NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12584)

Jazykové kurzy, štúdium a pobyty v zahraničí
Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Referát RENESANCIA (Seninárna práca)

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Doplnkové informace o referáte:

Oblasť:Literatúra

Autor: loveprincess

Počet slov:9424

Počet písmen:55,828

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:31.02

Počet zobrazení / stiahnutí:9143 / 168

Veľkosť:64.43 kB



Zaujímam sa o výtvarné umenie, a o umenie vôbec. Chcela by som íst na VŠVU, kde ma na prijímacích pohovoroch caká aj skúška z dejín umenia. Preto ked som sa dozvedela, že si tému si môžeme sami vybrat, hned som vedela, že chcem spracovat nejaké významné obdobie, ktoré by som si skôr, ci neskôr, aj tak musela naštudovat. A kedže renesancia je velmi rozsiahla a zaujímavá cast tejto histórie, rozhodla som sa práve pre nu. 1.1. všeobecný prehlad obdobia renesancie
1. raná (trescentto) - 14. st., Florencia
2. vrcholná (quattrocento) – prelom 15a 16. st., celý Apeninský pol. 3. neskorá = zaalpská (cinquecentto) - 16. st., ostatná Európa / manierizmus

z hladiska myšlienkového a umeleckého smeru

Renesancia v preklade znamená znovuzrodenie, ci obrodenie.
V 13. str. sa zacalo v Taliansku a neskôr aj v iných krajinách šírit nové myšlienkové, spolocenské a umelecké hnutie –renesancia a humanizmus (ludský- ludskost). Cielom hnutia bolo obrodenie cloveka v duchu antických ideálov a napokon obroda, znovuzrodenie antiky. Typické bolo vyzdvihovanie práva cloveka na prirodzené, štastné prežívanie života, láska k prírode, racionalizmus (úcta k rozumu), senzualizmus (zmyslové poznanie) a individualizmus (zdôraznovanie jednotlivca). Podmienil ho rozklad feudálnych pomerov, rozvoj miest a vznik meštianstva, rozmach prírodných vied, najmä astronómie, fyziky a anatómie (G. Bruno, heliocentrické názory G. Galilea a Kopernika, J. Kepler, kníhtlac Jána Gutenberga, Leonardo da Vinci a i.), zemepisné objavy v 15 – 16. storocí(Amerika), kompas. Zacali sa lámat cirkevné dogmy a krestanská ideológia, pricom clovek zacal rozmýšlat racionálnejšie a praktickejšie, co prinieslo obdobie reforiem. Filozofická pozornost sa obrátila k cloveku (základ tvorila antická filozofia- individualizmus), ktorý zacal byt chápaný ako tvorca spolocenských pomerov. Toto obdobie sa vyznacovalo významnými geografickými objavmi nových krajín a kontinentov (Ameriky), vedeckými objavmi, vynálezom kompasu, strelných zbraní a najmä kníhtlace. Rozvíjal sa priemysel a s ním aj nová trieda meštianstvo (buržoázia), ktorá sa vymanovala z feudálnych pút najskôr v Taliansku a postupne i v celej Európe. Humanistická a renesancná ideológia sa od záhrobného nadpozemského života obracala k svetskému životu
Z umeleckého hladiska tvorí epochu medzi gotikou a barokom. Humanistické a renesancné myslenie prevratne zasiahlo do života, literatúry, umenia a vedy.

Manierizmus
Termín manierizmus sa odvodzuje od talianskeho maniera – manier, prehnaný výraz.
-výtvarný smer, ktorý vládol v Taliansku, Francúzsku a v Španielsku asi od roku 1520 do konca 16. storocia, teda v období medzi vrcholnou renesanciou a nástupom baroka. Manierizmus sa dlho považoval za úpadkový štýl, ktorého podstatou je rozklad harmonického ideálu krásy dosiahnutého vo vrcholnej renesancii. Až 20. storocie bolo schopné ocenit, že manieristi ochránili dobové umenie pred sterilným napodobnovaním Raffaela a priniesli nielen zvelicenie a prepiatost, ako sa im casto vycítalo, ale aj originalitu individuálneho prejavu. V ich dielach sa prejavilo nové chápanie umeleckej slobody, presahujúce obycajné kopírovanie a idealizovanie prírody. Mali záujem o nezvycajné vizuálne efekty a zásadne prehnané („neprirodzené“) farby, mierky a perspektívu. Ranným príkladom môže byt Parmigianinov Autoportrét v konvexnom zrkadle (1620). Výtvarné prejavy manieristov sú práve pre ich individualizmus velmi rozmanité. Patria sem nadmerne svalnaté figúry, ktoré rozvíjajú Michelangelovo ponatie; chladná erotika a uhladená elegancia v dielach maliarov a sochárov francúzskeho dvora; a bizarné dvojité zobrazenia Giuseppe Arcimbolda a Dalšie fantastické výtvory. Najznámejšou „deformáciou“, s akou sa u manieristov stretávame, sú pretiahnuté postavy, u ktorých toto skreslenie umocnuje výraz a dynamiku. Výrazným strediskom manieristickej tvorby bol pražský dvor cisára Rudolfa II.
Gotika (12.-15.str.)na rozdiel od renesancie nie je plodom nejakého myšlienkového hnutia, ci mystických síl, ale co sa týka architektúry skôr výsledkom technického vývoja foriem používaných v románskych oblastiach a predovšetkým stavebných postupov. V tomto období je vo svete velký vplyv krestanstva a tak nachádzame v tomto slohu väcšinou kostoly a katedrály. Sú bohato a súmerne zdobené. Hlavnými znakmi sú hrubé múry, rebrovitá klenba, lomené oblúky, množstvo vežiciek a závratná vertikálnost. Renesancia nastupuje nepatrnými detailmi podla antických vzorov. Kedže po odstupe stárocí boli vedomosti o antike neúplne a casto mylné, proces hladania skutocného starovekého Grécka bol dostatocne dlhý, aby ešte umožnil gotike predviest nemálo diel, teraz pokladaných za vrcholné.
Renesancná jednostrannost v presvedcení, že clovek ovládne svojím rozumom umenie, prírodné vedy, spolocenské zákony, ba i náboženstvo, vrhala cloveka do kritického štádia životnej krízy.
V Európe súperilo o moc niekolko panovníckych rodov, krutá tridsatrocná vojna, turecká expanzia a náboženské boje medzi katolíkmi a protestantmi.
Túto situáciu riešil barok (16.-18.str),ako myšlienkové a umelecké hnutie šíriace sa z Talianska a Španielska do celej Európy. Cirkev sa snaží si obhájit a upevnit svoje postavenie po casoch rozkolov. Ako zmýšlanie ludí, tak i umenie sa nesie v duchu mysticizmu (príklon k Bohu) a expresívnosti (citovost). Ludia pokladajú za nádej Boha, už nie svoj rozum. Podrytá platnost náboženských právd sa dockala vítaného návratu. Kostoly prestali byt miestom, casto individuálnych meditácií a rozjímania, ale vystriedali ich priestranné siene bez stlpov, urcené na kázne a spolocné modlitby. V umení sa zacala presadzovat dynamika. Takéto vlniace sa steny vyvolali iluzívnost, ktorá mala svojim nadpozemským dojmom ocarit a prilákat ludí. Charakteristické je honosné prezdobovanie, svetelné efekty, pompéznost a výrazne skrútené tvary, na protest voci renesancii, kde sa uplatnoval štýl vertikál- horizontál. Heslom baroka sa stalo:„Vanitas vanitatum omnia vanitatum" („Márnost nad márnost, všetko je márnost")

1.2.vznik renesancie z hladiska politickej a hospodárskej situácie
Po páde rímskeho impéria si obyvatelia Talianska museli vytrpiet tlak mnohých cudzincov bažiacich po pokladoch, ktoré severské krajiny nemali. Navyše Taliani vždy prízvukovali rozdiely od zúrivých ,,barbarov za Alpami“1. Paradoxom Talianskych dejín stredoveku a renesancie je, že krajina hospodársky rozkvitala s chaotickým politickým pozadím. Pravdepodobne hospodársky blahobyt spolu s politickými rozpormi vyvolali rozvoj renesancnej civilizácie v Taliansku, podmienky však boli v každom meste iné a okolnosti sa menili pocas celého obdobia. Nemožno presne povedat, závisela tvorba výtvarných diel na velkom bohatstve talianskych patrónov a do akej miery ju stimulovala politická a sociálna rivalita. V tomto období bolo Taliansko natolko bohaté, ž ho nemožno ani porovnat so severom, lebo taliansky obchodníci mali najbližšie k východným zdrojom prepychového tovaru, ako korenie a hodváb. Je pravda, že nové morské cesty na Východ v 15. str., objavenie Ameriky (zlato a striebro do španielskeho královstva) ovplyvnili talianske hospodárstvo, no plné dôsledky sa prejavujú až v 17. str. Od 14-16. str. ostávajú Taliani bankármi Európy a ovládajú kontinentálny obchod s prepychovým tovarom vdaka koncentrácie bohatých a rozvinutých miest ako boli Janov, Miláno, Neapol, Benátky, Bologna, Florencia, Perugia, Pisa a hlavne Rím. Politická nejednotnost spocívala v nedostatku zjednocujúcej autority.


