NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12584)

Jazykové kurzy, štúdium a pobyty v zahraničí
Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Referát Existencializmus

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Doplnkové informace o referáte:

Oblasť:Iné

Autor: Dashena

Počet slov:2869

Počet písmen:17,668

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:9.82

Počet zobrazení / stiahnutí:7382 / 135

Veľkosť:20.48 kB

Existencializmus (od latinského slova existentia – bytie) alebo tiež „filozofia existencie“ je iracionalistická filozofia, ktorá je najpríznacnejšia pre etapu všeobecnej krízy kapitalizmu. Vznikla v Nemecku po 1.svetovej vojne, kedy dochádza k prudkým zmenám v spolocenskom vedomí, k vzniku apokalyptických nálad a všeobecnej neistoty, k tomu sa pripojil strach z proletárskej revolúcie v Rusku a panická hroza z revolucního hnutia v Nemecku. Je v nej najpresnejšie reprodukovaný duch pesimizmu a úpadku.
Nová vlna existencializmu sa zdvihla vo Francúzsku v dobe okupácie a najmä po druhej svetovej vojne. Vo filozofických a publicistických dielach, v divadelních hrách a v románoch francúzskych existencialistov sa odrazili rozpory okupovaného i povojnového Francúzska.
Existencializmus je priamou pokracovatelkou filozofie Henryho Bergsona a Friedricha Nietzscheho. Jeho teoretickým východiskom je Husserlova fenomenologia a názory dánskeho mystika Sorena Kierkergaarda. K jej najvýznamnejším predstavitelom patrí v Nemecku Martin Heidegger a Karl Jaspers, vo Francúzsku Gabriel Marcel, Jean-Paul Satyre, Albert Camus, v Taliansku Nicola Abagnano, V USA J. W. Burret, k menej významným patrí nemecký filozof vOtto Friedrich Bollnow, francúzsky filozof Gabriel Madinier, ruský filozof Lev Isaakovic Šestov, španielsky filozof Miguel de Unamunoy Jugo.
„Existencializmus ako filozofický smer je zároven radikálnou výzvou k tomu, aby sme existovali, aby clovek nežil konzumne, neprepadal priemernosti, bezmyšlienkovosti, neúprosne odhaluje absurditu ludského bytia."( Tatiana Machalová, Jaroslav Hroch, Základy filozofie IRIS, Bratislava, 1993).
Motívy „filozofie existencie“ boli: hanba porážky a národného poníženia, hrôza prežitého fašistického teroru a strach francúzskej buržoázie a inteligencie z rozmachu ludového hnutia.
Príciny popularity existencializmu boli v tom, že sa jeho predstavitelia zaoberali takými problémami, ktoré si lachko našli odozvu v dušiach ludí, najmä tých, ktorí namohli nájst oporu v neriešitelných rozporoch buržoáznej spolecnosti. Stúpenci tohto smeru sústredujú pozornost na individuálne otázky o zmysle života, viny a zodpovednosti, osude cloveka, rozhodovania a volby, vztahu cloveka k svojmu poslaniu a k smrti. Táto filozofia sa zaoberá problémom kritických krízových situácií a pokúša sa skúmat cloveka na jeho „krížovej ceste“.
Základom buržoáznej filozofie je individualizmus. V období, ked táto spolocnost prežívala duchovnú krízu, zosilneli individualistické nálady.
Existencializmus je filozofiou cloveka, ludskej existencie. Vychádza z presvedcenia, že ludská existencia je prvotná, vopred neurcená, nedeterminovaná nijakou podstatou, nijakou vopred sformulovanou „dušou“, ktorá urcuje jej charakter. Clovek je vo svojej existencii absolútne slobodný, nezávislý od nikoho a nicoho, sám zodpovedá za realizáciu svojej slobody, za všetky volby, ktoré v živote uskutocnuje. Podla existencialistov je clovek plný nepokoja a zúfalstva, ktoré nan doliehajú z vedomia zodpovednosti za uskutocnenie urcitých volieb v živote. Clovek a jeho vnútorný svet, cez ktorý možno dosiahnut pochopenie druhého cloveka, je predmetom existenciálnej filozofie.
Clovek je jednotou minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Bytie cloveka má casopriestorový rozmer. Clovek sa nikdy nemôže rozplynút v prítomnosti, je vždy motivovaný z minulosti a rozvažuje o budúcnosti. Cas jeho existencie sa stáva dejinnostou. Jeho život nielenže je súcastou dejín, ale dejiny ho aj tvoria. ( Tatiana Machalová, Jaroslav Hroch, Základy filozofie, IRIS, Bratislava, 1993).
Existenciálna filozofia stavia radikálne proti sebe svet individuálnych zážitkov a svet zobjektivizovaných ludských výtvorov. Rovnako sa stavia do opozície voci vede, voci jej cielom ako aj racionalistickým metódam.
Existencializmus býva právom nazývaný „filozofiou krízy“. Stotožnuje krízu kapitalizmu s krízou rozumu a humanity, pokladá ju za prejav „svetovej katastrofy“ a „súmraku civilizácie“. Existencialisti zastávajú názor, že katastrofické udalosti v dejinách obnažili labilnost, krehkost a neprekonatelnú konecnost každej ludskej existencie a to nielen individuálnej, ale aj rodovej a historickej. Preto za najprenikavejší poznatok o povahe cloveka uznávajú vedomie vlastnej smrtelnosti a nedokonalosti, ktoré má každý jedinec. Predstava o smrti ako o samozrejmej absolútnej hranici akéhokolvek ludského konania zaujíma vo filozofii existencie také isté miesto ako v náboženstve. Podobne ako v náboženstve hlása existencializmus názor, že clovek sa nesmie vyhýbat vedomiu svojej smrtelnosti. Tento motív sa výrazne prejavuje v existencialistickom ucení o „hranicných situáciách“, t.j. bezvýchodiskových, extrémnych životných okolnostiach.
Jaspers píše, že „súcasná filozofia, rovnako ako v minulosti sa zaoberá bytím.“ Podla Heideggera je cielom filozofie bytie existujúceho. Tvrdí, že „pojem bytie je nedefinovatelný.“(M. Heidegger, Sein und Zeit, 3. vyd., Halle 1931, str. 4), že nie je možná žiadna logická analýza. Tiež hovorí, že strach nám odhaluje nicotu.


