom, Einstein by nikdy nemaloval ako Picasso a Picasso by bol mizerným fyzikom.
Každý by mal vo svojom záujme objavit, aké schopnosti práve on dostal od prírody a co ho teší robit, aj ked ho k tomu nikto nenúti. Tým smerom najpravdepodobnejšie leží jeho ciel. Mal by byt vyjadrený kladnými pojmami, bez záporov a bez porovnávania sa s niekým.
Ako clovek spozná, že naozaj ide o ciel, ktorý bude naplnením jeho životnej cesty? Co ak sa rozhodne programovat si cosi, co je prenho nedosiahnutelné, a iba stráca cas, ktorý mohol venovat realite.
Skutocne si treba dobre premysliet, co za to stojí, aké dôsledky bude mat dosiahnutie ciela na náš život, na rodinu, prácu, zdravie, priatelov, konícky, na iné dôležité životné hodnoty.
Aby sme realizáciou svojho sna neublížili iným ludom. Inác sa môže stat, že ten skvelý ciel, ktorý si clovek vysníval, síce dosiahne, ale medzitým ho opustí rodina, na ktorú pocas tých rokov nemal cas, môže mat znicené zdravie a nebude vôbec vediet, co má s tým skvelým cielom vlastne robit. Základná otázka znie: aký úžitok budem mat z toho ja a aký úžitok budú mat ludia, na ktorých mi záleží? Tu platí: cím viac dáš, tým viac dostaneš.
To, co má cloveka viest, je predovšetkým radost.

Mierit vysoko a cakat od života úspech a blahobyt nevyžaduje úsilie o nic väcšie, aké treba k prijatiu chudoby a biedy. Tí, ktorí sa zmieria s porážkou, núdzou a neštastím, sa k nim dopracovali obráteným princípom autosugescie. Pre úspech je nevyhnutné dodržiavanie štyroch zásad:

1. Jasne stanovený ciel, za ktorým stojí mimoriadna túžba po jeho dosiahnutí
2. Konkrétny plán, systematicky plnený
3. Mysel pevne uzavretá pred negatívnymi a odradzujúcimi vplyvmi vrátane poznámok príbuzných, priatelov a známych.
4. Priatelstvo s ludmi, ktorí vás dokážu povzbudit, aby ste neustúpili od svojich plánov a zámerov.


CHARAKTER CLOVEKA

Rozhodujúci vplyv na rozvoj charakteru cloveka má jeho okolie.
Charakter cloveka sa prejaví v tom, co je pre neho dôležité a cenné, o co sa usiluje, co chce dosiahnut, aké si stavia úlohy a ciele. Prejaví sa aj v tom, akým spôsobom sa približuje k svojim cielom a ako plní svoje úlohy.
V našom presvedcení sa odzrkadlujú názory na nás samotných a na spolocenský život, na to, ako je vytvorený, co je na nom cenné, za akých podmienok sa tak rozvinul, ako bude pokracovat další vývin, preco je potrebný demokratický postoj k práci, co rozumieme pod úcelným využívaním volného casu a mnohé iné.
Prirodzene, že naše názory musia byt správne. Musíme vidiet a posudzovat veci tak, aké sú v skutocnosti. Ked k tomu tak nie je, vznikajú mylné názory alebo predsudky. Tieto vedú k správaniu, ktoré je pre jednotlivca a spolocnost nepotrebné alebo dokonca škodlivé.


EGOISTA

Pre egoistu sú mierou všetkých vecí peniaze. Charakterové hodnoty znamenajú pre neho málo, ludí rozdeluje na tých, co majú menej alebo viac ako on. Jedným závidí, druhými opovrhuje. Chvastúnsky stavia na obdiv vlastný majetok. Títo ludia nepoznajú skutocnú radost ani optimizmus. Casto cítia, hoci si to nechcú priznat, že im vlastne chýbajú podstatné veci. To sa potom prejavuje ako nespokojnost a neprirodzená veselost. Takíto ludia si sami zatvárajú bránu k štastnému a plnému životu.