Velká cast talianska patrila formálne cisárom Svätej ríše rímskej nemeckého národa, ale týmto vladárom sa nikdy nepodarilo naozaj úcinne ovládnut celý polostrov (úsilie o nadvládu casto narážalo na odpor pápežov). Napriek k nepriatelskému postoju k inonárodnej nadvláde sa im nepodarilo vypudit cudzie živly prenikajúce alpskými prechodmi. V 15. str. došlo k akejsi prestávke v cudzích vpádoch, lebo Francúzsko bolo zaneprázdnené vojnami s Anglickom a nemeckých cisárov ustavicne oslabovali vlastní poddaní. Talianske kniežatá vyvinuli sústavu diplomacie založenej na silnej a v mnohých smeroch civilizovanej nechuti viest velké vojny. Hromadenie bohatstva viedli ku koncentrácii rozlicných stredísk výtvarného umenia. Bohatstvo znamenalo moc a tak ho vystavovali na obdiv kde sa len dalo, cím sa velký taliansky vladári stávali aj mecenášmi umenia. Boli to najpriaznivejšie podmienky na vývoj umenia.
Šokom sa stal vpád Karola VIII v 1494 a nemecké vyplienenie Ríma v 1527. Konsolidáciou Francúzskej monarchie za Ludovíta XI a spevnenie moci Habsburgovcov za Maximiliána sa koncí tzv. zlatý vek Talianov- renesancia. 1.3. renesancia na slovensku a v cechách
Na Slovensko prichádza renesancia už za rozkvetu neskorej gotiky v r. 1492 a asi do roku 1538 je oznacovaná za skorú alebo ranú. Po nej, približne do roku 1580 nastupuje vrcholná renesancia, a zbytok storocia a zaciatok nasledujúceho, až do r. 1620, vyplnuje neskorá renesancia, presiaknutá manierizmom. Celú tú dobu sa však vyskytujú gotické prvky rôzneho druhu a povahy, ktoré z casti prežívajú a z casti sa používajú úmyselne.
Sprostredkovatelmi slohu sú Vlaši - Taliani, ktorí nenachádzajú obživu vo svojej vlasti a putujú na sever, za Alpy. Pocetné skupiny majstrov stavbárov a kamenárov sa usadzujú hlavne v Cechách, ale aj na Slovensku, prijímajú tu meštianstvo a v niektorých mestách vytvárajú celé kolónie (v Prahe: Vlašská kaplnka, Vlašská ulica a na nej Vlašská nemocnica) a zakrátko sa i v tvorbe prispôsobujú domácemu prostrediu, a naopak zase miestni umelci sa priucujú od nich. Stavebná tvorba je orientovaná skôr na saskú renesanciu, ktorá nepoužíva sgrafito a dáva prednost kamenným architektonickým clánkom na clenenie štítov (typické sú oblé drieky stlpov- stavby v Benešove, Jáchymov), dalej velmi dekoratívne portály.
Neskorá renesancia je tiež ovplyvnená Saskom a ako som už spomínala je spojovaná s manierizmom.


2.kapitola: architektúra

2.1.znaky slohu

-Vychádza z antických vzorov, prelína rímsku architektúru s gréckym systémom zvislej podpory – stlpov a vodorovného prekladu, tvoreného vlysom a rímsou, dalej z rímskeho stavitelstva- pilier, oblúk a klenbu, pricom sa tieto prvky niekedy navzájom kombinujú. -Stlporadie, ktoré používa, sa riadi podla tzv. klasickej nadriadenosti- od najjednoduchších a najhmotnejších dole k najdekoratívnejším a najrozsiahlejším smerom hore. Toto pravidlo je najviac vidiet na arkádach, pricom do prízemia sa niekedy miesto stlpu stavia hranolový pilier. Podla tejto nadriadenosti nasledujú jednotlivé rady v poradí: dórsky, iónsky a korintský. Oproti klasickým vzorom sú stlpy vrcholnej renesancie miesto povrchového zvislého vrúbkovania, hladké. -Stavby pôsobia staticky kludným dojmom vdaka vrstveniu vodorovných poschodí, len niekedy oddelených rímsami a tento dojem zosiluje atika, typicky zakoncený clánok nad hlavnou rímsou, používaná miesto tradicných štítov a obcas kryjúca opacný skon strechy s žlabom uprostred. -Fasáda je plošná, clenenie nedodáva stene architektonická plastickost, ale bud malba (casté a najjednoduchšie bývajú šedé, vzácne cervené alebo žlté obdlžníky), alebo sgrafita, obvykle napodobnujúca diamantový rez. Dvoj- farebnost sa dosahuje bud tak, že tenká vrchná vrstva svetlej omietky sa za vlhka preškrabuje na tmavú spodnú tmavú vrstvu (opacnému prípadu sa hovorí obrátené sgrafito), alebo tiež tým, že povrch zostáva hladký a poškriabané casti v jednofarebnej omietke sa zanedlho zvýraznia pôsobením poveternosti. Pri malbe sa okrem pestrofarebnosti používa tzv. chiarosuro, malba obmedzeným poctom farieb (napr. biela, pieskovo-žltá a okrová, alebo biela, svetlo-šedá a tmavošedá), kde výsledok pôsobí dojmom reliéfu.
-Dalším prínosom renesancie je balustráda so stlpikmi v tvare koliek, objavujúca sa v parapete arkád, volná i poloreliéfna v atikách, na kazatelniciach, v zábradlí schodištia i v iluzívnom prevedení so sgrafitom na fasádach. -Klenby- najoblúbenejšie sú krížové a valené s lunetami, ale používajú sa klenby kláštorné, zrkadlové, neckové a vzácnejšie aj kupoly. Pre hrany klenieb sú charakteristické ostré hrebienky, väcšinou z omietky, ale v rannej dobe z tehelných tvaroviek a teda širšie a kombinované v priesecníkoch so svorkami. Po roku 1600 vystriedali hrebienky ploché lišty. -Ornamentálnost- prípadne geometrická štukatúra je novým prvkom, cerpaná opät z antickej doby. Niekedy ju nahrádzajú terakotové reliéfy. Figurálne kompozície casto vysokého reliéfneho prevedenia spodobnujú alegórie i celé výjavy z antických dejín, bájí, ale aj z biblie. -Pre interiér sú príznacné trámové a v zámkoch ešte tabulové malované stropy.
U prvých sa na stenu medzi susednými trámami malujú pestré ovocné a kvetinové fejtóny, vytvárajúce po obvode miestnosti girlandy s vlajúcimi stužkami.
-V skratke by sa dali zhrnút hlavné znaky takto: priestrannost, svetlost(vdaka velkým oknám), súmernost, oblý oblúk, kupola, átrium(vnútorný dvor, fontány, parky), arkády, používanie perspektívy. kláštory a kostoly
Kostolov oproti gotike vzniká iba velmi málo, pretože jednak predchádzajúce storocie ich zanechalo hojné množstvo, no jednak v období renesancie mala cirkev mnoho problémov a rozkolov a tak sa výstavbe nových božích chrámov nevenovala (ešte k tomu v slohu, ktorého myšlienky nadradujú cloveka nad samotného Boha). Zakladajú sa pohrebné kostoly mimo hradby, dalej prosté bratské zbory a do existujúcich kostolov sa vstavajú bocné spevácke a recnícke tribúny. Novostavby sa silne pridržiavajú gotickej tradícií v polygonálnom presbytériu, casto aj s opornými piliermi. Vo vysokých štíhlych oknách sa bežne používajú klenbové obrazy, neraz sietové, tvorené kamennými alebo aspon s omietkou napodobnujúcimi rebrami. Skutocne renesancné pôdorysy ako elipsa, alebo pretiahnutý mnohouholník a príslušné priestorové typy sa objavujú až na samom sklonku. Pokial ide o interiér, typicky renesancnými prvkami sú štíty, niekedy aj lunetová rímsa a veže. Tie mávajú v niektorých oblastiach horné poschodia osemboké, v iných koncia tupou atikou a pri väcších vežiach mestských kostolov vrchné poschodie obtácajú kamenné arkády, alebo len železné zábradlie kryté zvrchu presahom malebnej strechovej helmy. Zachovali aj drevené kostoly. (Zvonice s bohato clenenými atikami sa pocetne vyskytujú na kostoloch na Spiši)

2.3. hrady, zámky a paláce

Hrady, ktoré stoja na skalách bud úplne opúštajú, alebo sa stávajú sídlom úradníkov správy panstiev. Ak však priliehajú k mestám, modernizujú sa prestavbami, rozširujú novostavbami palácov a hospodárskymi a správnymi budovami na predhradí. Staré gotické veže sa aspon zvyšujú a obohacujú prvkami renesancného štýlu. Takéto zámky sa stávajú oblúbenými obydliami feudálov. Hlavnou požiadavkou už nieje obranyschopnost, ale komfort. V najrozvinutejšej forme vychádzajú zámky z talianskej schémy- štyri krídla obklopujú nádvorie, do ktorého sa otvárajú arkádami lodžie, sprostredkovávajúce komunikáciu do jednotlivých miestností, ktoré v tej dobe nemajú pevne stanovené urcenie. Nárožia casto spevnujú rizality, skôr iba výtvarne pripomínajúce opevnovacie prvky. Jednoduchšie a menšie zámky tvoria pôdorys trojkrídlový (podkova, alebo velké L), poprípade iba jednokrídlový pricom arkádové lodžie nahradzuje chodba. Obdobou zámku je mestské- obvykle docasné, alebo sezónne sídlo šlachtica –palác.