Nemecký existencializmus

Dejiny existencializmu ako sformovaného filozofického smeru môžeme datovat od roku 1927. V nemeckom existencializme sa existencia oznacuje slovom „Dasein“, co predpokladá prítomnost cloveka „tu a teraz“, v tomto vymedzenom casovom úseku. Podla toho sa úloha skutocnej filozofie definuje ako analytika bytia cloveka, zastihnutého „tu a teraz“, s jeho aktuálnym prežívaním.

V existencialistickom svetovom názore splývajú tri filozofické tendencie: filozoficko-teologické úvahy (Kierkegaard), iracionalizmus filozofie života (Nietzsche, Dilthey) a fenomenológia (Husserl).
Od Kierkegaarda preberá existencializmus predovšetkým ideu „existenciálneho myslenia“. Kedže vedecké myslenie vychádzajúce z cisto teoretického záujmu je abstraktné a neosobné, potom „existenciálne myslenie“ spojené s vnútorným životom cloveka, s jeho najintímnejším prežívaním môže byt len konkrétnym „ludským“. Zatial co objektívne myslenie je lahostajné k mysliacemu subjektu a k jeho existencii, subjektívny myslitel ako existujúca bytost má záujem len o svoje myslenie, existuje v nom. Kierkegaard zároven zameriava svoju pozornost na neustále prúdenie, premenlivost, neistotu ludskej existencie, jej predurcenie k smrti, co vyjadruje v pojmoch strachu, pochybností, úzkosti a pod. Existencialisti krácajú po stopách tohto autora tým, že sa snažia nájst medzi rôznymi „zpôsobmi bytia“ existencie taký, v ktorom vy sa existencia najviac odhalila. Domnievajú sa, že je to strach .
Filozofia života taktiež dochádza k záveru, že myslenie nemôže postihnút nevycerpatelný život v jeho konkrétnosti.
Nietzscheho kritika vedeckého poznania tu splýva s relativizmom Diltheya a Simmela. Existencializmus prijal nietzscheovské znižovanie uvedomelého myslenia, t.j. rozumového vedomia ako toho, co nepatrí individuálnej existencii cloveka, ale jeho spolocenskej prirodzenosti. Pre filozofiu životu je myslenie síce hrubý, ale predsa len prostriedok prispôsobenia sa životu. Filozofia existencie naopak odhaluje nedostatocnost myslenia vo velmi radikálnom zmysle a to že akýkolvek pokus o myšlienkové vyjasnenie vedie k rozporom, ktoré sú neriešitelné.
Husserlov význam pre existencializmus je urcený tým, že vypracoval fenomenologickú metódu, na základe ktorej mohlo byt Kierkegaardovo psychologické skúmanie osobnosti premenené na „fundamentálnu ontológiu“, ako existenciálnu analytiku bytia cloveka. Tam, kde Kierkegaard odhaluje konkrétne ludské prežívanie – strach, úzkost, starost a pod. a Husserl rovnako ako teoreticko-poznávacie tradície vo filozofii hladá poznávaciu štruktúru „cistého vedomia“, tam Heidegger nachádza kierkegaardovské kategórie, ako základné prvky bytia cloveka „bytie - vedomie“.
Husserlovská fenomenológia tak odhaluje svoje iracionalistické možnosti.


