1 Teoretické východiská riešenej problematiky

1.1 Teórie ekonomickej krízy

Kríza (recesia) je situácia v ekonomike, kedy rast HDP sa spomaľuje až klesá,

zaznamenáva sa pokles obchodu, narastá nezamestnanosť a ceny nehnuteľností klesajú.

Aktuálnu krízu môžeme označiť ako prvú celosvetovú ekonomickú krízu. Ani tá v

tridsiatych rokoch nebola celosvetová. Pri súčasnej kríze však je očividný jej

multisektoriálny charakter. To v jednoduchosti znamená, že kríza ovplyvňuje všetky

ekonomické sektory riadené monetárnou ale aj fiškálnou politikou. Dá sa predpokladať,

že sa nejedná o klasickú cyklickú krízu, ktorú by mohli niektorý autori jednoznačne

očakávať, ide o krízu systémovú, ktorej následky sú omnoho ťažšie zvládnuteľné.

Ďalším prívlastkom krízy je pokles dopytu. Dopyt po výrobkoch, službách a

nehnuteľnostiach. Napriek tomu sa ľudia pred začiatkom krízy v nakupovaní veľmi

neobmedzovali. Žili síce z úverov, ale kým banky ponúkali lacné úvery, mohli si

dovoliť čokoľvek. V súčasnosti je tu kríza a ponuka masívne prevýšila dopyt.

Výrobcovia stratili obrovské množstvo zákazníkov. Väčšina ľudí stratilo vďaka tomu

zamestnanie a tí istí ľudia obmedzili svoje finančné útraty len na tie najdôležitejšie

potreby.

Podľa väčšiny súčasných ekonómov finančné trhy zhruba od roku 1980

fungovali ako barometer skutočnej ekonomiky, to znamená že jej skutočný stav sa

reálne odrážal na finančných trhoch. Za posledných 15 rokov sa vo svetovej ekonomike

vytvorilo päť obrovských bublín, ktoré možno považovať za začiatok súčasnej krízy.

Uvádzam ich v týchto bodoch:

- realitná bublina – ceny nehnuteľností narastali nekontrolovateľne, lebo každý

subjekt chcel na nich zarobiť.

- komoditná bublina – v posledných niekoľkých rokoch neproporcionálne rástli

ceny potravín, kovov, palív a energií.

- akciová bublina – rovnako neproporcionálne sa zvyšovali aj ceny akcií na

burzách. Vrchol akciovej bubliny sa uskutočnil v roku 2007. „Praskla“ už v roku

2008.

- finančné inovácie – finančné trhy produkovali stále nové finančné produkty,

ktoré sa stávali najmä z pohľadu účtovníctva neprehľadné a ťažko zistiteľné.

10

- nová ekonomika – kombinácia technologických zmien a zmien v organizácii

ekonomiky od polovice 90. rokov. Súčasná ekonomika opisuje dnešné vývojové

trendy v obchode a ekonomike.

Za najdiskutovanejšiu a najpreberanejšiu môžeme považovať realitnú bublinu.

Spomedzi iných vymenovaných bublín má však rovnaký podiel na vzniku krízy.

1.1.1 Keynesovské teórie hospodárskej krízy

V tejto kapitole sa práca zaoberá charakteristikou ekonomickej recesie

z pohľadu keynesiánskej teórie. Inšpiráciou pre vznik keynesiánskej teórie

ekonomických cyklov v rámci ďalšieho rozvoja ekonomickej teórie bola práca J. M.