Mestské paláce (pokial to priestor dovoluje) si rovnako ako zámky , zakladajú na geometricky riešených záhradách a ornamentálne vysádzanými a strihanými priestormi. K vybaveniu patria okrem fontán, záhrad a sadov aj letné terasy, jazdiarne a ihriská pre loptové hry vtedajšej renesancnej spolocnosti. Sídla drobnej vidieckej šlachty sa od menších zámkov líšia jednoduchostou. Hlavne na hladkej fasáde, ktorú pokrývajú sgrafita. Vnútri na prízemí, alebo niekedy aj na poschodiach bývajú miestnosti s rebríkovými klenbami. Dnes ich nájdeme casto premalované, zbavené erbov hospodárskych dvoroch, niekedy zmenené na sýpku, alebo na navonok nenápadný obytný dom. U niektorých býva v ohradení steny aj bašta. 2.4. ranná renesancia
Štúdium architektúry doviedol renesancných architektov ku klasicizmu. Najvýznamnejším architektom rannej renesancie bol Brunelleschi Filippo (1377-1446), ktorý najprv inklinoval aj k sochárstvo, no neskôr ho úplne zavesil na klinec a svoje schopnosti sústredil len na architektúru. Bol tvorcom architektúry neobycajných výtvarných kvalít, svoje technické schopnosti najvýraznejšie prejavil pri stavbe dvojpláštovej kupoly hlavného florentského dómu Santa Maria del Fiore, neobycajných rozmerov, vyvolávajúcej už v tej dobe velký obdiv. Svojský architektonický systém uplatnil v stavbe florentského sirotinca (Ospedale dei Innocenti), kostola San Lorenzo, baziliky San Spirito, kaplnky rodiny Pazzovcov pri kostole Santa Croce.
Jeho uznávaným súcasníkom bol aj Leon Battista Alberti.

vrcholná renesancia

V tomto období sa ako génius prejavil Michelangelo Buonarroti (1475-1564). Italský sochár, maliar, architekt a básnik; vedla Leonarda da Vinciho najväcší umelecká osobnost renesancie. Pôsobil hlavne vo Florencii, v Bologni, v Benátkach a v Ríme (v službách pápeža Júliusa II.) Vynikal silným plastickým cítením aj znalostami anatómie, výborný kresliar. Sám sa považoval za sochára. Jeho sochárske postavy vyjadrujú vlastné vnútorné cítenie ušlachtilými gestami (David, Pieta), v dalšom vývoji figúra stále viac zrastala s vlastnou hmotou mramorového bloku a vyjadrovala hlboké duševné pohnutie (Pieta Palestrina, Pieta Rondanini). Autor náhrobkov (pápeža Júliusa II., Lorenza Giuliana Medici). Vynikol aj ako freskár, (Sixtínska kaplnka vo Vatikáne). Od roku 1546 bol poverený vedením stavby chrámu sv. Petra (kupola, ..); autor i dalších chrámových a palácových stavieb (Medicejská kaplnka a knižnica kostola San Lorenzo, úprava Kapitolu s palácom Konzervátorov a Senátorov). Jeho architektúra vynikala priestorovým a monumentálnym cítením, ktoré predznamenávalo jak manierizmus, tak barokové princípy.
Zhrnul európsku umeleckú tradíciu od antiky cez stredovek po renesanciu. Inšpiroval umelcov manierizmu a baroka. Ako osamelý génius bez priamych žiakov ovplyvnil svojich súcasníkov i nasledovníkov. Básnické dielo odráža petrarkovský rozpor medzi láskou k pozemskému životu a báznou pred hriechom a smrtou. neskorá renesancia
Predstavitelom neskorej renesancie bol Vignola Giacomo Barozzi da (1507-1573). Bol to italský architekt a teoretik. Žiak Bramantovej rímskej školy. Realizoval Serliové zásady v duchu rímskeho klasicizmu. Autor cirkevných i svetských stavieb. Po smrti Michelangela viedol stavbu kupoly sv. Petra, taktiež navrhol jezuitský kostol Gesu v Ríme, ktorý sa stal prototypom barokových jezuitských chrámov (napríklad sv. Ignáca v Prahe). Napísal teoretické spisy o architektúre (La Regola delli cinque Ordini d’Architettura – Pravidlá piatich rád architektúry aj.), ktorými neskôr ovplyvnil svojich nasledovníkov.

pamiatky
1.stavba cistých renesancných foriem je florentský sirotinec Filipa Brunelleschiho v roku 1420
Fontány: fontána Maximiliána I.(Rolandová)
Zámky: Levoca, Kremnica, Trencín, Orava
Radnice: Bardejov, Levoca





3.kapitola: maliarstvo

3.1. znaky slohu

Ako v celej renesancii, aj tu zacínajú ranný maliari kopírovat a preberat antické umenie. Formujú sa rôzne umelecké školy, co má za následok badatelné rozdiely medzi talianskym,wwwantiskolask francúzskym a zaalpským umením. Avšak vo všetkých sa nachádzajú, ak už nie rovnaké, tak aspon podobné znaky a prvky renesancie.
Námet - výjavy:- z biblie- Znázornujú prevažne utrpenie muceníkov a výjavy z ich života (sv. Sebastián, sv. Štefan, sv. František), taktiež oblúbené sú výjavy zo života panny Márie a Ježiša (Madona s dietatom).
-z klasickej mytológie- Vyplývajú z intelektuálnej atmosféry Florencie 15.str., ktorá
sa rýchlo šírila po boku dychtivosti po vzdelaní. Prejavuje sa tu vášen pre mystické
filozofické názory (Zrodenie Venuše, Primavera, Pallas Aténa a Kentaur)
- portréty- Najprv vznikajú na požiadavky bohatých mecenášov, no neskôr v nich
nachádzajú zálubu aj samotný umelci, pretože pri portréte majú jedinecnú
príležitost pozorovat a zachytávat aj najmenšie detaily ludskej tváre. Ženy sa
kreslia s nevýrazným obocím a s až neprirodzene vypuklými ocami, ktoré v spojení
plochej tváre vystupujú do popredia. Osobitný dôraz sa kladie na výraz tváre a to aj
pri figurálnych kompozíciách. (La Giocconda- Mona Lisa).
- krajinomalba- Nekládol sa na nu prílišný dôraz, no umelcom dávala priestor na
vyplnenie pozadia s tak oblúbenými detailmi.
Taktiež podporovala rozmach
používania perspektívy a jej zdokonalovanie.
Postavy:- Pôsobia uhladene, niekedy až strnulo, co je pozostatkom gotiky. Avšak umelci
zacínajú zameriavat na detailné štúdie jednotlivých castí ludského tela. Preto ked
sa zamierate na urcitú cast v renesancnom maliarstve, nájdete mnoho
prepracovaných malickostí. Avšak celá postava mnohokrát pôsobí nestabilne
a nereálne. Tento jav sa ale hodí do mystických- snových výjavov.
Postavy sa velmi casto malujú v podobe aktu, tak ženského ako aj mužského. Muži majú podla antiky idealizované atletické telá, pricom ženy sa vždy znázornujú
s kyprými tvarmi. Dekoratívnost:- Ocividná je pri oblecený, ktoré sa vyznacuje hlavne bohatým riasením,
mimochodom prebratým od antického umenia. Aj vdaka nemu sa nám vidí figúra
nereálna. Pokrokom v tomto smere bol zaciatok využívania tienov (hra tienov a
svetla), na rozdiel od byzantskej gotiky, kde sa záhyby šiat znázornovali iba
jednoduchými ciarami (zväcša odlíšených výraznou- casto zlatou farbou) bez
farebnej zmeny na plochách. No rôzne dekoratívne prvky nájdeme aj v podobe
ozdôb žien, alebo v rastlinných motívoch.
Perspektíva:- Je to metóda kreslenia obrazov na rovný povrch tak, aby to vyzeralo, že má
hlbku a plynulo ustupuje do dialky. Zákony zvládnutia perspektívy vypracoval
Brunelleschi, no používa sa už generácie pred ním. Maliari neraz skúšali velmi odvážne skratky, ktoré nie vždy dopadli úspešne.