Martin Heidegger

Je skutocným zakladatelom nemeckého existencializmu. Jeho najvýznamnejšie dielo „Sein und Zeit“ („Bytie a cas“) vzbudilo velkú pozornost. Autor formuloval najzávažnejšie otázky doby: otázku dejín a dejinnosti, cloveka a jeho osudu, jeho reakciu na súcasný nepochopitelný a znepokojujúci svet. Heidegger sa ani tak nesnažil ukázat východisko zo vzniknutej situácie, ale aspon filozoficky zdôvodnit tento stav. Snažil sa pochopit dejiny a dejinnost cloveka inak a „ontologicky“ ju vyložit. To je však podla jeho názoru možné len pomocou fenomenologickej metódy.
Heidegger preberá svoju metódu skúmania od Husserla, ale vnáša do nej vela podstatných zmien. Predpokladom Husserlovej fenomenologickej metódy je téza, že poznanie nie je cinnost, nie je konštruovanie predmetu, ako to predpokladal napr. Kant, ale že poznanie je vnímanie. V tomto bode Heidegger nasleduje Husserla. Fenomén je podla neho to, co je „seba v sebe samotnom sa ukazujúce“.
Základnou témou Heideggerových úvah je otázka bytia, zmyslu bytia. Tejto otázke sa už v epoche klasickej gréckej filozofie nevenovala dostatocná pozornost, záujem sa orientoval na odvodené otázky. Heidegger predstavuje dejiny európskej filozofie ako dejiny zabúdania na otázku zmyslu bytia. Preto jeho prvým cielom je deštrukcia tradovaných spôsobov myslenia, deštrukcia dejín ontológie, pricom deštrukciu nechápe len ako rozbíjanie, ale predovšetkým ako odhalenie pôvodných skúseností, z ktorých vyplynuli urcenia bytia motivujúce doterajšie myslenie. Heidegger ukazuje, že už v antike sa presadzuje chápanie bytia ako prítomnosti, s cím sú spojené všetky tradicné schémy interpretácie skutocnosti, predovšetkým schéma „subjekt -objekt“, ale aj všetky tradicné problémy, najmä problém „existencie vonkajšieho sveta“. Heidegger žiada radikálnu preorientáciu myslenia. Jedným z výsledkov jeho existenciálnej analytiky je poukázanie na to, že tradicná filozofia vychádzala zo zúženého chápania pobytu, preskocila fenomén bytia-vo-svete, redukovala pobyt na subjekt a hladala spôsob koexistencie subjektu a objektu. Dôsledkom bolo privilegovanie výlucne teoretického vztahu cloveka k svetu. Heideggerovým záujmom bolo ukázat sekundárnost, odvodenost celého tohto spôsobu nastolovania otázok.
„A pretože tu-bytie je principiálne vždy svojou možnostou, môže si toto jestvujúcno vo svojom bytí samo seba zvolit, nadobudnút, môže seba strtit, prípadne iba zdanlivo nadobudnút alebo nikdy sa nenadobudnút."(Heidegger, M.: Bytie a cas, In: Antológia z diel filozofov. Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus. Bratislava 1969, s. 331).