Egoista sleduje falošné zásady. Sú však aj ludia, co nemajú vlastne nijaké zásady. Robia to, co im práve zíde na um, žijú zo dna na den, nestavajú si nijaké ciele, alebo zostávajú iba pri zbožných želaniach, ktoré sami neberú vážne. Prejavuje sa u nich nedostatok zodpovednosti a slabý zmysel pre povinnost. K tomu sa pripisuje ešte malá výkonnost, lenivost a velmi casto nuda. Sú to všetko bezmocní a kolísaví ludia.

Egoistu treba priviest k tomu, aby sa vzdal svojich financných, jednostranných cielov a aby si vytýcil ciele pozitívnejšie. Kolísavému a necharakternému clovekovi musíme dopomôct, aby precitol zo svojej bezmyšlienkovosti, aby konecne našiel krok so spolocensky pozitívnymi názormi a cielmi, a tak zacal formovat svoj charakter.
Kto chce pochopit sám seba, musí prehodnotit vlastné ciele a z nich vyplývajúce vlastnosti. Kto chce formovat svoj charakter, mal by z casu na cas preskúmat, ci sa približuje k pozitívnym cielom.
SPRÁVANIE CLOVEKA A JEHO MIENKA

Každý clovek sa správa v živote tak, ako keby mal celkom urcitú mienku o svojej moci a svojich schopnostiach, a ako keby si už na zaciatku svojho konania jasne uvedomoval, ci je daná úloha tažká alebo lahká a podla toho konal, strucne povedané, že jeho správanie vyplýva z toho, co si myslí. Niet sa comu divit, kedže svojimi zmyslami nie sme schopní prijímat skutocnost, ale iba subjektívny obraz, odlesk vonkajšieho sveta.

Naša mienka o velkých a dôležitých skutocnostiach života závisí od štýlu nášho života.
Iba tam, kde bezprostredne narazíme na skutocnosti, ktoré nám prezradia rozpor s našou mienkou o nich, máme sklon pod vplyvom bezprostrednej skúsenosti do istej miery skorigovat svoj názor a nechat na nás pôsobit zákon kauzality bez toho, aby sme zmenili svoju celkovú mienku o živote.

Ukazuje sa, že sme ovplyvnovaní nie „faktami“, lež našou mienkou o nich. Naša väcšia ci menšia istota, že sme si vytvorili správnu mienku o faktoch, spocíva výlucne najmä u neskúsených detí a u samotárskych dospelých v nedostatocnej skúsenosti, idealizácie a rozpore našej mienky s výsledkom nášho konania, realizovaného v súlade s nou.

Dá sa lahko potvrdit, že tieto kritéria sú casto nedostatocné, lebo okruh nášho konania býva obmedzený, ako aj preto, že drobnejšie neúspechy a rozpory možno casto bez tažkostí odstránit pomocou iných kritérií. A tento fakt napomáha, aby si clovek uchoval raz navždy prijatý plán života. Iba väcšie neúspechy nás nútia k vážnejšiemu zamysleniu, co však prináša plody len u ludí, ktorí sa spolupodielajú na riešení otázok života a sú oslobodení od osobných cielov získania prevahy.

Prichádzame teda k záveru, že každý clovek má svoju „mienku“ o sebe a úlohách, ktoré na neho kladie život, má nejakú životnú líniu a zákon pohybu, ktoré ho držia na uzde, hoci sám tomu nerozumie a neuvedomuje si, že je to tak.


Mylná mienka cloveka o sebe samom a o úlohách, ktoré na neho kladie život, narazí skôr ci neskôr na rozhodnutý odpor reality, vyžadujúcej riešenia v zmysle pocitu spolupatricnosti.
Mienka mýliaceho sa cloveka, jeho životný štýl, nevydržia skúšku realitou, nevyhovujú požiadavkám exogénneho cinitela, ale nezostanú nimi ani znicené ani zmenené. Úsilie o osobnú prevahu nadalej trvá. Nezostáva mu pritom nic iné, než sa viac alebo menej stiahnut na skromnejšie teritórium, vylúcit úlohy, hroziace porážkou jeho životného štýlu, odvrátit sa od úloh, na riešenie ktorých nemá dostatocnú prípravu v zákonitosti pohybu.