3.2. 14. storocie- zaciatky renesancie

V tomto období sa autori zacínajú vzdávat svojej anonymity, co má za následok hromadného písania životopisov, vdaka ktorým o nich získavame cenné poznatky. Vela svetla do renesancie vzniesol Giorgio Vasari svojim dielom- Životy najvýznamnejších maliarov, sochárov a architektov.
Asi prvým maliarom radiacim sa do zaciatkov renesancie, bol Giudetto di Colle, ktorému sa pripisuje autorstvo krížov, ktoré sa zavesovali nad hlavný oltár, alebo chór. Prvý toskánski maliari tvorili primitívnym byzantským spôsobom. Pokrok spravil až Petra Cavallini (okolo roku 1240-1330) svojimi chrámovými freskami, kde namiesto rámovania záhybov šiat používa tiene. Jeho vplyv prenikol od Ríma a Assisi až do Toskánska, kde získava žiakov Giotta a Cimbabueho, ktorí zacínajú obrodu umenia v duchu humanizmu.
florentská škola
Cimbabue- Pre jeho humanistickú koncepciu Madony preniknutej nežnostou sa pokladá za skutocného otca moderného maliarstva.2 Elegancia Madony sa stala dominantnou crtou florentskej školy. Avšak jeho chyba spocívala v neodvahe preskúmat aj nové oblasti a možnosti v malbe. Napr.- používal stále rovnakú vyziabnutú tvár sv.
Františka.
Giotto di Bondone- Prevršil Cimbabueho svojou vášnivou a emotívnou malbou. Na základe rovnakého vkusu a názoru o úsilie vyjadrenia ludských citov sa spriatelil s Dantem. Ich náklonnost sa verejne prejavila ked básnik oslávil v citových veršoch maliara a tento namaloval básnikov portrét vo florentských freskách. Obidvaja sa tiež nechávajú unášat krásami prírody. Giotto pochádzal z ludu a lud miloval. Prízracná bola pre neho vidiecka dôvercivost a temperament. Nebál sa tvorit rozsiahle, casto epické cykly (cyklus výjavov sv. Františka, cyklusy z evanjelií). zaujímavé je, že umelec takých rozmerov nevedel verne napodobnit na obrazoch stavby a chrámy. No koniec koncov prikladal tomu menej než druhotný význam, pretože dôležitá bola ludská duša (Madona obklopená svätcami a anjelmi). Zomrel v 1337 a zanechal po sebe skutocnú umeleckú školu, ktorú zachovávalo mnoho generácii po nom, avšak cisto krestanské výjavy oživili svetskými alebo mytologickými postavami. Skutocnou svätynou zaciatkov italského umenia sa stala bazilika v Assisi, pretože ju zacali vyzdobovat Cavallini a Cimbabue, neskôr aj Gitto. Florentská patetická škola poznacená slobodomyselnostou ponecháva otvorenú cestu neskoršiemu vývoju a preto sa stala renesancia v 15.str. hlavne florentskou.3 Florencia za svoj umelecký rozkvet do znacnej miery vdacila rodu Medicejských, ktorý mesto po tri storocia ovládal. V banke, ktorú založili roku 1397, získavali Medicejcovci svoje bohatstvo už z penazí samých a za svoje výnosy objednávali u umelcov a remeselníkov velké umelecké diela zasvätené sláve rodu i mesta.
simenská škola
Duccia di Buoningna- bol významný maliar, i ked nepresný v dodržiavaní svojich zakázok. Jeho postavy sú pokojnejšie, jemnejšie a aristokratickejšie ako postavy jeho súcasníka Giotta. Simon Martini- žiak Duccia, preslávil sienskú školu aj za hranicami Álp (Avignon). Tam sa spriatelil s Petrercom, ktorý ho zvecnil vo svojom sonete. Simon zase namaloval portrét pani Laury a ilustroval jeho knižky. Zomrel v 1344.
Z Francúzska potom prenikli charakteristické crty sienskej malby (kompozícia a farebnost byzantskej tradície a lineárnost gotiky), ktorá vytvárala tzv. italsko-gotický sloh.
Ambrigio Lorenzetti- nechal do sienského umenia preniknút prvky florentskej školy. Stvárnil tiež úplne nové- nepoužívané výjavy zo života svätých. Umrel na mor v 1348.
(fresky- Dobrá vláda, Zlá vláda)
Poslednými nadanými maliarmi za sienskej školy boli Matteodi Giovanni a Sano di Pietro.
flámske umenie
V Európe vrcholila intelektuálna dychtivost po všetkom prirodzenom, humánnom, co pomaly ale iste vedie k premene gotiky na renesanciu, V severnejších oblastiach Európy sa to prejavuje menej nástojcivo ako v Itálii. Napriek tomu sa už v polovici 15. str. vo Francúzsku a Burgundsku zacali uznávali iba zákony dané hranicami ludských možností.4 Smrt sa bere za jediného a skutocného pána. Umelci v Nizozemsku si vyberajú rovnaký smer ako Itália. Najviditelnejší rozdiel medzi florentskou a flámskou renesanciou v maliarstve spocíva v šatových záhybov, ktoré vyplnujú rozsiahle plochy obrazov. Flámska škola využíva ostrejšie a tvrdšie riasenie. Táto severná renesancia vyvíjajúca sa zároven s renesanciou florentskou, by nebola mala také dalekosiahle dôsledky, nebyt školy, ktorú založili bratia Hubert a Jan van Eyck. Jan van Eyck bol rodený Holandan. Prvým známym dielom sa stal Gritský oltár, ne ktorom pracoval aj so svojím bratom. Najprv maloval pre Jána Bavorského (gróf holandský) v Haagu. Po jeho smrti ho uchýlil na svojom dvore Filip Dobrý (vojvoda burgundský). 1432 dokoncil v Gente velký polyptych- Klananie sa baránkovi božiemu. Je to apokalyptická vízia pretavená a humanizovaná stárociami krestanskej meditácie, pokladaná za vyvrcholenie stredovekých náboženských cyklov. Oblúbený sa stal aj vo východošpanielských krajinách pre dokonalé portrétovanie. Tvoril väcšinou Madony s dietatom, kde mu za model stála jeho manželka Margaréta. Dáva vyniknút jej vysoké klenutému celu a typickej kráse flámskych žien. Krédom sa mu stalo: Als ich kan (ako najlepšie viem). Usiluje sa dosiahnut nielen presnost, ale aj dokonalost. Umrel v 1441 v Bruggách. (Sobáš manželov Arnolfiniovcov, Muž v cervenom turbane, Madona z Lukky, Tróniaca Madona s dietatom)
Tvrdilo sa, že vynašiel olejomalbu, no tú z používal aj Ferrer Bassa jedno storocie pred ním. Jan van Eyck súcasne s Masacciom, ale nezávisle na nom objavuje viditelný svet- skutocnost. Ich diela mali revolucný charakter reálnym dramatizmom (objavil Masaccio), ale aj vecnostou, priestoru a atmosférou. K prvej generácii flámskych maliarov patril aj Robert Champin, nazývaný tiež Majster z Flámie, alebo Majster Mérodovcov. Vdaka nemu nachádzame v zhromaždovaní rafinovaných detailov a v osobitnom charaktere pozadí nieco výlucne flámske. Typická je aj záluba v domových interiéroch. (Klananie sa troch králov, Madona nadájajúca dieta)
Generáciu po nich skvele reprezentoval Rogier van der Weyden, ktorý sa vyucil u Champina. Vela cestoval a v Itálii velmi ocenovali jeho diela a on sa snažil napodobnit italských umelcov. Ale ich umelecké názory nemohli splynút, pretože Itália sa nevzdala úsilia vzkriesit antického ducha a Nizozemsko sa ešte dlho nevedelo odpútat od svojho gotického humanizmu a prijat klasický štýl renesancnej Itálie.5 Preto je Rodier najlepším príkladom toho, co mohlo vzniknút zo spojenia Severu a Juhu. Obzvlášt velkému úspechu sa tešili jeho Madony zahalené nanajvýš v priesvitných pláštoch.
Generácie po nich, ako Hugo van der Goes, Hans Mamling a Dirk Bonta sa im už nevyrovnali. Ich obrazy síce boli obdivované, ale ich pôvab spocíval najmä v zrucnom, dokonalom podaní. Niecím neobycajným sa stal iba krajinkár Joachim Patenie. Po nom sa dostala flámska škola do úpadku, zacala preberat italské prvky- ornamentálnost. zaprícinené to mohlo byt aj problémami vyplývajúcich z protestantských hnutí. Centrami boli Brusel a Antverpy.

