NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12579)

Jazykové kurzy, štúdium a pobyty v zahraničí
Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Referát Islam

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Doplnkové informace o referáte:

Oblasť:Náboženstvo

Autor: pietrinko

Počet slov:2608

Počet písmen:17,501

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:9.72

Počet zobrazení / stiahnutí:5604 / 299

Veľkosť:19.8 kB


Islam je (po judaizme a krestanstve) tretím velkým monoteistickým náboženstvom vzniknutým zo semitského civilizacného podhubia. Vznikol v jednej z menej rozvinutých oblastí Predného východu – na Arabskom polostrove, v prostredí obchodníckych oáz, žijúcich vo vratkej symbióze s kocovnými beduínskymi kmenmi.
Historické okolnosti vzniku islamu, ktorý bol reakciou na urcité krízové javy v spolocnosti „mestských republík“ na križovatkáchwwwantiskolask obchodných ciest, spôsobili, že prví stúpenci tohto náboženstva sa od samého pociatku cítili byt spolocenstvom s politickými ambíciami a že svojho pôvodného ciela dosiahli velmi tažko. To spôsobilo v dalšom vývoji islamu zvláštnu povahu. Nestal sa iba kultom, alebo rozvolneným etickým kódexom ludí odmietajúcich žit v pomeroch svojej doby. Stal sa zároven právnym kódexom, ktorý obsahoval stále presnejšiu a zložitejšiu predstavu o otázkach každodenného života, medziludských vztahov, trestného práva, štátoprávneho usporiadania a vztahu k nemoslimskému okoliu. Vedla otázok cisto kultových vznikol islam ako akási „štátna ideológia“, ktorá mala po všetkých stránkach vysvetlit a zaštítit další rozvoj obce veriacich.
Obec moslimov sa stala vítaznou a vládnucou spolocenskou vrstvou iba dvadsat rokov potom, ked Muhammad Ibn Abduláh, chudobný obchodník z Mekky, prežil „prvé zjavenie“ (asi 610 n. l.) a zahájil svoju prorockú cinnost. Preto sa ranné dejiny islamu – na rozdiel od judaizmu a krestanstva neodvíjajú na pozadí udalostí, ktoré by sa nám zachovali v podobe legiend, mýtov, alebo obsiahleho súboru etických ponaucení v casovom rozpätí niekolko storocí, ako je tomu v prípade Starého a Nového zákona. Najväcšia kniha moslimov – korán – obsahuje väcšinou úplne prozaické výzvy a poucky, vzniknuté medzi pociatkom Muhammadovej prorockej misie a jeho smrtou (610 – 632). O dobe vzniku islamu toho vieme pomerne vela. Muhammadova historicita je nesporná a nepopierajú ju ani najnovšie výskumy. Naviac Muhammad vždy bol i pre moslimov „iba“ clovek. Nikdy pri svojom pôsobení neašpiroval na stotožnenie svojej osoby s božskou podstatou. Ani stúpenci islamu po Prorokovej smrti, ani „pestúni“ oficiálnej islamskej doktríny v budúcich storociach sa nikdy neodklonili od strohého monoteizmu a nepožadovali Muhammadovo zbožštenie. Muhammad nie je Syn Boží, nikdy necinil zázraky a nevstal z mrtvych.
S prozaickým pôsobením Proroka a príliš málo „duchovnými“ okolnostami vzniku islamu súvisí i jeho celková jednoduchost v rovine kultu a viery. Islam postráda krestanskú kultovú symboliku, nepozná rituálny spev náboženských piesní, sviatosti a jeho bohoslužba sa obmedzuje takmer len na modlitbu, chýba mu takmer všetko, co by sa podobalo krestanskej liturgii. Kto ju ma však utvárat, ked islam nepozná a neuznáva knazský stav, lebo medzi veriaceho a Boha nemožno stavat prostredníka ci nejakého pastiera duší? Tiež súbor islamských slávností, rituálov a sviatkov je silno obmedzený a všetky neoficiálne podoby nábožensky motivovaného veselia, piesne alebo iné výrazy zbožnosti už patria do sféry ludových „úchyliek“ a