Úcinok šoku sa však prejaví duševne aj telesne, znehodnotí posledný zvyšok pocitu spolupatricnosti a bude produkovat všetky možné životné neúspechy, nútit jedinca, aby sa stiahol, podobne ako v neuróze, alebo aby sa s ešte existujúcou aktivitou, ktorá v žiadnom prípade neznamená odvahu, presunul na cestu protispolocenského konania.


V každom prípade je jasné, že v základoch obrazu, ktorý má clovek o svete, leží „mienka“, ktorá urcuje jeho myslenie, vôlu a konanie.
MIENKA JEDNOTLIVCA O ZMYSLE ŽIVOTA

Na to, aby sme co najúplnejšie preskúmali mienku jednotlivca, jeho postoj k životným úlohám, s cielom odhalit celkový zmysel, ktorý nám život chce odhalit, nebudeme odmietat žiadny prostriedok a žiadny spôsob.

Mienka jednotlivca o zmysle života nie je zanedbatelná záležitost. Je totiž urcujúcou líniou jeho myslenia, cítenia a konania.
Pravý zmysel života sa však ukazuje v odpore, s akým sa stretáva jednotlivec postupujúci nesprávne.

Úlohou poucenia, výchovy a liecenia je potom vytvorit most medzi týmito dvoma danostami: skutocným zmyslom života a chybným konaním jednotlivca.

Pretože každá úloha, ktorá pred nami stojí, najmenšia alebo najväcšia, je vždy nová, vždy iná, dopúštali by sme sa stále nových chýb, keby sme ju chceli za každú cenu riešit podla jedinej schémy, napríklad podla „podmienených reflexov“. Neustála rôznorodost ustavicne žiada od cloveka, aby svoje minulé správanie podrobil novej skúške.


Technika individuálnej psychológie pri skúmaní životného štýlu predpokladá predovšetkým znalost životných problémov a nárokov, ktoré kladú na jednotlivca. Ukáže sa, že ich riešenie predpokladá urcitý stupen citu spolupatricnosti, pripojenia sa k celku života, schopnost spolupráce a ludskej blízkosti. Ak táto schopnost chýba, bude možné v tisícorakých variantoch pozorovat zosilnený cit menejcennosti a jeho následky, prejavujúce sa celkovo ako „váhavý postoj“ a vyhýbanie sa. Telesné alebo duševné prejavy, ktoré pritom vystupujú, A. Adler nazval komplexom menejcennosti. Nikdy nekonciace úsilie o prevahu sa usiluje tento komplex zastriet komplexom nadradenosti, ktorému ide o zdanie osobnej prevahy a vždy tu chýba cit spolupatricnosti.

Tri velké životné úlohy, ktoré musí riešit každý clovek a to svojím spôsobom – problémy spolocnosti, práce a lásky. Približne správne ich dokážu riešit len tí, co majú v sebe živú tendenciu k spolocenstvu.
Samozrejme, že nové problémy prinášajú sa sebou neistotu a pochybnosti.

Všetko naše správanie je odpovedou nášho životného štýlu práve na tieto tri problémy. Pretože sú spolu úzko spojené, no najmä preto, že správne vyriešenie každého z týchto problémov vyžaduje patricnú mieru citu spolupatricnosti, je jasné, že životný štýl každého cloveka sa odráža viac-menej výrazne v postoji, aký k nim zaujíma.
Menej výrazné v postoji k otázke, ktorá mu je momentálne vzdialená alebo obetovaná priaznivejší podmienkam, výraznejšie vtedy, ked sú tvrdším spôsobom preverované schopnosti jednotlivca.

Základným zákonom života je teda prekonávanie. Jemu slúži úsilie o sebazáchovu, telesnú a duševnú rovnováhu, telesný a duševný rast a úsilie o plnost.

Podla skúseností sa životný štýl utvára v najranejšom detstve. Najväcší vplyv tu má vrodená telesná sústava.

Bez individuálneho psychologického poznania jednotlivec asi sotva dokáže sám jasne povedat, kam smeruje. Casto hovorí nieco úplne opacné. Iba odhalenie jeho zákona pohybu nám dáva jasnú predstavu. Prídeme tak na zmysel, význam výrazových foriem, ktorými môžu byt slová, myšlienky, pocity a ciny.
Zmysel telesných funkcií prezrádza, že aj telo je pod vplyvom tohto zákona pohybu.
Rec tela, ktorú A. Adler nazval orgánovým dialektom, je recou, ktorá je väcšinou výraznejšia než slová, a ktorá jasnejšie ukazuje skutocnú mienku.