3.3. 15.storocie- ranná renesancia

Prvým maliarom je Masaccio-(1401-1428) Tomasodi ser Giovanni di More. Podla Vasariho, ked príroda stvorí cloveka, ktorý v niecom vyniká, nezvykne ho stvorit samého, ale zároven stvorí v jeho blízkosti ešte dalších, ktorí mu môžu svojím nadaním pomáhat a podnecovat ho. Touto myšlienkou sa zacína bibliografia italskej renesancie svoju stat o maliarovom živote, aby nejako vysvetlil súcasné vystúpenie 3 geniálnych mužov- Masaccia, Donatella a Brunelleschiho, medzi ktorými bolo dôverné priatelstvo.6 Jeho úloha v italskej renesancii bola podobná ako úloha Jana van Eycka vo flámskej. Po sebe zanechal iba málo diel, no majú hlboký vplyv na umelcov 16.str, ako boli Rafaelo a Machelangelo. Používal živé farby a zaoberal sa aj otázkami šerosvitu a polotienov. Nenapodobnuje skutocnost, ale ju znova vytvára a podnecuje. Jeho velké mäkké záhyby šiat padajú majestátne ako rímske tógy. Svojím umením daleko predbehol svoju dobu. Za hlavné dielo sa považujú fresky v kaplnke Brancacciovcom vo Florencii v r.1428. Známe sú tiež fresky v kostole S. Maria del Carmine, obrazy Tróniacej Madony, Sv. Anny, Ukrižovanie, vo výjave Vyhnanie z raja namaloval prvý renesancné akty muža (Adam) a ženy (Eva). V scéne Krst Krista sa mu podarilo zachytit i husiu kožu na ludskom tele. Umrel v 1428.
Mladá generácia po nom (Andreu del castagno, Paollo Uccello(1397-1475)
-fanatik štúdia perspektívy, realisticky zobrazuje vtedajšie kroje a zbroj- Potopa, freska vo florentskom kláštore S. Maria Novella.
, ktorého diela pôsobia priam surrealisticky) sa snažila zjednotit štýl, kde sa emocná, myšlienková invencia, kompozícia založená na presnej kresbe a plastická pôsobivost farieb spájali v originálnej syntéze. Diela ale ani zdaleka nepôsobili tak ludsky. Po nich nastupuje ovela úspešnejšia generácia, ktorú zacal Benozzo Gozzoli bol trpezlivý umelec, co dokazuje aj fakt, že venoval 17 (1468-1485) rokov výzdobe steny Camposanta. V kaplnke paláca na via Lata namaloval svoju najznámejšiu fresku- Sprievod troch králov. V podstate to však bola iba zámienka na zobrazenie spolocensky urodzených a bohatých Florentanov. Zachycuje skvelý život Florencie v okamihu, ked sa na vrchole svojej prestíže stala centrom humanizmu a renesancie. Filippo Lippi (1406-1469)bol reholník s nepopieratelným nadaním. Kopíroval mnoho oltárnych obrazov, ktoré po nahradili origináli po odvoze do múzeí. mal zmysel pre prírodu a jeho práce vynikajú exotickým a romantickým tónom. Jeho Madony sú vždy mladucké a krásne devy. Modelom na nu mu neraz stála mníška Lucerezia Buttiova, s ktorou sa po zbavení reholníckych slubov, oženil.(Zvestovanie, Madona s dietatom)
V druhej polovici 15.str. jestoval vo Florencii vyhranený ideál umenia pre ušlachtilú krásu tvarov- krása už nebola bolestná ako na zaciatku storocia, ale usmievavá.
V 2. generácii sa preslávili Fra Angelico, Dominic Ghirlandio a Botticelli. Dominic (1449-1494) zobrazuje krajiny v pozadí s motívmi skutocnosti. Mytologické námety z predchádzajúceho storocia premiena na dokonalú panorámu vysokej spolocnosti tých cias. Do vedlajších a neskôr aj do hlavných rôl obsadzuje vplyvných a bohatých Florentanov (najcastejšie rodinu objednávatela). laická stránka týchto fresiek ukazuje, ako Florentania v tomto období rastúceho pohanstva v mravoch a myslení, používali krestanské námety vtedy už iba ako zámienky pre svoje kompozície. Na umeleckom nadšení sa podielajú aj ženy, no ani jedna si nezískala slávu ako poetka, alebo vzdelaná žena. Ved predbehnút dobu, ako to robili Florentania bolo priam nebezpecné. Intelektuálna avangarda mala v sebe najväcšieho nepriatela , ktorý hatí pokrok- nostalgiu za gotickou minulostou. Toto spôsobilo nevyrovnanost Alexandra Botticelliho (1445-1510), ktorý ako malý vynikal nadaním pre štúdium. Otec ho poslal za najstarším bratom, po ktorom získal prezývku Botticelli. (mimochodom jeho rodina bola blízkymi priatelmi Vespucciovcov- syn Amerigo Vesspuci) Ucil sa u Fillipa Lippiho a potom si ho pod ochranné krídla vzali Mediciovci, za co sa on úplne oddával práci na ich zákazkách. Vyberá si mytologické námety a zložité alegórie. Vytvoril nový idealizovaný typ ženy s úzkou tvárou, smutnými ocami, od seba daleko posadenými a dlhým krkom. Používa protiklad medzi bezcitnou, vecne lahostajnou prírodou a drámou ludskej bolesti. (Klananie troch králov, Primavera, kde sa objavujú tri grácie, Pallas Aténa a Kentaur, Venuša a Mars, najznámejšie Zrodenie Venuše)
Filippino Lippi (1457-1504) a Piera di Cosimo (1462-1521)
vytvorili diela, ktoré oznamujú skorý prechod k vrcholnej renesancii.
Za prechod od rannej k vrcholnej renesancie sa zaslúzil geniálny Leonardo da Vinci (1452-1519)bol takzvaný všeumelec a univerzálny vedec. Venoval sa od spevu a skladania básní, cez maliarstvo a sochárstvo až po výrobu a vynálezy zbraní. Vo svojom vedeckom bádaní skúmal oblasti ako anatómia, optika, mechanika, botanika, hydrostatika a iné. Napísal knihu o maliarstve. Medzi jeho diela patrí napríklad Madona v skalách, nástennú malbu Poslednej vecere v milánskom kláštore, kolosionálny Jazdecký pomník Francesca Sforzy, ktorý zostal nedokoncený. Svoj ideál ženskej krásy stelesnil v podobizni Mony Lisy Giocondy. V Miláne založil maliarsku školu, ktorá ovplyvnila severoitalskú malbu. 16. storocie- vrcholná renesancia
Zacína sa najväcší rozkvet renesancie a to nielen v Taliansku, ale aj v celej Európe. Od tých cias sa stáva umenie neuveritelne celistvým a hoci sa nadalej vyvíja a hladá rozlicné alternatívy, zachováva si v celku až do 19.str. jednotné charakterové crty. Umelci už nechodili do Ríma študovat antická pamiatky, ale tam vytvárajú nové diela. V Leonardovom ucení pokracoval jeho žiak Bernardino Luini (1485-1532). Maloval sladko a sentimentálne. Stal sa hlavným predstavitelom cítenia typického pre 2. fázu obrodenia v severnom Taliansku(hlboký zmysel pre život a skutocnost a skvelá schopnost sa konkrétne vyjadrovat). Moderným pôvabom spracoval starú giottovskú tematiku panny Márie, no taktiež maloval pohanská fresky a výjavy zo života svätých.
Dalšia generácia sa preslávila omnoho viac vdaka Rafaelovi (1483-1520), žiakovi záhadného Sodomy, ktorý vo svojej tvorbe dovršil dlhý vývoj talianskeho maliarstva. Príznacná je prenho vlácna oblost a aj sila typická pre sevorotaliansku školu. Používa takzvanú radostnú farebnost a dramatickú úlohu má svetlo(Rytierov sen, Tri grácie). Séria obrazov Madony s dietatkom patrí k najväcším skvostom umeleckého dedictva. V sienach vo vatikánskej della Segnatura zobrazil: Aténsku školu, Dišputu, Parnas a bolestnú omšu. Pri portrétovaný boli jeho esami prirodzené postavy a rafinovaná jednoduchost (Žena s jednorožcom, La Fornalina). V posledných rokoch sa snažil prekonat sám seba novým, jemu cudzím, štýlom. Obcas totiž napodobnoval Michelangela, ale dosiahol iba priemerné výsledky (Kristus s krížom). Umrel v den svojich narodenín na Velkonocný Pondelok iba ako 38-rocný. Další velký umelcom sa stal Michelangelo (1475-1564), hoci nebol maliarom a ani sa ním nechcel stat. Od svojho ucitela –Luca Signorelliho, prebral odvážne perspektívne skratky, velkomyselnost kresieb bez prílišných detailov a dynamickost.
Pápež Július II ho poveril výzdobou sixtínskej kaplnky. Námety cerpal z pociatok ludského rodu (stvorenie, prvý hriech, vyhnanie z raja, potopa,..). Kedže nemal dostatok skúseností so stenomalbou, musel fresky neraz prerábat (dokonca mu 1/3 už dokoncenej práce zacala plesniviet). Takéto neustále problémy majú za následok aj ciastocnú pochmúrnost kresieb. Odhalená bola v roku 1512 na ´dušicky´. Július poprosil Michelangela aby do fresiek pridal noblesnú zlatú farbu, co však omietol s vysvetlením, že to sú svätci, ktorí bohatstvom opovrhovali. manierizmus
Charakteristickým umeleckým hnutím v 16. str. bol pravdaže manierizmus, formálneho hladiska sa vyznacoval najmä úsilím o rafinovanost v kompozícii, v kresbe figúr, ktoré sa predlžujú a nadobúdajú hadovitý a špirálovitý tvar a v poetických úcinkoch svetla a farby.7 Otcom manierizmu bol Michelangelo, ktorý mal na svojich súcasníkov taký obrovský vplyv, že mu máloktorí odolali. Manierizmus nebol spontálnym umením, naopak riadil sa jasnými vyhranenými predstavami a mal k dispozícii neobycajne rozvinutú teoretickú literatúru. V spolocnosti sa zacínajú preukazovat materialistické a realistická názory. V Nizozemsku to vyvolalo vznik znepokojujúceho erotizmu Bartholomaea Sprangera a rozvoj figurálnych špekulácií Cornelisa a Goltzia. Vo Florencii mali na rozvoji zásluhu Rossa Fiorentina, Primaticcia, Portormo a Bronzino.
Portormo (1494-1556)- Jacopo Carrucci sa ucil u Leonarda a od akademického klasicizmu sa odklonil vdaka štúdiu Durerových malib. Vyznacoval sa Novou farebnou škálou, svetelnostou a melanchóliou. Na sklonku života ho po velkej sláve všetci opustili. Bronzino (1503-1572) –Agholo di Torri si osvojil techniku presnej toskánskej línie, usiloval sa o dosiahnutie dokonalej abstraktívne izolovanej formy, ktorá vrcholí v alegóriách (Venuša, Kupido). Francesca Mazzol- najvyberanejší prejav manierizmu-elegantné vyšpekulované figurálne kompozície (príbeh diany a Aktoona).
Do konca sa hnutie vyznávajúce poetiku iracionality a absurdnosti, neprestajne oscilujúce medzi pohantskou erotikou a mystickou náboženskou inšpiráciou a vecne hladajúce krásu plnú klamlivosti a rozporov.8
benátky
Benátky vdaka svojim tvralým vztahom k orientu zostali dlho verné byzantskému umeniu. Ale Tizianove a Giorgioneho obrazy n´m svojím myšlienkovým i formálnym bohatstvom vela ráz pripadajú ako diela nejakej helenistickej školy, ktorá akoby pretrvala do ich cias a rozvíjala sa cez celé stárocia. diela sú antické i moderné zároven. V polovici 15. str.
je benátska malba ešte gotická, i ked niektorí umelci preberajú isté prvky z florentského maliarstva a iní spájajú vo svojej tvorbe okázalú dekoratívnost s priestorovými prvkami. Clánkom, ktorý spája predchádzajúce obdobie a novou etapou, ktorá sa v Benátkach zacína, boli bratia Belliniovci (Giambellino, Gentila a synovec Giorgione, ktorý sa neskôr stal tizianovým ucitelom). Zrejme vplyvom Ggiambellina prenikli do benátskeo umenia vplyvy flámskeho maliarstva, co spôsobilo nielen štúdium flámskej tvorby, ale najmä osobný vplyv a prítomnost Durera a Antonella da Messina (1430-1479), ktorý priniesol novú techniku olejomalby. Giorgione Bellini prebral používanie hranatej drapérie a odrážanie silnej osobnosti v tvárach a tajomnej duše. (Alegória ocistca, Madona s dietatom)
Dalšie generácie vynikajú väcšou brilantnostou a zmyslom pre svetlo, ale aj väcšou strojenostou a sentimentálnostou. Benátska malba by bola asi uviazla v neprestajnom opakovaní tých istých námetov a napriek svojej nádhernej farebnosti by sa ocitla v stagnácii, nebyt geniálneho umelca, ktorý túto situáciu úplne zmenil. Giorgione da Castelfranco- Giorgione (1487-1510), ktorý bol dostatocne úprimný, aby vyjadril svoje city bez príkras a dostatocne odvážny, aby maloval bohaté a slobodné renesancné Benátky. V obraze Madona so sv.Liberátom a sv. Františkom portrétoval svoju nevernú milenku. Bolo o nom známe, že miloval život, ženy a hudbu. 1507 zacal malovat moderným štýlom, zrejme pod Leonardovým vplyvom, co znamenalo zaciatok giorgioneizmu (krajiny pulzujú životom a citom, stromy znázornuje tlmenými hmotami, co je úplný protiklad Tizianových stromcekov s jemným lístím, svetlá a tiene sú pôsobivejšie). (Spiaca Venuša, obzvlášt sugestívna- Búrka, Koncert v prírode, traja filozofi- personifikácia troch období ludského života, 3 umenia,..)
Tizian (1486-1576)-Otec chcel mat z neho právnika, no on sa už skoro rozhodol íst cestou maliara. Je považovaný za jedného z najväcších maliarov všetkých cias vdaka bohatstvo výrazových prostriedkov, živost farieb a dokonalú maliarsku charakteristiku zobrazených predmetov.(Koncert, Assunta- nanebovzatie Panny Márie, portréty Karola V, pápeža Pavla III, akty Venuše z Urbina a Danae). V neskorej dobe vzniká pod vplyvom manierizmu Apollo a Marsyas a Korunovanie trním. Na sklonku jeho života sa objavujú Veronese a Tintorreto, ktorý dosiahli rozmach vo svojich prácach až po Tizianovej smrti, pretože konecne mohli tvorit bez tienu velkého génia. Veronese, vlastným menom Paolo Cagliani, pracoval spolu s Tizianom na výzdobe siene Velkej rady v Dóžovskom paláci (Nájdenie Mojžiša, Ester pred Asuerom).
Maloval vlastné typy mladých benátskych žien oblecených do prepychových šiat a šperkov. Casto používa perspektívne stlporadia, scenérie,..(Svadba v Káne Galilejskej). Vdaka nemu sa pripustilo, že maliar môže používat metaforu podobne ako básnik a blázon (halapartníci na poslednej veceri).
Tintoretta (1518-1594)-Jacopo Robusi mal nesmierne dynamický temperament, ktorý vyvolával nelúbost, ale nakoniec sa predsa len uplatnil. Len tažko získal objednávky na svoje obrazy, a pýtal iba za materiál, ciže rodinu živila manželka z bohatej rodiny. Študoval Michelangelove sochy, neskôr modeli modeloval z vosku a hliny, obliekal ich do hodvábu,. pokúšal sa o nové efekty. Casto tvoril spontánne bez kresieb a prípravných štúdií. Ako 76-rocný umiera na mor.
nizozemsko
Koncom 15.a zaciatkom16. str. sa medzi flámskymi maliarmi vyvolal prúd sympatizmu k súvekej talianskej malbe. V case, ked sa stali prosperujúce Antverpy významným umeleckým centrom. Massys otvoril cesto novým umelcom (Od Leonarda prevzal precíznu kresbu, monumentálnost, farebné kvality a záujem o psychologickú stránku. Celý život sa však zmietal medzi gotickou tradíciou, klasicizmom a manierizmom.).Humanizmus prispel k tomu, že sa umelci navzájom spoznávali a podporovali sa. Ak aj Flámov lákali novotárske myšlienky renesancie, jednako zostali verní komplikovanej renesancii neskorej gotiky.9 Tento dualizmus je badatelný na Lucasovi van Leydenovi (1494-1533),ktorý sa stal výborným kresliarom a rytcom. Z talianskej malby si osvojil zmysel pre priestor a pre psychológiu cloveka (Klananie sa zlatému telatu, Posledný súd, Lót a jeho dcéra). Má zásluhu na vnesení záujmu o klasickú tvorbu do rodiacej sa holandskej školy. Tento vývoj potom dovršili romanisti, ktorí pobudli nejaký cas v Taliansku a ktorí dali flámskemu maliarstvu s konecnou platnostou príznacné crty renesancie.10
Osobitným clánkom sa stal Heronimus Bosch (1450-1516)-Jeroen van Aecken pochádzal z maliarskej rodiny a jeho diela sú úzko späté s duchovným hnutím- devotio moderna, ktoré vyšlo z mystiky niektorých autorov. Horlivo poukazuje na neresti vtedajšej doby a uvolnené mravy reholí. Zobrazuje cloveka ako lahkú obet diablových pokušení, cím dáva svojem tvorbe vysokú mravnú a myšlienkovú hodnotu.(Tabula so siedmimi smrtelnými hriechmi, Voz so senom). Vrcholom jeho tvorby sa stal triptych prekypujúci fantáziou- Záhrada rozkoší- mravne kritický, ba až satirický rozbor vášnivých erotických blúznení, ktorým sa ludia oddávajú na popud svojich zmyslov. (Príchod duší do empyrea, Ukrižovanie)
Vo flámsku sa uplatnoval coraz väcší vplyv talianskej malby, pre ktoré tu bolo priaznivé humanistické ovzdušie.
Romanistickú tradíciu založil Mabuse (1533-1536) dielami ako Neptún a Amfitrité,a Herkules a Deianeira. Umenie plynulo prerástlo do manierizmu, ku ktorým patril predovšetkým Bartholomaeus Spranger(1546-1611) Po cestách sa ustálil vo Viedni a Prahe a aj jeho štýl sa ustálil na zvláštny erotizmus, celkom vyhranený(Svadba Pélea a Thetidt). V case ked sa uberalo umenie týmto smerom, prichádza na scénu Pietro Bruegel(1525-1569), ktorý sa zaslúžil o rozvoj akvarelu, krajinomalby a zobrazovania vidieckeho prostredia(Sedliacka svadba, sedliacky tanec). Niektorými svojimi satiristickými a morálnymi dielami pripomínal Boscha.(Sedem smrtelných hriechov). Cloveka nezobrazoval ako jednotlivca, ale v kolektíve (Pochmúrny den, návrat cried, Polovníci v snehu).
španielska renesancia. K najvýznamnejším maliarom Španielska a manieristov vôbec sa radí El Greco, ktorý vo svojom diele spojil byzantskú umeleckú tradíciu a benátsky kolorit. Od Michelangela prebral naturalistickú formu jeho neskorších diel, od Tintoretta potom zvláštnu farebnú kompozíciu, ktorej dymové clony a záblesky vyjadrovali duševné stavy. Vlastným menom Domenico Thetocopuli, (1541-1614)Narodil sa v Kandii, hlavnom meste Kréty. Ako mladý prišiel do Benátek, kde sa ucil v Tizianovom ateliéri. Nebolo to však iba Tizianovo umenie, na ktorom založil svoj štýl. Bol ovplyvnený tiež Veronesom, Jacopem Bassaneom a hlavne potom Tintorettom. Roku 1570 opustil Benátky, odišiel do Ríma (na prácach z toho obdobia cítit silný vplyv rímskej školy)a v roku 1577 je už v Tolede, kde má objednávku na hlavný oltár v kostole Santo Domingo el Antiguo –Nanebovzatie Panny Márie, Vyzliekanie Krista- prílišná svetelnost. Zoznámil sa tam s Donou Géronimou de las Cuevas, ktorú spodobnoval pri v ženských námetoch. Jeho Umucenie sv. Mauritia pre chrám Escorialu sa Filipovi II nepácilo, cím sa skoncila ich spolupráca. Kostoly, kláštory a súkromníci ho zahrnovali zákazkami. Pre kostol sv.Tomáša- Pohreb kniežata Orgaza. Dalšie známe obrazy- Krst Krista, Ukrižovanie Krista, Zoslanie Ducha svätého atd..
Jeho postavy sa vyznacujú neprirodzene pretiahnutými postavami, patetickými gestami a expresívnou farebnostou. Tiene a svetlo jeho malbe netvoria protiklad, ale sú spolocne výrazom snového videnia. stredná európa
Prosperita Norimbergu don lákala mnohých umelcov, medzi ktorými bol aj zlatník Albrecht Durer. Pri otcovi sa vyucil za zlatníka a toto školenie poznacilo natrvalo celé jeho dielo. Osvojil si hlavne jemnú prácu s rydlom. Maliarstvu sa zacal ucit u Michaela Wolgemuta.
Najslávnejšia rytina je Melanchólia, a Adam a Eva, na ktorej je pozoruhodné zakrytie intímnych casí listami. Tie zobrazil aj ako obrazové akty v životnej velkosti, mimochodom po prvý krát v nemeckej histórii. Na jeho krajinkárskych kresbách príroda po prvý krát prestáva byt iba dekoráciou, ale stáva sa vlastnou témou kompozície. tú v Benátkach rozvinie na dokonalý akvarel. Prejavil sa ako skutocný umelec co dokazujú aj jeho náboženské výjavy(Madona s hruškou), presne tak ako portréty(vlastné podobizne, portrét jeho matky). Bol vyhlásený za otca nemeckého umenia.
Mimo Itáliu sa preslávili aj L. Cranach, H. Holbein a P. Brueghel.

