1. Psychológia ako veda: vývin a predmet psychológie (Mirka Eliášová)

    Filozofické predpoklady vzniku psychológie ako samostatnej vedy. Predpoklady vzniku

    Psychológie v oblasti biologických vied. Koncepcia psychológie podľa Wundta. Reakcie

    na Wundtovu koncepciu. Systém psychologických vied.

 

Filozofické predpoklady: Psychológia ako veda mohla vzniknúť až vtedy, keď sa načrtla možnosť definovať, čo je to psychika, resp. psychologický jav. Čiže psychológia ako veda sa mohla rozvíjať iba vtedy, keď bolo jasné, čo je predmetom jej skúmania.

Treba teda poukázať na jeden z najdôležitejších faktov, ktoré priniesol Descartes. On rozdelil svet na matériu a ducha, ktorého podstatu videl vo vedomí. Tým sa presnejšie určuje podstata psychiky, t. j. predmet bádania vednej disciplíny. Ďalším prínosom Descarta bolo zavedenie pojmu reflex na vysvetlenie správania zvierat a organizmov, kde predpokladal základný význam nervov. Pojem reflex a význam nervovej sústavy a jej práce zohral v dejinách psychológie základnú úlohu.

Druhým filozofom, významným pre rozvoj psychológie, bol Francis Bacon. Bacon hlása, že základom poznania je skúsenosť a pojmy treba utvárať na základe zmyslovej skúsenosti. Zmysly sú zdrojom poznatkov, ktoré treba spracovať a zovšeobecniť. Teda pre vedeckú metódu je príznačné pozorovanie, analýza. Najdôležitejším a najhlavnejším prostriedkom nadobúdania skúseností a poznania je experiment.

(Možno je dobré ešte spomenúť aj meno Thomasa Hobbesa, ktorý poukázal na základný he-donistický princíp – vyhľadávať radosť a vyhýbať sa bolesti ako motivačnému činiteľovi. Umožňuje to štúdium motivácie, keďže ľudské správanie je riadené týmto princípom.)

Ako posledného z filozofov, ktorý ovplyvnili vznik psychológie, spomeniem J. Locka. Ten nadviazal na BaconaHobbesa, ale obrátil sa proti Descartesovej koncepcii vedomia (proti vrodeným ideám) a vychádzal z predpokladu, ze ľudská duša je pri narodení nepopísaná doska a jej obsah, idey – pocity vznikajú na základe zmyslovej skúsenosti a na základe duševnej skúsenosti – reflexiou (sebapozorovaním). Pravda, duša je aj aktívna, čo sa prejavuje pri zložitých duševných javoch: pamäti, pozornosti, myslení...

Biologické predpoklady: V tomto prípade sa spomínajú hlavne najvýznamnejšie úspechy, ktoré sa dosiahli v tejto etape prírodovedných predpokladov vzniku psychológie.

1. Predovšetkým sú to pokroky vo výskume nervstva a centrálneho nervového systému. Fyziológii sa skôr podarilo vymaniť sa spod vplyvu filozofie ako psychológii. R. 1800 Bichet zavádza účinné biologické metódy, využijúc fyziku a chémiu (mikroskop, galvanometer...) Výskum nervovej sústavy sa začína objavom, ktorý urobil Ch. Bell, anglický lekár a fyziológ. Zistil existenciu senzorických a motorických nervov. Až v roku 1848-1849 sa podarilo Du Bois-Reymondovi zistiť existenciu šírenia sa nervového vzruchu ako elektrickej vlny. Takisto pred r. 1800 za začal záujem bádateľov o mozog. Do histórie výskumu mozgu sa prvý zapísal lekár P. Broca z Paríža, ktorý poznal pacienta duševne zdravého, ale nemého. Posmrtná operácia ukázala poruchu centra v mozgu v zadnej časti. Dráždenie mozgu elektrickým prúdom použili chirurgovia G. FritschE. Hitzig v roku 1870. Pri experimentoch so zvieratami dráždili elektrickým prúdom isté časti mozgu a zistili, že dráždenie vyvoláva špecifické pohyby tela. Tak sa v mozgovej kôre lokalizovali pohybové centrá tváre, neskôr trupu a končatín. Touto metódou sa zmapovali motorické a senzorické oblasti mozgu.

2. Ďalšou časťou vedúcou priamo k požiadavke štúdia psychologických javov bol výskum zmyslových orgánov, ktorý napokon vyústil do štúdia pocitov a vnemov. Základný podnet na to dal objav špecifickosti zmyslových orgánov. Preslávili sa najmä E.H. Weber a H.L.v. Helmholtz. E.H. Weber sa hlboko zapísal do psychológie, a to jednak svojimi prácami o zmyslových orgánoch, ako aj prácami z oblasti psychofyziky. Weber rozlíšil kožné zmysly, pocity tlaku a teploty. Helmholtz sa preslávil preskúmaním zrakových pocitov a vnemov (vynašiel oftalmoskop), preskúmal sluchové ústrojenstvo.

