Tento článek byl vytisknutý ze stránky antiskola.euAntiŠkola.eu

ŽIVOT CLOVEKA JE POTREBNÉ CHRÁNIT, NIE S NÍM HAZARDOVAT

Život je tažký boj o prežitie. Už si presne nepamätám, kde som túto vetu pocula, ale ked sa nad nou zamyslím, uvedomujem si, že na nej predsa bude nieco pravdivé. Už ako malé deti nás rodicia neustále strážia a chránia nás, zatial co my si spokojne ležíme v postielke, alebo sa vezieme v kocíku. Je to zrejme jediné obdobie nášho života, ked s ním ešte nehazardujeme. Teda aspon nie vedome. No ako cas plynie, stávame sa rozumnejšími, samostatnejšími a zároven aj coraz väcšími hazardérmi. Hazardérmi so životom. S tým najcennejším, co máme.
Raz som si nechcene vypocula rozhovor susedy s jej synom. V hneve na neho zakricala vetu, ktorá ma úplne zarazila: „Život som ti dala, môžem ti ho aj vziat!“ Viem, že ju nemyslela vážne a urcite i ona sama ostala prekvapená tým, co povedala, lebo na chvílu stíchla. Myslím si, že nik nemá právo siahnut druhému cloveku na život. Ani sám clovek nemá právo vziat si ho. Keby som bola veriaca, asi by som bola napísala, že to právo má len Boh. Tak preco ludia natolko hazardujú so svojimi životmi?
Co vedie cloveka k tomu, aby spáchal samovraždu? Musím sa priznat, že ja osobne si neviem predstavit, co sa ludom prehána hlavou, ked sa chystajú vyskocit z okna. Svoj život mám velmi rada a nic, co sa stane, nemôže byt také zlé, aby som si kvôli tomu úmyselne ublížila. No i tak so svojim životom hazardujem. Už len tým, aký záujem prejavujem o extrémne športy. Ludia, ktorí sa im venujú, mi urcite dajú za pravdu, že pocit strachu považujú za spôsob zvýšenia adrenalínu v krvi. Uvedomujú si, že to, co robia, je nebezpecné, no práve to ich na tom tak láka. Dobrovolné ohrozovanie svojich životov považujú za prekonávanie samých seba. Ved clovek predsa môže zomriet aj cestou do práce. Keby sme robili len to, co je bezpecné, nežili by sme skutocný život.
Nedávno som videla jeden horor, ktorého hlavná myšlienka ma celkom zaujala. Hovorí sa v nom, že smrt má svoj plán. Plán, ktorý urcuje, kto kedy zomrie. Aj podla môjho názoru, ak má niekto zomriet, nemusí sa to stat práve vo chvíli, ked robí nieco životu nebezpecné. Ale môže...
Najväcšími hazardérmi a tými, co si svoj život najmenej vážia, sú, podla mna, ludia, ktorí berú drogy. Jeden múdry clovek raz povedal, že život máme len požicaný a nie darovaný. A s požicanými vecami by sme mali zaobchádzat co najopatrnejšie. Ludia, ktorí drogujú zrejme ani nechcú vediet, aké je to pre nich nebezpecné. Ako zbytocne svoj život vystavujú riziku smrti.
O tom, aký je život krásny, aké potrebné je ho chránit a akí vdacní by sme mali byt za to, že žijeme, by vedeli najlepšie porozprávat ludia, ktorých sa smrt priamo dotkla. Tí, co majú smrtelnú chorobu, prežili vážnu autonehodu, doslova unikli pazúrom smrti, alebo žijú v krajine, kde aj vyjst na ulicu môže znamenat koniec. Vo vojnou poznacenej krajine zomierajú ludia, ktorí by, keby mohli, urobili cokolvek, aby boli schopní svoj život uchránit. Vážia si ho najviac na svete a sú vdacní za každé nové ráno. Pre nich je už len to, že sa zobudili a vstali z postele štastie, ale i zaciatok nového hazardu. Možno, keby sme týchto ludí spoznali osobne a vypoculi si ich príbehy, aj my by sme si na seba dávali lepší pozor. Narozdiel od nás, oni nehazardujú dobrovolne.
Hodnotu ludského života si velmi dobre uvedomujú najmä matky, ved práve ony ho na svet prinášajú. Pre deti je otravné, ked sa o ne rodicia neustále strachujú. Neuvedomujú si, že prirodzeným pudom každej matky je chránit tak svoj život, ako i život svojich detí. Ten, co sa zacal len vdaka nim. Dokonca sa on casto obávajú viac ako o svoj vlastný.
Život máme len jeden a mali by sme si ho strážit ako oko v hlave. Na druhej strane je pravda, že život je riskantný bez ohladu na to, ako ho žijeme. Clovek sa nemôže neustále obávat, ci sa mu to, co robí, stane, alebo nestane osudným. Sú riziká, ktorým sa dá vyhnút a urcite je správne sa o to aspon pokúsit. Ved svet je nádherné miesto, kde sa oplatí narodit. Každý život má nezaplatitelnú cenu a tento fakt si treba uvedomit, kým ešte nie je neskoro. Aby sa raz TO nieco, ci TEN niekto, kto urcuje, kedy má clovek umriet neriadil heslom: „Kto si život neváži, nezaslúži si ho.“\n\n Stiahnuté z www.antiskola.sk


Koniec vytlačenej stránky z antiskola.eu