4. kapitola: sochárstvo

4.1. 13.-15. storocie pisanské sochárstvo

Antika na zaciatku bola iba málo známa. Zmätok bol aj v otázkach antického sochárstva, pretože nebolo možné sa s ním oboznámit, napodobnovat ho. Cirkev nechcela odkrývat antické sochy, pretože znázornovali antických bohov (démonizmus). Taktiež slúžili ako obete pri odvrátení moru a mramorové reliéfy sa používali ako materiál na nové diela.
V polovici 13. storocia sa objavil prvý sochách snažiaci sa o znovuzrodenie antiky. Bol to Nicol Pisan, ktorý sa iba náhodou dostal k starovekým sarkofágom a s takým úsilím ich napodobnoval, až sa stal najlepším sochárom tých cias. (fontána v Perugii, Tabernákulum na jednom zo štyroch múrov pisantského cintorína, no preslávil sa hlavne vdaka šestbokej kazatelnici so stlpmi a hlavicami)
Jeho traja najnadanejší žiaci sa snažili pokracovat v jeho diele, i ked každý trocha inác. Giovanniho postavy boli oživené tragickou vášnou a stal sa tým temperamentnejším nástupcom Nicola. Prostredníctvom nich sa chýr o nom dostal až do Padovy, kde bol pozvaný, aby vytvoril sochársku výzdobu kaplnky v aréne. Pri tejto práci sa zoznámil a neskôr aj spriatelil s Dantem a Giottom. (Madona a dvaja anjeli po stranách)
Fra Guglielmo mal ovela plochejší a chladnejší štýl.
Arnolfo di Cambio si osvojil klasickú krásu a majestátnost. (cibória a baldachýny nad oltármi v bazilikách San Paolo fuorile Mura a Santa Cecilia iv Trastevere, Maria del Fiore)