„Z uvedených vidíme, že psychofyziologické základy pocitov a vnemov boli už tak rozpracované, že aj dnes mnohé zo základných poznatkov platia, ba čo viac, Helmholtz a iní sa už zaoberali nielen otázkami fyziológie pocitu a vnemu, ale aj psychologickými otázkami, čím sa rozvoju psychológie otvorila cesta dokorán.“ (Pardel-Koščo, 1975, s.33)

Wundtova koncepcia: Začiatky vedeckej psychológie sú obvykle datované rokom 1879, kedy Wilhelm Wundt založil prvé psychologické laboratórium na univerzite v Lipsku v Nemecku. Podnetom pre založenie laboratória bolo Wundtovo presveenie, že sa myseľ a chovanie, podobne ako planéty, chemické látky či ľudské orgány, môžu stať predmetom vedeckej analýzy. Wundtov metodologický postup je teda analogický. Na pokusnú osobu sa pôsobí nejakým podnetom a pokusná osoba sa vyjadruje, čo pociťuje alebo prežíva, t.j. podáva výpoveď o prežívaní určitého javu na základe jeho bezprostredného poznania, čo sa deje vo vedomí pokusnej osoby. Z toho vidieť, že experimentálna psychológia Wundta prestala uvažovať o „duši“ a začala v laboratóriach skúmať psychologické javy – vedomie človeka. Wundt teda pokladá vedomie za predmet psychologického skúmania. Svoju psychologickú koncepciu buduje na týchto troch vetách:

1. Vnútorná alebo psychologická skúsenosť nie je osobitnou oblasťou skúsenosti, ale je bez-prostrednou skúsenosťou vôbec.

2. Táto bezprostredná skúsenosť nie je nečinným obsahom, ale predstavuje súvislosť procesov, skladá sa nie z objektov, ale z procesov, totiž zo všeobecne platných ľudských zážitkov a ich zákonitých vzájomných vzťahov.

3. Každý z týchto procesov má na jednej strane objektívny obsah a na druhej strane je subjek-tívnym procesom a takým spôsobom obsahujeeobecnú podmienku ľudského poznania, ako aj celej praktickej činnosti človeka.

Rozlišuje rôzne stupne vedomia. Nulový bod tvorí bezvedomie, ktoré charakterizuje absolútny nedostatok psychických vzťahov vo vedomí. Hovorí aj o neuvedomovaní si psychických obsahov. Neuvedomovanie nastáva v nepretržitom toku psychického diania, keď niektoré útvary sa z vedomia strácajú a nové prichádzajú. Môžu byť označené za nevedomé len potiaľ, pokiaľ majú možnosť opätovne odraziť sa vo vedomí. Wundtovo vedomie sa skladá z jednotlivých elementov, pocitov, predstáv, ktoré sa na základe asociačných zákonov združujú a utvárajú kvalitatívne nové útvary. V tomto smere sa ušlo Wundtovej koncepcii – aj keď nie vždy oprávnene – hanlivé označenie elementová psychológia.

Reakcie na Wundtovu koncepciu:

Reakciou na Wundtovo tzv. elementárne poňatie psychológie bola celostná psychológia. Tvarová (Gestalt) psychológia sa pokladá za odnož introspektívnej psychológie. Tvarová psychológia obrátila pozornosť skôr na koncepciu psychiky, nie na predmet psychologického bádania. Ch.v. Ehrenfels prišiel s myšlienkou kvality tvaru. Podľa toho tvar, kvalita je osobitná vlastnosť, ktorá nie je podmienená iba jednotlivými prvkami, z ktorých sa utvára určitý tvar. Tým prisúdil tvaru, geštaltu, novú kvalitu. Napríklad ak zahráte určitú melódiu v jednej stupnici, poznáte ju aj vtedy, keď sa zahrá v inej stupnici. Preto sa geštaltisti obrátili kriticky proti Wundtovi a nazvali jeho psychológiu elementovou. K zakladateľom a čelným predstaviteľom tejto školy patria Wertheimer, Köhler, Koffka.

Opozícia proti elementovej psychológii nastala aj v tom, že mnohí odborníci aj z iných vedných oblastí, napr. psychiatrie, nemohli vystačiť vo svojej práci len so skúmaním vedomia. Ukázalo sa napr. že jestvujú rôzne choroby, tzv. neurózy, ktoré spôsobuje tzv. psychická trauma. Postihnutá osoba, neurotik pri najleej vôli nenachádza však taký zážitok vo vedomí. V hypnóze, kde je vedomá kontrola psychickej činnosti oslabená, neurotik udáva príčiny svojho ochorenia, a tým sa súčasne symptómy choroby strácajú. S. Freud koncom minulého a začiatkom nášho storočia zastával názor, že psychiku nemožno stotožňovať s vedomím, pretože reálnym psychičnom je nevedomie – ktoré sa prejavuje v snoch, chybných výkonoch, prerieknutiach. Poznanie nevedomia podľa Freuda je nevyhnutné pri liečení duševných chorôb – neuróz. Freud nazval túto metódu psychoanalýzou.