Pocit nedostatocnosti je pozitívnym utrpením a trvá prinajmenej do chvíle vyriešenia úlohy, uspokojenia potreby alebo uvolnenia napätia. Toto uvolnenie nemusí byt nevyhnutne príjemné, ako predpokladá Freud, môže ho však sprevádzat pocit slasti, co by zodpovedalo skôr Nietzscheho chápaniu.

Každá z tisícok úloh dna, života, stavia jednotlivca do pripravenosti k útoku. Každý pohyb smeruje od nedokonalosti k dokonalosti.


Komplex menejcennosti – znamená trvalé prejavy následkov pocitu menejcennosti, zotrvávanie v nom je možné vysvetlit znacne zníženým pocitom spolupatricnosti.

Rozlišujeme približne 3 typy, u ktorých neharmonický životný štýl mimoriadne výrazne rozvinul istú cast duševného života.

- prvý typ tvoria ludia, u ktorých sféra myslenia vládne nad formami expresie.
- druhý typ sa vyznacuje nadmernou prebujnelostou emocionálneho a pudového života.
- tretí typ sa rozvíja viac v smere aktivity


Komplex nadradenosti – sa najcastejšie zretelne prejavuje v postoji, charakteristických crtách a mienke o vlastnom nadludskom nadaní a schopnostiach.
Môže sa prejavovat aj v prehnaných nárokoch na seba a iných.

Vonkajšími cinitelmi, ktoré spôsobujú koniec jedinca s príliš malým citom spolupatricnosti, sú už uvedené 3 velké životné problémy: spolocnost, povolanie a láska.
Vo všetkých prípadoch je to nedostatok uznania, ktorý dohána cloveka k samovražde alebo myšlienkam na smrt, prežitá alebo domnelá porážka v jednej z týchto troch životných úloh, obcas sprevádzaná fázou depresie alebo melanchólie.











DAN ZA ŽIVOTNÝ ŠTÝL

Súcasná doba má výrazný vplyv na organizmus. Vznikli nové, efektívnejšie a pragmatickejšie pracovné metódy. Tie si vyžadujú väcšiu koncentráciu a duševnú aktivitu, kým fyzická kompenzácia zostáva na druhej kolaji.

Len co clovek ráno otvorí oci, je vystavený hluku, vonkajšiemu aj vnútornému nepokoju, ustavicnému bombardovaniu rôznymi vnemami – médiami, reklamou, cestnou premávkou, firemnými obežníkmi, príkazmi a zákazmi.

Stále v jednom kole. Z práce sa vraciame unavení, okrem toho podstatne neskôr než kedysi. Popoludnajšie rodinné prechádzky sú dnes neznámym programom. Naopak, caká nás nákup v preludnenom supermarkete a ucenie s detmi.

Nová doba nás pripravila o rodinné posedenie pri veceri, kde sa mali upevnovat vztahy. Vecery trávime mlcky pred obrazovkami a sledujeme vysielanie, ktoré sotva prispeje k duševnej pohode a zotaveniu.

Kolko ludí v aktívnom veku cíta beletriu alebo zábavnú literatúru? Zretelne trpíme aj nedostatkom pozitívnej komunikácie, s cím ide ruka v ruke /ne/kvalitný spánok – najdôležitejší faktor duševného odpocinku.

Prispôsobovanie sa týmto vplyvom je pre fyziológiu a najmä pre psychiku cloveka, korý žil celé generácie v úplne odlišných podmienkach, tažké a traumatizujúce. V starej múdrosti sa tvrdí, že za všetko treba platit – za konzumnú spolocnost aj frustráciu.

Pojem frustrácia sa zrodil, rovnako ako zovšeobecnenie pojmu stres, pocas výskumov vplyvu práce na ludský organizmus.

Frustrácia je pocit vycerpanosti, neschopnost koncentrovat sa, pochybovanie o vlastných schopnostiach a obavy z budúcnosti.