Keynesa „Obecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí“, ktorá vyšla v roku 1936 ako

reakcia na Veľkú hospodársku krízu (1929 – 1933). Keynes obecnú teóriu formuloval

prevažne ako statickú teóriu krátkeho obdobia. Svoju dopytovo orientovanú teóriu

rovnováhy nerozšíril do teórie rastu. Keynes tvrdil, že „zmeny, ktoré sa dejú v dlhšom

časovom horizonte, sa nedajú presne predpovedať a z hľadiska dĺžky ľudského života sú

i málo významné.“1

Keynesiánsky orientované teórie hospodárskeho cyklu určujú ako hlavnú príčinu

ekonomických kríz nedostatočný agregátny dopyt. Od toho sa odvíjajú i hlavné

navrhované opatrenia pre hospodársku politiku. Ide o preferenciu rozpočtovej politiky,

ktorá svojimi výdajmi má v období hospodárskej krízy doplniť chýbajúci dopyt. Ako

doplnok môžu byť použité nástroje monetárnej politiky. Keynesiánsky orientovaná

hospodárska politika bola realizovaná vo väčšine vyspelých trhových ekonomikách v

ťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

V tomto období pokladal za hlavnú príčinu nestability trhovej ekonomiky,

nestálosť kúpnej sily peňazí. Za hlavnú príčinu kolísania kúpnej sily peňazí pokladal

nestabilitu investícií, ktorá je spôsobená chovaním finančných trhov a špekulantov.

Príčinou vzniku Keynesovej teórie bola vysoká nezamestnanosť vo Veľkej

Británii a hlavne Veľká hospodárska kríza. Na základe týchto reálnych skutočností

Keynes vo svojej „Obecnej teórii“ opustil neoklasické paradigma. V tomto diele označil

1 7. Foster J. B. 2009. Velká finančkrize. 16 s.

11

ako príčinu ekonomickej krízy agregátny dopyt (nedostatočný efektívny dopyt), ktorý je

spôsobený nedostatočnými investíciami. Keynes zdôrazňuje funkciu peňazí ako

uchovávateľa hodnoty a odmieta neoklasickú predstavu automatickej premeny úspor na

investície. Za príčinu nedobrovoľnej nezamestnanosti vidí v nepružnosti nominálnych

miezd v poklese agregátneho dopytu.

Keynes sa pokúsil vysvetliť vplyv investícií na cyklické výkyvy v ekonomike

pomocou mechanizmu „multiplikátora, a to akým spôsobom môžu viesť výkyvy v

rozsahu investícií, ktoré predstavujú pomerne malú časť národného dôchodku, k

výkyvom celkovej nezamestnanosti a dôchodku v rozsahu značne väčšom, než sú

sami.“2

Cyklický vývoj je v rámci tejto teórie vysvetľovaný tzv. endogénnymi príčinami

ekonomického systému, predovšetkým nestabilitou investícií.

Pre zmysluplné odpovede na to ako vzniká ekonomická kríza je treba pozrieť sa

do minulosti. Už v dobách Veľkej hospodárskej krízy tvrdil J. M. Keynes, popredný

ekonóm 20. storočia, že sa kapitalizmus môže vrátiť k rastu a ziskovosti, napriek

dôvodu že by sa musel vrátiť k plnej zamestnanosti. Ako sa uvádza v knihe J. B. Fostera

Veľká finančná kríza – príčiny a následky: „Keynesova teória sa dá zhrnúť veľmi

jednoducho. Predtým sa malo za to, že ekonomický systém, akokoľvek vyspelý,

dosahuje rovnováhy plnou zamestnanosťou. Keynes demonštroval, že moderná

ekonomika môže dosiahnuť rovnovážneho stavu i pri trvalej a hlbokej nezamestnanosti.

Jej normálnou tendenciou je jav, ktorému ekonómovia medzitým začali hovoriť

rovnováha pri čiastočnej zamestnanosti.“3 Podľa perspektívy rozvíjanej v jeho teórii

kapitalizmus netiahne prirodzene k plnej zamestnanosti a prechodnému rast, ale môže

na celé desaťročia, ostať v situácii pomalého rastu, vysokej nezamestnanosti

a nadbytočných výrobných kapacitách, alebo v situácii stagnácie.

Keynes sa zameriava na úskalia sprevádzajúce proces akumulácie úspor

a investícií v kapitalizme. Jeho najdôležitejšie argumenty sa týkajú faktorov

spôsobujúcich spomalenie investícií. Aby kapitalistická ekonomika dobre fungovala,

musia byť úspory, ktoré produkuje, investované do rozšírenia výroby. Lenže investície

v modernom kapitalizme predstavujú v najlepšom prípade značne rizikový podnik

2 7. Foster J. B. 2009. Velká finančkrize. 27 s.