Karl Jaspers

Zdôraznuje, že „filozofia existencie“ nemôže byt systematická, je skôr filozofovaním ako filozofiou. Práve preto je podla neho nutná kritika filozofie minulosti, ktorá si nárokuje systematickost, ci už je to systematické zovšeobecnovanie vedeckých poznatkov (pozitivizmus), alebo snaha vytvorit špekulatívny systém ideí (idealizmus). Na rozdiel od pozitivizmu a idealizmu chce Jaspers problém bytia, poznania a cloveka formulovat inak. Bytie, ak k nemu pristupujeme filozoficky, nemožno pokladat ani za ukoncený celok, ani za nekonecný v sebe rozclenený kozmos. Filozofické poznanie nikdy nemôže do konca pochopit záhadu bytia, kedže bytie podla Jaspersa je nepoznatelné. Cloveka nemožno skúmat objektívne, ako to robila skoršie filozofia, je treba ho pochopit ako existenciu. A nakoniec všetky tieto tri problémy – bytie, poznanie a cloveka – je treba skúmat z hladiska dejinnosti. To sú úlohy, ktoré Jaspers sformuloval pri kritike idealizmu a pozitivizmu.
Základný moment, ktorý Jaspers uvádza pri charakteristike existencie, je jej neobjektivovatelnost. A pretože poznávat môžeme len to, co je objektom, nemôže sa existencia stat predmetom vedenia. Z Jaspersovho hladiska je existencia nerozlucne spätá s transcendenciou, teda s najvyšším bytím, Bohom. Existencia a sloboda sú pre neho pojmy totožné.
Domnieva sa, že ludská existencia sa odhaluje v medzných situáciach, teda v tých situáciach, kedy sa prejavuje krutost a nepriatelstvo sveta, v ktorom žijeme, napríklad v utrpení, v boji a nakoniec i v smrti. Aby sme však považovali utrpenie, strach a smrt za základ a podstatu ludskej existencie, k tomu je treba zvláštnu psychózu, ktorá je charakteristická pre obdobie úpadku a rozkladu spolocenského života.
Vo svojich prvých prácach zacal kritikou racionalizmu, avšak jeho vztah k rozumu prešiel vývojom. Rozum je podla neho treba odlišovat ako od uvažovania, tak aj od ducha. V povojnovom období však venuje pozornost aj nebezpecenstvu, ktoré vyplýva z iracionálnosti existencie, zbavenej rozumového princípu, uchyluje sa k rozumu ako k „protijedu“ proti možnej svojvôli.
Za najvýznamnejšie Jaspersove diela možno pokladat dielo „Filozofia“ a „Duchovná situácia doby“. V druhom spomínanom diele Jaspers nepopisuje to, comu sa musí osobnost podriadit, ale to, na co sa má pripravit, aby to potom zniesla a prekonala ako náš osud. Jeho situacná prognóza nepochybne patrí k proroctvám o zániku civilizácie. Je to obraz neodvratnej degenerácie spolocnosti na totálny masový režim. Jaspers cvicí cloveka v mravnej odolnosti pomocou dezorientujúcich proroctiev.
Z jeho hladiska žije clovek v záhadnom, nepoznatelnom svete, existencia je zo všetkých strán obklopená tajomnými symbolmi a znakmi. Svet je zašifrovaná správa a clovek sa márne namáha, aby ju precítal. Pretože snahy o racionálne poznanie sveta pokladá Jaspers za beznádejné, doporucuje , aby sme sa obrátili k viere, bud k náboženskej alebo filozofickej.


Francúzsky existencializmus

V rokoch 1939-1945 sa stáva centrom existencialistického hnutia Francúzsko. Najvýznamnejšími predstavitelmi sú Jean-Paul Sartre, Albert Camus a Gabriel Marcel.
V „ludskej existencii“ skúmanej zvnútra, emocionálne naplnenej nespokojnostou, nepokojom a vzrušením sa jasne odráža subjektivizmus celého tohto smeru, spojený s iracionalistickou tendenciou. Existencia sa definuje ako konkrétna, jedinecná, individuálna, neopakovatelná. Stavia sa proti všetkému všeobecnému, pojmovému
Vo Francúzsku pozorujeme v urcitej dobe aktívnu pokrokovú protifašistickú, protikolonialistickú a dokonca socialistickú orientáciu (Sartre). Co sa týka náboženstva, vo Francúzsku je na jednej strane jasné katolícke stanovisko (Marcel), na druhej strane jednoznacné ateistické stanovisko (Sartre, Camus). S tým súvisí náboženská, krestanská Marcelova etika a zjavne protikrestanská, protináboženská, vzdorovitá Sartrova etika.
Pre francúzskych existencialistov je charakteristická aktívna literárna umelecká cinnost. Tento smer propagujú v pocetných dramatických dielach, novelách, románoch a memoároch. Vo francúzskom existencializme sa vytvorili dva navzájom kontrastujúce typy tohto smeru: konzervatívny katolícky (Gabriel Marcel) a radikálny ateistický (Jean-Paul Sartre).