4.2. 14.- 15.storocie- toskánske sochárstvo

V tomto období sa Pisancanmi obrodené sochárstvo sústredilo do Florencie, co bolo spôsobené premiestnením Arnolfa di Cambia a zacínajucého Andrea Pisana. André tu pracoval podla Giottových návrhov na cykle reliéfov na podnoží kampanili dómu.11 (alegórie umení a remesiel, Madona s dietatom, Madona s ružou)
1401 sa florentský obchodníci rozhodli doplnit výzdobu baptistéria San Giovanni w w w. A ntiskola.sk dalšími bronzovými dverami. Najlepšieho zo siedmych toskánskych sochárov chceli vybrat pomocou sútaže, ktorej sa zúcastnil aj Brunelleschi. Všetci mali za rok zobrazit jeden námet(obetovanie Izáka) na rovnakú plochu. Vítazom sa stal Lorenzo Ghiberti, ktorý umiestnil svoj výjav do takmer gotického štvorlistu, ale postavy boli priam renesancne pôvabné a prirodzené. Dvere dokoncil až v roku 1424. Poich obrovskom úspechu mu ihned dali objednávku na tretie dvere, ktoré neskôr vstúpili do histórie ako rajské. Ako prvému sa mu podarilo uplatnit objav reliéfu stvárneného na spôsob obrazu. Jedným z jeho cielov bolo napodobnit prírodu až do krajností. Napriek velkému talentu sa ani zdaleka nevyrovnal Donatellovi.
Donatello Donato di Nicoló di Betto di Bardi (1386-1466). Pracoval pre florentský dóm, kostol Or San Michele (séria monumentálnych mramorových plastík), spolupracoval s F. Brunelleschim. Taktiež spolu študovali klasický starovek v Ríme. Autor plastik z mramoru, bronzu i drevorezby. Vytvoril nový typ vznešenej krásy figúry, presiaknutý vnútorným charakterom osoby a narastajúcou expresivitou a spiritualitou až v kontraste s vonkajším vzhladom figúr (cyklus prorokov florentskej kampanily dómu, speváckej tribúny dómu, David, hlavný Magdaléna v baptistériu vo Florencii, oltár San Antonio v Padove, Jazdecká socha Gattamelaty v Padove, Mária Magdaléna,..
Andreo di Cione –Verrocchio bol všestranne nadaný umelec, nastupujúci na scénu do Donatellovi. že bol predovšetkým sochár dokázal na soche Dávida, ktorá by sa technikou a dokonalostou mohla rovnat Donatellovi. Pracoval v službách rodiny de´Mediciovcov, ktorým zhotovoval náhrobky. v 1488 v Benátkach. (Súsošie Kristus a neveriaci Tomáš, teatrálna jazdecká socha bergamského konodotiéra Bartolomea Colleonihov Benátkach)
Nezanechal po sebe mnoho diel, na ostatné generácie mal velký vplyv a stal sa ucitelom da Vinciho, Lorenza di Crea a aj Perugina. Verrocchio zdedil Donatellovu kovolejársku techniku, no lahkost jeho štýlu prevzal Luco delle Robbia (1400-1482). Mramorové reliéfy pre Cantoriu, alebo spevácku tribúnu ho spravili nesmrtelným. V reliéfoch je menej vzrušenia, vyplývajucého z jeho pokojnejšej a zbožnejšej povahy. Preto bol hodný aj na dokoncenie Donatellových bronzových dverí na sarkastii dómu. Neskôr zacal presadzovat svoj talent v jemných reliéfoch z glazúrovanej terakoty (Madona z via dell´Angelo, Madona zo San Pietra).
Po nich nastupuje tzv. ,,generácia gracióznosti’’.154/1 Práve títo umelci sa vyznacovali urcitou vyumelkovanostou, eleganciou a úsilím o cisto formálnu krásu, ktorá viedla k poloabstraktnému prejavu. Rozsiahle celky, ktoré zaplnali celé kaplnky. Antonio Rosselini (kostol San Miniato al Monte, kostol Santa Croce,..), Bernardo Rosselini, Desiderio da Settignano. Ale hlavnú úlohu zohrávali Mino de Fiescolo a Agostino di Duccio, ktorého rukou vznikli reliéfy v oratóriu San Bernardina v Perugii. Za vrchol toskánskeho dekoratívneho umenia sa považujú jeho výplne s Madonami a anjelmi. Mino de Fiescolo (1429-1484) pre jeho velmi jemné a precízne opracovanie mramoru (dôraz na ruky), až nadobúda dojem vosku. Portrétoval neapolské princezné- Leónoru, Beatrice,. Sochári sa usilovali dosiahnut reliéfom dojem svetla a farebnosti, i ked niekedy ledva vystupujú z plochy. Jemný kultivovaný štýl florentských sochárov nikdy neprešiel do manierizmu.12


5.kapitola: literatúra

5.1. znaky slohu

Humanisti študovali, vysvetlovali a vydávali rukopisy rímskych a gréckych básnikov, recníkov a filozofov a neskoršie ich aj napodobnovali( tematiku, žánre, veršované formy, štylistické prostriedky, klasický latinský jazyk). Teda spociatku používali iba klasický latinský jazyk .Venovali sa hlavne vedeckej a príležitostnej problematike, cím sa ich pôsobenie obmedzilo na urcené a školské kruhy. Literárna renesancia sa od štúdia a napodobnovania antických diel casom dostávala k zobrazovaniu radostného, prirodzeného vztahu cloveka k pozemskému životu. Písali v národnom jazyku a štylizovali sa jednoduchšie (ludový charakter). K novým formám patrili hlavne:
-Novela – epický žáner stredného rozsahu. Má málo postáv, vyrozpráva iba jednu udalost a dej odráža každodenný život, reálnost. Dej má rýchly spád a býva v nom nejaký prekvapujúci obrat. Príbehy sú väcšinou veselé, s jemným humorom, vyžaruje z nich radost zo života. V novelách vystupujú postavy z rôznych spolocenských vrstiev a s najrozmanitejšími vlastnostami – múdrost, hlúpost, závist, pokrytectvo, chamtivost a prešibanost. Autor stavia do popredia lásku v prirodzenej forme. Jednotlivé rozprávania sa koncia ponaucením
-úvaha: útvar výkladového slohového postupu. Autor zaujíma subjektívny postoj k spolocenským filozofickým problémom. Východiskom úvahy sú známe poznatky, životné skúsenosti a bezprostredné zážitky. Vyskytuje sa v náucnom (kritika, recenzia, esej), publicistickom (komentár, úvodník) a umeleckom štýle (reflexívna lyrika, monológ hrdinu). Využíva sa na výkladový, umelecký, publicistický recnícky postup. Cielom je priviest citatela k uvažovaniu o danom probléme, ukázat na správny prístup k riešeniu a pôsobit na mravné city cloveka. Kompozícia úvahy nemá taký výrazný predel ako výklad, hoci tiež pozostáva z úvodu(vzbudenie záujmu o riešenú otázku), jadra (rozoberá a osvetluje sa príslušný problém) a záveru (vyslovuje sa autorovo konecné stanovisko). Pre úvahu sú charakteristické recnícke otázky, prirovnania, personifikácia, kontrasty, gradácia, metafory (abstraktné, expresívne slová, dôsledkové, dôvodové súvetia). Humanizmus sa považuje za
zaciatok a východisko renesancie.

5.2. talianská

Talianska literatúra zaznamenala najväcší rozvoj v 14. až 16. storocí. Centrom kultúry bola Florencia a práve florentské nárecie sa stalo základom spisovnej talianciny.
Dante Alighieri(1265 – 1321) bol rodák z Florencie, pôvodom šlachtic. Bol politický cinný. Jeho najvýznamnejšie dielo je Božská komédia – rozsiahla epická básen, ktorá sa skladá zo sto spevov a je zložená v trojveršových strofách – tercínach. Zobrazuje základné problémy stredovekého cloveka. Delí sa na tri casti – Peklo, Ocistec, Raj. Peklo je podobenstvom zla a hriechu, kde trpia hriešnici pre svoje vášne a zlociny. Umiestnil sem všetkých bohatých, dokonca aj králov a pápežov. V Pekle ho sprevádza básnik Vergílius (symbol pozemského poznania). Prechádzajú do Ocistca, ktorý je prechodom do neba cez lútost a pokánie. Rajom ho sprevádza jeho milá Beatrice, ktorú chcel autor svojou básnou oslávit. Umiestnuje sem vlastencov, ktorí statocne bojovali za pravdu. Skladba má niekolko významov. Danteho duša predstavuje celé ludstvo, Vergílius rozum a Beatrice náboženstvo (teológiu), nadpozemskú dokonalost. V tomto diele sa stretávajú dva myšlienkové svety – stredoveký náboženský a renesancný pozemský. Dôležitou súcastou básne sú však i císla 3 a 10 –> symbol dokonalosti. Autor sa predstavuje ako hrdý vlastenec a vášnivý bojovník za právo a spravodlivost.

Frenceso Petrarca (1304 – 1374) bol vzorom pre európsku lyriku. Jeho básnická zbierka Spevník (delí sa na 2 casti – In vitam a In mortem)obsahuje 366 básní, najmä lúbostných sonetov, v ktorých ospevuje svoju milú Lauru, ktorú ako idealizovaný portrét milovanej ženy obdarúva aj reálnymi vlastnostami. Do lúbostných veršov vkladá melanchóliu, smútok a únavu zo života.

Giovanni Boccacio-(1313 – 1375) sa stal zakladatelom talianskej renesancnej prózy zbierkou noviel Dekameron(obsahuje 100 krátkych poviedok)- Sú to príbehy, ktoré si rozprávali desiati mladí ludia pocas 10 dní na florentskom vidieku, kde nachádzali únik pred morom. Postavy sú z rôznych spolocenských vrstiev (šlachtici, mnísi, meštania), pri ich zobrazení používa iróniu a satiru. Rozprávania sú veselé, vyjadrujú radost zo života. Tiež tu kritizuje pokrytcov, hlúpost a do popredia stavia lásku k žene. Jednotlivé rozprávania sa koncia ponaucením.