3 8. Heczko, S. 2003. Nástin interdisciplinární analýzy cyklického vývoje tržních ekonomik. 9 s.

12

vzhľadom k tomu, že investičné rozhodnutia, ktoré majú dopad na úroveň časnej

výroby, vychádzajú z očakávania návratnosti príslušnej investície v horizonte

niekoľkých rokov. Za tejto situácie charakterizovanej celkovou neistotou môže byť

nedostatok investícií zavinený radou rozličných faktorov ako napríklad nadbytkom

výrobných kapacít v podobe priveľkého počtu fabrík a nadmerného strojného

zariadenia, pocitom, že trh so spotrebným tovarom je či bude nasýtený, alebo obavami,

že podmienky pre ďalšiu expanziu už neexistujú. Vysoká miera nerovnosti

obmedzujúca relatívnu kúpnu silu pracujúcej triedy môže oslabiť spotrebu, a tým

i očakávané zisky z nových investícii. Akýkoľvek pokles investícií môže viesť

k bludnému kruhu v podobe nižšej zamestnanosti, nižších príjmov a menšej ochoty

utrácať, čo vedie k finančným problémom a celkove negatívne ovplyvňuje hospodársku

situáciu. Následkom je ekonomické spomalenie a ďalší pokles investícií.

Práve tieto úvahy o vnútornej rozporuplnosti investičného procesu v kapitalizme

najviac ovplyvnili Keynesovu teóriu. Táto teória bola silne poznamenaná recesiou

z roku 1937, behom ktorej americkú ekonomiku postihol prudký pokles

a nezamestnanosť náhle vzrástla z 14 na 19 percent – situácia mala teda ďaleko

k plnému oživeniu hospodárstva po Veľkej hospodárskej kríze. S nezamestnanosťou

dosahujúcou až 20 percent, až po desaťročí od krachu na burze z roku 1929 boli

ekonómovia konfrontovaný s prízrakom dlhodobej ekonomickej stagnácie. Hansen,

ktorý sa odklonil od nadčasových, mechanických modelov, ktoré dominovali ortodoxnej

ekonómii, zdôrazňoval dlhodobé aspekty Keynesovho učenia a rozvíjal teoretickú

koncepciu známu ako tézu stagnácie.

1.1.2 Ďalšie teórie ekonomickej krízy

Hansen sa zameral na špecifické historické sily, ktoré poháňali kapitalistickú

ekonomiku a umožňovali jej po určitú dobu dosahovať vysokú úroveň rastu. Tieto

historické sily mali len prechodný charakter a časom strácali dynamiku. Tendencie

k dlhodobej recesii môžu byť okrem toho prisúdené na vrub zrelosti kapitalistických

ekonomík. Hlavný pilier priemyslu bol behom prvých fáz industrializácie prakticky

vybudovaný od piky. Takže investície stále smerovali len do náhrady doterajších

kapacít a stále menej do úplne nových výrobných kapacít. Výsledkom bolo to, čo J.

Schumpeter označil ako fenomén miznúcich investičných príležitostí.

13

Poľský marxistický ekonóm Michal Kalecky výstižne zhrnul kľúčový problém:

„Naše skúmanie ukazuje, že dlhodobý rozvoj nie je bytostnou charakteristikou

kapitalizmu ako ekonomického systému. Predpokladom udržania dlhodobého rastu sú

teda špecifické vývojové faktory.“4

Behom prosperity 50. a 60. rokov, obavy zo stagnácie zavedených ekonomík

prakticky vymizli. Keynesove obavy boli zmiernené a začlenené do predkeynesyánskej

neoklasickej ekonomickej teórie. Ich názory boli opačné a dokonca tvrdili, že

ekonomika ako veda, je veda o ekonomickom raste.