Náboženský (katolícky) existencializmus G. Marcela

Marcel je známy ako dramatik i filozof. Jeho existencializmus sa otvorene rozchádza s racionalizmom. Úlohou je vytvorit filozofické ucenie, ktoré by nebralo do úvahy metódy a závery objektívneho vedeckého poznania. Nepriazen k objektívnemu poznaniu pritom prenáša nielen na materiálny ale aj na duchovný svet. Iracionalizmus a antiobjektivizmus sú v Marcelovej filozofii nerozlucne späté. Chce sa povzniest nad protiklad subjektu a objektu, myslenia a bytia, na takú jednotu, ktorá nemôže byt vyjadrená v pojmoch. V jeho úvahách hrajú velkú úlohu pojmy „problém“ a „mystérium“. „Problém“ definuje ako nieco, s cím sa clovek stretol a co mu skrížilo cestu, je celý pred ním. Nachádza sa vo sfére logickej. „Mystérium“ je nieco, co sa zmocnuje cloveka samotného a jeho podstata nie je preto celkom pred ním. Mystérium nestavia subjekt do protikladu k objektu. Stiera hranicu medzi „mimo mna“ a „vo mne“, tým prekonáva objektívny, logický prístup.
Marcel taktiež vylucuje objektívne vztahy medzi javmi. Na miesto vecných vztahov (vztah subjekt - objekt) prichádza intersubjektivita (t.j. vztah subjekt - subjekt). Prírodné javy ho nezaujímajú, jeho existencialistická ontológia je vyslovene antinaturalistická. Láska k ludom je založená na láske k bohu a na vztahu k iným ako k detom božím. Svet ako celok je pre Marcela len spojujúcim clánkom komunikácie s jeho stvoritelom.
Marcelova etika je preniknutá vierou v posmrtný život, nádejou na královstvo nebeské. Táto náboženská nádej na perspektívu vecnej blaženosti je opakom hlbokého sociálneho pesimizmu a neviery v historický pokrok, v sociálnu obrodu, cím vlastne pohrda reálnym svetom.