Všetko je uponáhlané, na nic nie je cas. Duševný stav sa postupne odrazí aj na fungovaní tela. Prvým príznakom je nespavost, podráždenost, emocná labilita, neskôr sa pridajú poruchy kardiovaskulárneho systému, tráviacej sústavy a dalšie.

Nie všetci, ktorí pracujú v psychicky nárocných odvetviach alebo pozíciách, sú frustrovaní. Najnovšie vedecké výskumy potvrdzujú, že frustrácia súvisí najmä s výchovou cloveka a jeho prípravou na zvládanie stresových situácií. Znamená to, že aj frustrácii sa dá predchádzat.










AKO ODOLÁVAT FRUSTRÁCII?


1, Neprecenovat sa
Frustrácii lepšie odolávajú tí, ktorých pracovná nápln je v súlade s ich schopnostami. Psychickú rovnováhu narúša aj práca, ktorá je pod úrovnou kvalít pracovníka


2, Predvídat
Systém vzdelávania nás núti zvolit si profesiu v ranom veku napriek riziku, že po skoncení štúdií bude na pracovnom trhu dopyt po niecom úplne inom. Pomôct môžu rôzne psychologické testy a snaha súcasne sa aj samostatne vzdelávat vo viacerých oblastiach.


3, Športovat
Úcinnou obranou je rekreacná, nestresová fyzická aktivita. Vhodnejšie než námaha v posilnovni sú tenis, squash a golf. Úspešní ludia ich nerobia len zo snobstva, ale aj preto, že sú výborným rekreacným prostriedkom.































ZÁVER

Právo na život je ohrozené. Vznikla reálna možnost odvrátit novú svetovú vojnu, nebezpecenstvo vzniku tejto vojny však stále trvá.
Caká nás velký zápas o zmysel života. Je to zápas každého z nás, i ked sa ideológovia snažia dokázat, že je to vecou predovšetkým predstavitelov štátu, ktorí rozhodujú.


Len pre seba samého, ale o to úprimnejšie, skúste si odpovedat na otázky.
Teší ta práca, ktorú robíš?
Vážia si ta?
Aké máš vztahy v rodine, s najbližšími, s priatelmi, s kolegami?
A co zdravie?
Si spokojný s tým, ako vyzeráš?
A co financná situácia?
Súcasnost každý porovnáva s tým, ako žil pred piatimi rokmi. Zhoršila sa? Zlepšila?


Ked clovek presne vie, co chce dosiahnut a v akom termíne, sníva sen o svojej budúcnosti ako farebný film podfarbený silnými emóciami a túžbami po splnení. Ked svojmu podvedomiu dovolí, ono vytvorí pozitíve echo a privedie ho tam, kde túži byt.


Všeobecný ciel znie: všestranne rozvíjat vlastnú osobnost pre spolocenské a osobné potreby. Podla individuálnych podmienok života nájde predstava o štastí výraz v najrozmanitejších konkrétnych cieloch, plánoch a predsavzatiach v zamestnaní, v rodinnom živote, ako aj v najrozlicnejších formách využitia volného casu.

Štastie má predsa mnoho tvári a v živote každého cloveka má významnú úlohu.







Stiahnuté z www.antiskola.sk

Diskusia

Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Podobné dokumenty

Názov práce Dátum A4 Slová Hodnotenie
 
sk Zmysel života a… 5. 12. 2005 4140 -- --
 
sk Zmysel života 12. 5. 2010 9950 1.7 665
 
sk HODNOTY A ZMYSEL… 8. 1. 2008 8595 2.0 747
 
sk Zmysel života a… 7. 6. 2008 3663 2.9 902
 
sk ZMYSLUPLNOST ŽIVOTA… 14. 12. 2005 3544 -- --
 
sk Hannah Arendtová a… 21. 12. 2009 4433 -- --
 
sk ÚVOD DO FILOZOFIE 4. 4. 2007 1674 -- --
 
sk F I LO Z O F I A 20… 17. 4. 2007 4375 -- --
 
sk Etické dilemy v… 21. 12. 2009 3889 -- --
 
sk TSP3 22. 5. 2013 2295 -- --