mystiky. Vnútorné prejavy zbožnosti sa obmedzujú len na niekolko základných (almužna, pôst, pút do Mekky) a v otázke komunikácie cloveka s Bohom sa miesto omše stretávame iba s jednoduchým modlitebným rituálom. Tento fakt spôsobil, že islam si po celé storocia uchoval zvláštnu archaickú strohost ako vo formálnych prejavoch, ta – koniec koncov – i v rovine teologickej. V islame nenájdeme bohato rozvrstvené teologické myslenie krestanského typu, ktoré by reagovalo na meniace sa historické podmienky a na ktorého základe by vznikali rôzne myšlienkové prúdy. Obdobie „islamskej scholastiky“ trvalo príliš krátku dobu a bolo príliš rozpacité, aby zanechalo na tomto náboženstve znatelnejšie stopy.
Je teda islam vôbec náboženstvom? Isteže áno. Jeho odlišnú povahu mu však vtisla doba, v ktorej vznikol. Muhammad sa narodil asi roku 570 v duchovnom prostredí ovládanom pohanskými kultmi. Arabský polyteizmus nebol nikdy utváraný do nejakého záväzného systému a v urcitej fázy historického vývoja stratil pre spolocensko-ekonomický mechanizmus obchodníckych oáz odpovedajúcu duchovnú závažnost. Mekka a Medína ako prosperujúce arabské „polis“ v pohanskom beduínskom obklúcení dosiahli v dobe rozkvetu karavánneho obchodu vzhladom k chronickým vojnám, ktoré vyradili z prevádzky iné námorné i suchozemské obchodné trasy, uzlového bodu vývoja. Nastal cas k zásadnej zmene duchovnej klímy.
Arabi monoteizmus dobre poznali. Žili v susedstve judaizovaných arabských kmenov a židov z diaspóry. Tiež arménsky krestanskí pustovníci a obchodníci mali vplyv na rozširovaní monoteizmu medzi Arabmi. Každopádne kultúrne ovzdušie presiaknuté myšlienkou božej jedinecnosti abrahamskou tradíciou oblubou v prorockých predpovediach a okrajová znalost tóry a evanjelia pripravili podmienky pre vznik tretieho monoteistického náboženstva. Aj Mohhamad by zrejme skoncil v prepadlisku dejín, ako jeden s pocetných Káhinov. Keby nebolo výnimocnej spolocenskej konštelácie, ktorá jeho prorockú misiu zmenila v pociatok jedného z najväcších civilizacných pohybov a kvalitatívnych prerodov v dejinách ludstva.
Islam bol od pociatku skôr náboženstvom spolocenskej praxe. Eticko-sociálne otázky /rovnost, spravodlivost, pomoc chudobným/, ktoré ranné krestanstvo riešilo ovela výraznejšie v rovine duchovnej, boli v islame skoro ihned riešené v kontexte s prežívanou skutocnostou, boli ihned previazané s pomerne vyhranenou výzvou a národom k zásadnej náprave. Pociatok Muhammadovej prorockej misie je predovšetkým odrazom jeho trpkej osobnej skúsenosti, ktorou dokázal oslovit nemalú vrstvu obyvatelov rodnej Mekke. Bol to nepochybne hlboko senzitívny clovek a svoje znechutenie nad stavom vecí pozemských transformoval do roviny duchovnej. Bol zrejme silno motivovaný strachom o osud tohto sveta, ktorý sa utápal v pohrdaní ludským životom ziskuchtivostou, túžbou po koristi, pokrytectvom a bezduchom násilí. Muhammad uveril v apokalyptický zánik ludstva, v den posledného súdu a strašný trest, ktorý Boh zošle na tých, ktorí znevážili jeho predchádzajúce zvestovania. Obával sa, že sa Pán rozhnevá, lebo ludstvo pohrda jeho zvestou, ktorú mu opakovane zjavuje prostredníctvom retazca prorokov v snahe ukázat hriešnym priamu cestu, po ktorej majú krácat, ak chcú dôjst k spaseniu. Len on – jediný Boh, tvorca všetkého a sudca nad všetkým – má právo posudzovat hodnotu ludských cinov, odmenovat dobro a trestat zlo. Po niekolkých prvých zjaveniach videl Muhammad seba samého ako posla konecnej Božej zvesti, posledného pokusu, ktorým Pán dáva ludstvu šancu naplnit