Radikálny ateistický existencializmus J.P.Sartra

Osobitým spôsobom spája a prepracováva niektoré prvky Husserlovho a Heideggerovho ucenia i psychoanalytické doktríny.
Jeho najvýznamnejším filozofickým dielom je „Bytie a nicota“, ktoré je pokusom o fenomenologickú ontológiu.
Sartre sa snaží pri riešení základnej otázky filozofie postavit mimo materializmus a idealizmus. Vztah objektu a subjektu, bytia a myslenia, prírody a ducha Sartre prenáša do roviny vzájomného vztahu „bytia o sebe“ a „bytia pre seba“ ako dvoch rôznych oblastí bytia.
“Bytie o sebe“ je absolútna pasivita, nemôže pôsobit na vedomie, nemôže pôsobit vôbec na nic, nemôže byt prícinou nicoho. Z tohto sveta nemennosti Sartre dôsledne vylucuje cas, ako jemu cudzí. Tam, kde sa nic nedej, nie je „pred“ ani „potom“.
„Bytie pre seba“ kontrastuje s „bytím o sebe“, ktoré je jeho protikladom. Nie je to nic iné ako vedomie, ktoré existuje samo o sebe. Je to aktivita bez nositela. Podla neho sú všetky veci okrem cloveka „bytím o sebe“, kým ludská existencia alebo „bytím pre seba“, kako protikladná svetu „bytie o sebe“, je nicotou. Ak akékolvek iné bytie vzniká iba z bytia a nemôže sa premenit v nicotu, potom pre ludskú existenciu, chápanú ako vedomie alebo pavažovanú za prežitok, nenachádza Sartre také bytie, kz ktorého by toto bytie mohlo vzniknút a v ktoré by sa nakoniec premenilo. Pretože sa v oboch prípadoch existencia opiera o nicotu, tvrdí Sartre, že existencia je nicotou, s clovekom prichádza na svet nicota. Jeho konecný záver je však práve taký ako u Heideggera. Pretože si clovek uvedomuje svoju nicotnost, pocituje strach a strach mu odhaluje jeho existenciu, ktorá je totožná s nicotou.
Ludská existencia je podla Sartrovho názoru nepretržitá sebanegácia. Jadrom jeho antropológie je sloboda.
Sloboda stavia cloveka mimo zákonitost a kauzálnu závislost. Sloboda nemá prícinu ani dôvod. Predpokladá nezávislost na minulosti, jej negáciu, rozpor s nou. Podla Sartra nemôže žiadna objektívna situácia zbavit cloveka slobody, ktorá je od neho neodlucitelná. Zachováva sa v každej situácii a prejavuje sa v možnosti volit nie reálne možnosti, ale vlastný vztah k danej situácii. Pojem slobody sa tak dôsledne subjektivizuje, redukuje na vztah subjektu k situácii na nom nezávislej. Samotná sloboda sa pritom mení na nutnost, pretože je neodlucitelná od vedomia, je daná a nie zadaná, nemožno jej uniknút.
Co sa týka etiky, Sartre sa na rozdiel od Marcela pridržuje ateistických názorov, preto sú jeho názory na mravnost bez náboženských ilúzií. Náboženstvo pokladajúce cloveka a jeho prirodzenost za výtvor boha je s jeho ucením nezlucitelné. Božská prozretelnost a ludská sloboda sa navzájom vylucujú. Základom mravnosti je slobodný prejav vôle osobnosti, clovek je jediným zdrojom, jediným kritériom a cielom mravnosti. Základným kritériom mravnosti je autentickost, t.j. „bud sám sebou“. Závažným rysom Sartrovej etiky je jej formalizmus.
Odmietnutie materializmu motivuje Sartre tým, že materializmus vraj znevažuje ludskú dôstojnost, že cloveka znižuje na úroven objektu medzi inými objektmi. Pre Sartra je neprijatelná dialektika subjektu a objektu. Z jeho hladiska je revolucný svetonázor nezlucitelný s uznávaním objektívnej zákonitosti dejín.
„Volit – to je základná ludská aktivita, clovek existuje ako clovek, len ked jneprestáva obnovovat svoju volbu. Clovek je antiskola.sk odsúdený na volbu, preto je i odsúdený na slobodu. Je to osud cloveka , nicím neurcená danost. Sme na slobodu odsúdení." ( Sartre, J.-P.,: Bytie a nicota. In: Antológia z diel filozofov. Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencionalizmus. Bratislava 1967, s. 262).
„Co to znamená, že existencia je pred podstatou? Znamená to, že clovek najskôr existuje, stretáva tu seba, rozptyluje sa vo svete a potom že sa vymedzuje. Ak nemožno vymedzit takého cloveka, ako ho chápe existencialista, je to tým že spociatku nie je nicím. Bude až potom a bude taký, aký sa urobí. Preto niet ludskej prirodzenosti, lebo niet boha, ktorý by ju koncipoval. Clovek nie je len taký, ako chápe sám seba, ale taký ako sám seba chce a ako sám seba koncipuje po existencii, akým chce byt po tomto vzmachu po existencii, clovek nie je nicím iným než tým, cím sa urobí." (Sartre, J.-P.:Existencializmus je humanizmus. In: Zelený, J.: Úvod do filozofie. Praha 1969, s. 283).


Stiahnuté z www.antiskola.sk

Diskusia

Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Podobné dokumenty

Názov práce Dátum A4 Slová Hodnotenie
 
sk Kierkegard -… 5. 5. 2008 2044 -- --
 
sk Existencializmus 7. 8. 2009 3610 1.4 447
 
sk Existencializmus -… 8. 8. 2008 3351 2.0 650
 
sk Existencializmus -… 26. 10. 2010 3681 1.2 365
 
sk Existencializmus -… 25. 6. 2011 4132 1.6 519
 
sk F I LO Z O F I A 20… 17. 4. 2007 4377 -- --
 
sk Kierkegaard a Sartre 11. 4. 2006 1730 -- --
 
sk vypracovane otazky… 20. 11. 2007 3761 -- --
 
sk EXISTENCIÁLNA… 20. 11. 2007 2307 -- --
 
sk Literatúra:… 13. 11. 2009 3191 1.9 452