5.3. francúzska literatúra

Fracois Villion (1431 – 1464) písal lyrické spovede cloveka, ktorým lomcujú stredoveké a renesancné pocity. Svojim priatelom venoval satirickú zbierku básní- Malý testament, v ktorom sa s nimi rozlúcil po odchode z Paríža. Velkým testamentom spomínal na mladost a lásku. Francois Rabelias (1494 – 1553) predstavoval vrchol v próze svojim románom Gargantua a Pantagurel- na pozadí dobrodružstiev obra a jeho syna satiricky zobrazuje život a súvekú spolocnost, tiež paroduje staré rytierske prózy (vtedajší lit. žáner)

5.4. španielska literatúra

Španielska humanistická a renesancná literatúra sa rozvíjala najmä v 16. a 17. stor. Medzi najprestavovanejšie žánre patrila komédia, ktorú založil Lope de Vega.
Lope de Vega- svojich komédiách kritizoval súcasnost. Najznámejšie sa stali: Ucitel tanca a Záhradníkov pes.
Miguel de Cervantes Saavedra (1547 – 1616) bol najvýznamnejším autorom španielskej renesancnej literatúry (básnik, dramatik, novelista a románopisec). Jeho vrcholným dielom je Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, kde bolo jeho zámerom zosmiešnit známe rytierske romány a kritika španielskej feudálnej spolocnosti. Hrdina románu, starnúci rytier Quiote, sa pomätie z cítania dobrodružných rytierskych románov. Pod ich vplyvom sa vydá hladat vysnenú Dulcineu, a konat hrdinské ciny na jej pocest. Pomocou neho odkrýva obraz upadajúcej španielskej monarchie. Jeho protikladom je Sancho Panza- sedliak, ktorý sprevádza Don Quijota. Predstavuje prostý lud, ktorý uvažuje reálne. Dobrodružstvá sa koncia zosmiešnením alebo bitkou (boj s veternými mlynmi, s mechmi vína). Pred smrtou vytriezvie a zriekne sa svojho poblúznenia. Román nie je len satirou na rytierske romány, ale aj trpkým obrazom konfliktu sveta ušlachtilých ideálov a sveta tvrdej skutocnosti.

5.5. anglická literatúra

Anglická renesancná literatúra sa rozvinula v 16. stor. vdaka Williamovi Shakespearovi. WILLIAM SHAKESPEARE (1564 – 1616) sa stal najvýznamnejšou postavou anglickej literatúry. Narodil sa v Stradforde, ako syn remeselníka. Vzdelanie získal na tamojšej škole. Ako 18-rocný sa žení a odchádza do Londýna, kde sa stáva hercom a spolumajitelom divadelnej spolocnosti. Napísal okolo 40 hier, historických drám, komédií a tragédií.
Námety na ne cerpal z národných anglických kroník, z antickej histórie, z talianskej a domácej novelistickej tvorby, z ústneho podania, ludových balád. atd. Jeho divadelné hry sa delia na:

- Komédie. Hrdinovia bojujú o svoje osobné štastie, ukazujú sa prirodzené vztahy medzi ludmi. Patria sem diela: Skrotenie zlej ženy, Sen noci Svätojánskej, Benátsky kupec, Veselé panie z Windsoru, Komédia plná omylov, Mnoho kriku pre nic, Ako sa vám páci. - Tragédie. Zobrazujú konflikty cistej ludskosti, dobra s podlostou a zlom. Diela:
Rómeo a Júlia (Ide o tragédiu dvoch mladých ludí, ktorí pochádzajú z rozvadených rodín (Montekovcov a Capuletovcov), ktoré sa nenávidia a bránia im v láske. Zmieria sa až nad zbytocnými obetami svojich detí), Hamlet (Ústredná postava je syn dánskeho krála, Hamlet, ktorý sa rozhodne pomstit smrt svojho otca, ktorého zavraždil jeho vlastný brat – Claudius, aby sa zmocnil vlády a vzal si za ženu královu manželku. Hamlet vykoná pomstu až po dlhom váhaní, popri vinníkoch zomierajú aj nevinní. Hamlet je renesancný hrdina, ktorý verí v cisté ludské vztahy, ale drsná skutocnost v tom vyvoláva pesimizmus a sklamanie. Napriek tomu sa nevzdáva vznešených ideálov. Charakteristický je jeho monológ o zmysle života "Byt ci nebyt – to je otázka"..), Othello, Macbeth, Král Lear.
- Historické drámy: predstavujú vývin a rozkvet Anglicka. Kritizoval v nich náboženský fanatizmus, predstavy o urodzenosti feudálov a uplatnoval princíp rovnosti všetkých ludí: Henrich VI., Richard III, Július Caesar

5.6. slovenská

Rozvíjala vo velmi búrlivom období. (na spolocnost vplývali turecké vpády, protireformacné boje, Habsburské povstanie založenie Academie Istropolitana a vznik kníhtlaciarne v Prešove). V školstve sa používa latincina, ceština sa používa ako náboženský jazyk. Reformácia, i ked mala náboženský ráz, zaslúžila sa o rozvoj škôl, tlaciarní, literatúry a kultúry. Od druhej polovice 14. storocia sa u nás ako administratívny i náboženský jazyk používala ceština, do ktorej prenikajú slovenské prvky – slovakizovaná ceština. Humanizmus a renesancia sa u nás prejavili v nevýraznej forme. Prvé významnejšie podnety u nás sa
spájajú s pobytom talianskych humanistov na budínskom královskom dvore v období Mateja Korvína. Vdaka im sa zacali šírit nové výrazové formy renesancného umenia a architektúry koncom 15. A zaciatkom 16. Storocia aj na našom území, najmä vo východoslovenských mestách.
Úsilie krála i vysokých cirkevných hodnostárov, najmä Ján Viteza zo Sredny, o prenesenie humanistických ideí z Talianska do Uhorska však ešte nenašlo primeranú odozvu v radoch meštianstva, ktoré nebolo dostatocne pripravené na ich recepciu. . Pod vplyvom humanizmu sa zacali vyzdvihovat aj prirodzené schopnosti, nie urodzenost, ako kritérium opravdivého šlachtica, no príslušníci šlachty v královských službách znacne zoslabovali spolocenskú pokrokovost nových ideí. Obsah prijímaného humanizmu sa zužoval na urcité úsilie po poznaní a klasickej erudícii, ako aj nesmelé presadzovanie svetských prvkov v oblasti stredovekej ideológie. Spolocensky málo priebojnú podobu nadobúdal humanizmus aj v radoch nešlachtických vzdelancov. Významným impulzom pre humanistické vzdelávanie mohlo byt otvorenie bratislavskej univerzity Istropolitany roku 1467, kde pôsobili najmä zahranicný profesori z Talianska, Krakova, Viedne, ktorý sa usilovali artistickej fakulte vtlacit humanistický charakter. Avšak jej krátkodobé jestvovanie nezanechalo výraznejšie stopy po vzdelaní v humanistickom duchu. Omnoho väcšiu úlohu v šírení humanistickej vzdelanosti v radoch našich vzdelancov a študentov zohrali univerzitné centrá Krakova a Viedne. Stredoeurópsky dosah mala Podunajská literárna spolocnost založené roku 1490 v Budíne, ktorá svoju rozsiahlejšiu cinnost rozvinula najmä po prenesení sídla do Viedne, kde sa jej dušou stal Konrad Celtes. Spolocnost prijímala za clenov významných kultúrnych cinitelov, medzi ktorými nechýbali ani vzdelanci zo Slovenska. Medzi študentmi vyhladávajúcimi zahranicné univerzity rástol záujem o antickú spisbu. Formovaniu nášho humanistického myslenia dáva od zaciatku 16. Storocia výraznú pecat ucenie Erasma Rotterdamského, velkého znalca humanistických prúdov a klasického dedicstva, ktorý je castým radcom našich humanistov v otázkach filozofických, konfesionálnych, no najmä pri výklade diel antických autorov. S výsledkami jeho literárneho úsilia sa zoznamovali v krúžku humanistov na krakovskej univerzite viacerí naši vzdelanci, napr. Ján Antonín z Košíc, Ján Henckel z Levoce, Valentín Eck a i. Prvé dve desatrocia, no najmä neskoršie obdobie, sú už v znamení rozmáhajúceho sa meštianskeho humanizmu, ktorý prináša nové impulzy knižníc, kde badat už pocetnejšie zastúpenie svetskej, najmä antickej a humanistickej spisby najmä do rozvoja mestského školstva. Výraznejšie sa zacína menit obsah cirkevných, mestských i súkromných.

humanizmus

poézia- písala sa na rôzne témy.
Napr: historické piesne, lúbostná a duchovná poézia.

Matej Rakovský- Knižka o spolocenských vrstvách v štáte a prevratov v královstvách a cisárstva- krutovláda...O svetskej vrchnosti- model spravodlivého panovníka
Jakub Jakobeus- písal v latincine. Jeho najvýznamnejšie dielo je epicko-reflexívna básen- Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa- matka Slovákov, úcta k slávnej minulosti Slovákov...

próza
Jan Jesenius- lekárstvo, medicína, prvá pitva
Vavrinec Benedikt Nedožerský- napísal prvú ceskú gramatiku, venoval sa filológii

renesancia
poézia
Martin Bošnák- Písne o zámku muránském, Písen o zigeckém zámku, Písen o nekterých zámkoch: O modrom kameni, Divíne, Zvolene
Ján Jób Fanchali- kódexy v: Písen o dvúch uherských pánoch a turecké cisáre dcére
Jan Silvan napísal zbierku piesní- Písne nové na sedm žalmú kajícich i jiné žalmy.
Eliáš Láni- Ac mne Pán Búh ráci trestati.
Daniel Pribiš- zbierka duchovných piesní.
Juraj Trnovský- Písne duchovní staré i nové, Již poslední casové konecne nastali

próza
Legenda o sv. Jurajovi, rytierska poviedka o Genovéve, antická poviedka Amor a Psyché

dráma
Pavel Kyrmezer- Komédia Ceská o bohatci a Lazarovi (spracúva biblický námet), Komédia nová o vdove(biblický námet, ale je sociálne kritická. Poukazuje na nespravodlivost, útlak, úžerníctvo, biedu, úplatkárstvo.).
Rozvíja sa aj ústna ludová slovesnost (povesti, piesne, rozprávky).
Juraj Tesák Mošovský- Ruth

balady
Ten turecký mýtnik vo väzení, Rabovali Turci až po Biele hory, Hory, hory, cerne hory


Diskusia

Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)