jeho slová cinmi. Co Mojžiš dal židom a Ježiš krestanom, mal on – Muhammad – zdelit Arabom. Ak tí predošlí Božiu zvest pokrivili, tak je na stúpencoch novej zvesti, aby apokalyptický koniec casu oddialili. Muhammad sa teda chápe ako posledný v rade, ako „pecat prorokov“. Jeho úlohou je odovzdat ludstvu zvest vyzývajúcu k životu v súlade s prikázaniami Pána. Zárukou toho, že ludia tentokrát Božie slovo nezradia, je totálne odovzdanie sa do Jeho vôle. Arabské sloveso „aslama“ znamená práve túto snahu – porucit sa do vôle Božej. Výraz „islám“ je podstatným menom slovesným vyjadrujúcim tento stav.
Muhammad bol presvedcený, že mnoho casu nezostáva, a že ak sa nemá jeho apokalyptická predstava naplnit, je treba zvest v jej nedeformovanej podobe uskutocnit na tomto svete – ihned a systematicky. Preto prevážna cast jeho ucenia nemá ráz eschatologický ci abstraktne etický, ale charakter konkrétnych sociálnych, právnych, štátoprávnych a ideologických ponaucení, ktorými sa mala riadit obec jeho priaznivcov – umma. Jej poslaním potom malo byt nielen chovat sa v súlade so zvestou, ale túto zvest tiež programovo šírit.
Prvým moslimom teda nešlo len o „vylepšovaní“ predošlých kultov. Muhammadových odporcov však sama idea monoteizmu nijako neprovokovala. Mekkánska obchodná oligarchia sa proti nej postavila až vtedy, ked ju „podivínsky“ súkmenovec a „samozvaný“ prorok postavil ako ideový pilier svojho rebelantského projektu obce sebe rovných. Mocný apel na sociálnu spravodlivost, zmenu v systéme mravných hodnôt a spolocenskej hierarchie vyvolal odpor a Muhammadov nedobrovolný odchod do Medíny roku 622. Ale už o osem rokov neskôr sa Prorok vítazne vrátil. Vtedy už bola jeho umma spolocenstvom s vyhranenými politickými ambíciami.
Další historický vývoj ummy a neskôr arabsko-islamskej ríše tu nie je treba vysvetlovat. Je však treba znovu zdôraznit rys praktickosti, ktorý v budúcnosti islam poznamenal a je mu vlastný dodnes. Po Muhammadovej náhlej smrti sa umma nemienila uspokojit s osudom jednej z vtedy cinných synkretických siekt a plánovala naplnit Prorokovú predstavu. Preto skôr než otázky individuálnej religiozity, kultu a mravnej cistoty musela riešit otázky politickej a právnej povahy. Súcasne sa zjednotením Arábie a výbojmi do oblasti Levanty a Mezopotámie sa zacali množit spory o vedenie obce. Muhammad sám v tejto veci nezanechal žiadne doporucenie, takže nástupníctvo a legitimita moci sa od pociatku stali v islame zásadnou otázkou. Necelých tridsat rokov po Prorokovej smrti už došlo k zrodu základného „schizmatu“ islamu na sunnu a ši’u. Tento rozkol sa skoro prejavil i v rovine doktríny a kultu, ktorého podstatou však bol úplne prozaický boj o politickú moc. Takýto vývoj len posílil „praktickost“ islamu a trvalo mu vštiepil povahu „štátnej ideológie“. Z malej obce veriacich sa behom niekolkých desatrocí vyvinul samostatný štátny útvar, ktorého ideovým rámcom bol neustále sa rozvíjajúci systém islamu. Arabsko-islamská ríša – chalífát – sa rozkladala na rozlahlých územiach, na ktorých sa po stárocia rozvíjali prevažne vyspelejšie kultúry, ako bola ta, s ktorou prichádzali cerstvo islamizovaní beduínsky bojovníci. Arabský výboj však nebol sprevádzaný hekatombami celých etník a miest, aké poznáme z dejín iných výbojov a stahovania národov. Na dobytých územiach sa postupne vytvárala nová civilizacná kvalita, akási synkretická islamská kultúra, ktorá viac menej prekryla pôvodný kultúrny substrát a vtlacila mu nezmazatelný islamský ráz. Zároven však pôvodní vojaci islamu – Arabovia – boli vyspelejšími kultúrami vstrebaní. Niekde sa etnická arabizácie presadila (Egypt, Palestína), inde nie (Irán, Strená Ázia). To však nebol ciel. Dobyvatelia vlastne dobrovolne rezignovali na svoje arabstvo v prospech vytvárania novej spolocnosti, ktorej clenovia sa identifikovali iba na základe príslušnosti k spolocnej viere.