Psychológiu v USA však podstatne ovplyvnil tesne pred prvou svetovou vojnou J.B. Watson, zakladateľ tzv. behaviorizmu, čiže psychológie správania. Watson priznáva, že Wundtova zásluha bola v tom, že založil prvé psychologické laboratórium a že Wundt urobil pokrok tým, že slovo duša nahradil pojmom vedomie. Vyslovil aj názor, že pojem vedomie nemôže byť predmetom psychológie. Odôvodňuje to tým, že vedomie nemôžeme priamo pozorovať, ale dozvedáme sa o ňom na základe výpovedí subjektu – introspekcie. Preto navrhol, aby predmetom psychológie bolo správanie (behavior), t.j. „to, čo robí človek od rána do večera a od večera do rána“. Dá sa povedať, že predmetom skúmania psychológie je správanie, reakcia (R) organizmu. Cieľom skúmania je správanie predvídať, resp. vhodným spôsobom ho meniť. Základnými metódami psychológie sú pozorovanieexperiment. A tak vznikol behaviorizmus, ktorý sa nazýva aj S-R teória. Zamietol wundtovskú psychologiu a s ňou celý pojmový aparat. Dá sa charakterizovať vetou: Ak je dané S (podnet), treba určiť R (reakciu), ak je dané R, treba určiť S.

Systém psychologických vied: Na základe vedeckého poznávania psychologických javov, t.j. pozorovania a experimentu, začali sa zhromažďovať o týchto javoch vedecké fakty, t.j. výpovede, ktoré psychologické javy konštatovali, opisovali, resp.odrážali. Je to typické pre každú vedu a tvorí jej predpoklad. Získané poznatky triedi do systému, ktorým chce osvetliť určitú skutočnosť. Za systém sa najvšeobecnejšie pokladá určitá prirodzená trieda prvkov, javov, dejov, poznatkov, ktoré navzájom súvisia, resp. medzi ktorými sú určité vzťahy. Pre psychológiu je v tomto smere príznačná tá prirodzená trieda javov, ktorú tvorí správanie, skúmané z hľadiska psychickej regulácie a integrácie správania.

Najvšeobecnejším kritérium, ktoré sa používa nie zriedka pri rozdelení tried určitých javov, resp. poznatkov, je triedenie podľa toho, či poznatky možno zatriediť do tej skupiny javov, ktoré odpovedajú na najvšeobecnejšiu otázku: Čo je predmetom bádania? (napr. čo je motivácia, čo je myslenie, čo je vývin) Keďže tieto otázky sú základné a odpoveď na ne je najvšeobecnejšia, tie disciplíny, ktoré sa takými otázkami zaoberajú, nazývajú sa aj základné teoretické disciplíny:

- eobecná psychológia – sa zaoberá najvšeobecnejšími a najzákladnejšími otázkami psychológie ako vedy vôbec, či už teoretickými alebo metodologickým základným rámcom psychologických vied, základnými poznatkami o štruktúre psychologických javov, o regulácii, integrácii...

- ontogenetická psychológia – skúma všeobecné zákonitosti vývoja regulácie a integrácie správania v živote človeka. Skúma najmä ontogenézu správania od narodenia po dospelosť, zákonitosti zmien a ich vývoj v dospelosti a starobe.

- psychopatológia alebo abnormná psychológia – je psychologickou disciplínou, ktorá sa zaoberá chorobnými zmenami, abnormitami psychologických javov tak, ako sa vyskytujú pri duševných po-ruchách alebo chorobách.

Ďalej sem môžeme zaradiť fyziologickú, sociálnu psychológiu, psychológiu osobnosti...

V rámci výpovedí o všeobecných vlastnostiach psychologických javov máme aj také výpovede, ktoré sú síceeobecné, ale vzťahujú sa len na určitú oblasť, triedu – odvetvie psychologických javov. Sú to špeciálne psychologické disciplíny:

- zoopsychológia – získava poznatky zo správania zvierat, skúma ich na rôznych stupňoch vývoja. Predstaviteľ Ch. Darwin.

- biologická psychológia – skúma všeobecné problémy vzťahov medzi biologickým a psychologickým (problém dedičnosti vlôh a schopností človeka...)

- sociálna psychológia – objasňuje vplyv prostredia, skupín a sociálnej interakcie individua na psychic- ké javy a zákonitosti človeka v spoločenských podmienkach.

- diferenciálna psychológia – skúma rozdiely existujúce medzi ľuďmi a v ich správaní. (vlastnosti, schopnosti, rozdiely medzi pohlaviami)

Ďalej matematická, informačná psychológia, psycholingvistika....