Chalífát sa postupne rozpadal na množstvo štátnych útvarov, ktoré vznikali a zanikali, súperili medzi sebou a zvádzali nepretržitý dejinný zápas so svojim civilizacným susedom – krestanskou Európou. Epocha, v ktorej bola ríša islamu po duchovnej i materiálnej stránke vyspelejšia než Európa, bola vystriedaná epochou, ktorá svojimi mocnými vnútornými impulzmi vyniesla na výslnie moci krestanskú civilizáciu. Tá sa potom v ére kolonializmu stretla zo svetom islamu, ktorý už dávno nebol na podobné meranie síl pripravený. Nebol pripravený ani islam ako náboženský a ideologický systém. Islamská doktrína a právna veda poznali odpoved na mnohé otázky každodenného života. Nevedeli však odpovedat na otázku, co robit, ak sa dostane obec veriacich do rúk neveriacich. Absenciu podobnej teoretickej varianty možno vysvetlovat rôzne, predovšetkým však neexistenciou variability teologického myslenia. Uniformita a strohost islamu pretrvala a spolocenské podmienky v chalifáte nikdy nevytvorili predpoklady pre rozvoj významnejších reformných tendencií z vnútorných zdrojov. Až bolestný vplyv koloniálnej Európy v 19. storocí spôsobil, že sa v islame pozvolna zrodil vcelku nevýrazný a amorfný prúd reformistického myslenia. A opät stali v popredí záujmu predovšetkým otázky politické, štátoprávne a národne emancipacné. Otázka vztahu štátu a náboženstva, svetskej a duchovnej moci – to bola klúcová téma a zostáva ním dodnes. Teologické problémy vztahu cloveka k Bohu, eschatologická tematika ci diskusia nad zmyslom sviatosti, ktorú pozná krestanská reformácia atd., zostávali kdesi v druhom pláne. V popredí stáli otázky nového pojatia chalifátu, vodca a rola duchovenstva, poprípade slobodnej vôle cloveka a interpretácie svätých textov v súvislosti s diskusiami o novom štátoprávnom a spolocenskom usporiadaní.
Uprostred hlbokých spolocenských a hospodárskych premien 20. storocia zostával islam o niekolko krokov spät. Svoje verúcne a právne schéma stacil pod tlakom reality len korigovat za pomoci eklektických ci špekulatívnych postupov. Nevyhradený reformizmus sa rozdelil na celú radu prúdov. Niektorí reformisti plánovali zbavit islam jeho bytostného prepojenia s politickou praxou a vytesnit ho do súkromia veriacich. Iní chceli modifikovat základné zásady islamskej politickej teórie tak, aby bolo možno poukázat, že napríklad myšlienka parlamentnej demokracie bola islamu vždy vlastná a je v nom pôvodná ako súcast Božej zvesti. Tretí prúd – vo všelicom podobný analogickým prúdom v modernom krestanstve, a najmä judaizmu – sa našiel v doslovnej interpretácii základných textov a ideálov praxe rannej obce veriacich. Práve teória a politická pôsobnost islamského „fundamentalizmu“ je dnes živým dôkazom toho, ako málo stúpencov tohto náboženstva leží na srdci otázky viery, ako spolahlivo môže islam i dnes nahradit neprítomnost vhodných sekulárnych ideologických modelov, ako pružne môže odpovedat na otázky, ktoré si kladú moslimovia nespokojní s realitou našej doby.
Základné východiská islamu sú tesne späté s predošlými náboženskými systémami – judaizmom a krestanstvom. Svoj prísny monoteizmus islam odvodzuje od odkazu biblického proroka Abraháma (Ibrahíma). Tejto skutocnosti sa chytali všetci ideoví odporci islamu – najmä krestanskí myslitelia a hierarchovia – v dobách nelútostného mocenského súperenia Európy s islamskou ríšou. V tomto svetle bol islam videný ako drzá heretická úchylka a prorok Muhammad ako „ten z Ismaele zrodený pankhart, posmievac, rúhac, syn podla tela, a nie podla zaslúbenia zrodený, ten zjavný Antikrist a ateista, ktorý nic o Bohu neveril“.
Prítomnost abrahamovskej tradície spôsobila, že prorocká cinnost Muhammadova bola tesne spätá predovšetkým s judaizmom. Dokonca i omnoho neskôr islamskí bohoslovci chápali Muhammadov vztah k Palestíne a viere Hebrejcov tak prirodzene, že príbeh o jeho „nocnej púti“, ktorú naznacili niektoré koránske verše, spojili s Jeruzalemom. Tam, v priestore bývalého Šalamúnovho chrámu na Chrámovej hore, kam bol zázracne prenesený z Mekky na chrbte bájneho Buráka, mal Muhammad vystúpit na nebesia a zíst sa tam so starozákonnými prorokmi. Tí všetci sú islamom vysoko hodnotení ako Muhammadovi predchodcovia, ktorí zvestovali Božie slovo, ktoré však zostalo nepochopené, alebo bolo ludskou amorálnostou znehodnotené. Príslušnost islamu k spolocnému biblickému základu sa dá doložit i významnou úlohou, akú v nom hrá osoba Ježia Nazaretského, resp. etický a sociálny odkaz evanjelia. Ježiš je v koráne videný – vedla Abraháma a Mojžiša – ako jeden z najdôležitejších v rade prorokov. Islam je ochotný vidiet v nom historickú osobu, syna Márie, v ktorej prípade dokonca pripúšta nepoškvrnené pocatie. Priznáva Ježišovi najvyšší stupen zásluh, vyjadrený prídomkom „slovo Božie“. Rozhodne však popiera jeho krestanskú interpretáciu ako Syna Božieho, i príbeh o jeho ukrižovaní.
Islamská predstava nápravy viny židov a krestanov za pokrivenie zvesti pochopitelne vytvárala pôdu pre kritiku oboch doktrín. Krestania boli jej tercom za to, že zradili zásadu jedinosti Boha tým, že sa dopustili „pridružovaniu“. Dogma o svätej Trojici je islamom braná ako zrada monoteizmu. Krestania a židia žijúci v chalifáte boli vždy v zásade ctení ako „ludia knihy“, mali jasne vymedzené právne postavenie a len výnimocne bývali nútení ku konverzi. Nic menej islam sa nikdy nevzdal svojich základných doktrinálnych východísk a z nich vyplývajúcej averzie voci „susedným“ náboženstvám. Od 19. storocia boli predstavitelia všetkých troch náboženstiev znovu zvýšenou mierou náchylný k vieroucnej a teologickej konfrontácii a netolerancii. Koloniálna Európa už vtedy síce nevyzdvihovala heslo o potrebe oslobodenia Božieho hrobu z rúk pohanov ako v dobe krížových výprav, ale jej prienik do sveta islamu vyvolal o toto náboženstvo nový záujem teologických a cirkevných kruhov. Nielen teológovia, ale i mnohí islamisti lahko prepadli do tendencných hodnotení a polemík, ktoré však sú málo platné, ak chceme islam pochopit v jeho originalite, komplexnosti, v pozoruhodnej previazanosti jeho minulosti so žhavou prítomnostou. Nebezpecie emotívnych, subjektivistických súdov o islame j elatentné a naberá na sile vždy v spojení s konkrétnou politickou situáciou. Býva súcastou hlboko zakoreneného eurocentrizmu, hraniciaceho obcas až s masovou a obecne pestovanou xenofóbiou.
Konflikty islamu s judaizmom sa odohrávali skôr v rovine praktickej politiky než v rovine doktrinálnych filipik. Vyplýva to najskôr zo znacnej podobnosti oboch náboženstiev. V oboch prípadoch ide o systémy, ktoré budujú svoju identitu nie tak na výzve k nasledovaniu ideálneho etického modelu, ako skôr na kodifikácii Božej zvesti v podobe zákonov, zostavovaných a uvádzaných do života vrstvou „doktorov náboženských vied“ – rabínov alebo ulamá. Judaizmus i islam majú teda svoje tažisko v nábožensko – právnej literatúre, obsahujúcej návody, ba priamo nariadenia. To, co pre židov znamená talmud, pre moslimov znamená šarí‘ a v zmysle ludským intelektom rozpracované zvesti. Zákonníky predstavujú nielen kodifikáciu vztahu cloveka k Bohu, ale predovšetkým podrobný a záväzný model životného spôsobu. Preto napríklad došlo k roztržke medzi Muhammadom a židovskými kmenmi v Medíne. Prorok ich najprv zaclenil do svojej obce prevzal niektoré ich náboženské a právne predstavy. Až ked sa arabskí židia odmietli vzdat tézy o vyvolenosti a stotožnit sa s islamským univerzalistickým pojatím sveta a ked v tom zmysle odmietli rešpektovat rodiace sa zákonodarné normy islamskej obce, boli oznacení za pokrytcov a z Mediny bud vyhnaní, alebo popravení. Muhammad ale nechcel a ani nemohol íst daleko za civilizacný rámec, v ktorom vyrástol a v ktorom svoju vzburu proti vstávajúcim pomerom presadzoval. Preto svoj odklon od judaizmu tej doby demonštroval len zosilnením dôrazu na „autentický judaizmus“ – teda na Abrahámovu tradíciu, ktorú postavil do stredu svojho ucenia ako najrýdzejšie posolstvo o jedinosti Boha. Ak teda francúzsky jezit Henri Lammens oznacil islam za „arabskú adaptáciu biblického monoteizmu“, nie je jeho tvrdenie zdaleka bez zmyslu. Bolo by však velmi škaredé a tendencné z toho tiež vyvodzovat, že islam nie je samostatným náboženským systémom. To isté by sa totiž dalo tvrdit i o krestanstve, ktoré tiež zišlo zo semitského sociokultúrneho prostredia po relatívne dlhú dobu sa vyvíjalo ako židovská heretická sekta.
Taktiež krestania by mohli poukázat na motívy, ktoré islam prevzal z ich viery. Medzi predstavami orientálnych krestanov a rane moslimskej obce, je možno skutocne nájst radu zhodných rysov. Poukazuje sa na prax sýrskych knazov, ktorí už dávno pred Muhammadom požadovali celý register trestov pre lud, ktorý odmieta žit v súlade s evanjeliom. Existujú ranné krestanské texty, ktoré popisujú prednosti raja, v ktorých je možné nájst podobné metafory a „zemitá“ lícenie, aké nachádzame v Písme moslimov – koráne. Vie sa tiež, že levanskí krestania istú dobu považovali ranný islam za arabskú skomoleninu ich náboženstva.
Nie je pochýb o tom, že v koráne sa objavuje celá rada osôb a motívov, ktoré krestania môžu pobúrene vnímat ako „ukradnuté a znesvätené“. Patrí medzi nej nielen osoba Ježišova, ale i idea posledného súdu, viera v anjelov a diabla, motív stvorenia a vzniku cloveka. Korán pozná diabla našepkávaca i Adama, ktorý jeho lákadlám podlahol, i dve kategórie ludí – tí, ktorí v den zúctovania budú spasení a vstúpia do raja, a tí, ktorých caká zatratenie v ohni pekelnom. Prevzatie týchto látok do islamskej viery však neoprávnuje k tvrdeniu, že islam je nepôvodné, že je len plagiátom predošlých zvestovaní. Doktrinálny vývoj islamu, a najmä jeho sociálna a politická prax preukázali, že ide o samostatný životaschopný systém, ktorý sa stal duchovným rámcom jednej z velkých svetových civilizácií.

Diskusia

Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Podobné dokumenty

Názov práce Dátum A4 Slová Hodnotenie
 
cz ISLÁM-JEHO VZNIK… 11. 7. 2010 4418 3.5 1219
 
cz Islám 9. 8. 2007 4594 3.9 1352
 
sk Islam 15. 4. 2008 3905 1.5 446
 
cz Islám 21. 9. 2010 4316 2.5 874
 
sk Islam 17. 11. 2005 1799 -- --
 
sk ISLAM 12. 9. 2011 5444 3.4 1123
 
sk Islam ako… 6. 5. 2005 2326 -- --
 
cz ISLÁM 10. 3. 2007 4255 4.1 1545
 
cz Islám 19. 6. 2007 3774 1.2 413
 
cz Islám 4. 9. 2010 4306 4.9 1672