Bol tu ešte ďalší významný faktor Keynesovej kritiky investičného procesu

s podobne nepriaznivým dopadom na budúcu akumuláciu kapitálu, avšak do 70. rokov

zostal takmer úplne nepovšimnutý. Súvisel s ambivalentnou rolou finančníctva

v kapitalizme, na ktorú naráža Keynes v súvislosti svojej reakcie na pád burzy v roku

1929. rozvoj modernej firmy je nemysliteľný bez rozvoje moderného finančníctva

a rastúcou dôležitosťou pripisovanou úverom a zadlženosti pre fungovanie ekonomiky.

Samotný akciový trh bol v prvej rade výsledkom pokusov investorov obmedziť riziká

sprevádzajúce investície do výroby držaním papierových pohľadávok k majetku, ktoré

disponovali výhodou jednoduchšej prevoditeľnosti. Ako náhle sa tak stalo, získaval

kapitalizmus stále viac dvojitý aspekt, ktorý sa odrážal v dvoch rozdielnych rovinách

určovania cien. V oceňovaní materiálnej výroby a v oceňovaní finančných aktív. Každá

rovina fungovala samostatne. Ak boli dlhodobé aktíva spoločností premenené

v krátkodobé finančné záväzky pre investorov, narastalo riziko, že sa ekonomika bude

stále viacej stávať objektom špekulácií s papierovými pohľadávkami k majetku, čo

pripravuje pôdu pre vysokú mieru nestability. Keynes sformuloval svoju myšlienku

nasledovne: „Vo svete existuje mnoho aktív, ktoré tvoria náš kapitálový majetok –

budovy, sklady, tovary či polotovary vo fáze výroby a dopravy. Vlastníci týchto aktív si

však vo veľa prípadoch požičali peniaze na ich zakúpenie. V dôsledku tejto okolnosti

skutočný vlastníci majetku disponujú pohľadávkami nie reálnych aktív, ale peniazom.

Značčasť tohto financovania sa odohráva skrz bankový systém, ktorý svoje záruky

delí medzi svojich vkladateľov, ktorým banky požičali peniaze, a medzi svojich

veriteľov, ktorým banky požičali peniaze na nákup reálnych aktív. Vloženie tejto masy

4 7. Foster, J. B. 2009. Velká finančkrize. 17 s.

14

peňazí medzi reálne aktíva a vlastníka majetku je dominantným rysom moderného

života.“5

Podľa Keynesa vedie štruktúrovaný charakter moderných financií periodickému

narušovaniu väzieb medzi trhom a výrobou; a zvyšuje riziko, že celý systém bude

narušený vznikom špekulatívnych bublín a ich nevyhnuteľným kolapsom. To všetko sa

ešte zhoršilo pôsobením masy peňazí a okolností, že bankový systém bol stále viac

vťahovaný do stredu diania. Špekulanti nespôsobia žiadnu škodu, ak sú ich aktivity

bublinami v plynulom toku podnikania. Situácia sa ale stáva kritickou, keď sa

z podnikania stáva bublina vo víre špekulácií.

H. Minsky taktiež rozvíjal túto tóriu, podľa neho finančná štruktúra vyspelej

kapitalistickej ekonomiky v sebe skrýva vnútornú slabinu, kvôli ktorej sa bez zastavenia

zmieta medzi periódami neotrasiteľnosti a krehkosti, čo v poslednej inštancii robí

ekonomiku náchylnú k zadlžovaniu. Podľa neho predstavuje slabinu vyspelého

finančného sektora jeho závislosť na sústavnom prílive príjmov podporujúcich

a zhodnocujúcich jeho nepretržitú expanziu. Nestabilita finančného systému časom

narastá, ako sa dlh vŕši na dlh, a vzniká bublina, ktorá spľaskne, keď sa prísun hotovosti

z príjmov nevyhnuteľne spomaľuje. Moderná ekonomika sa teda stala chronicky

závislou na veriteľovi poslednej inštancie v podobe vlád ovládajúcich centrálne banky

a ministerstvá financií veľkých štátov majúcich za ulohu podporu finančného systému

a prevenciu pred masívnymi dlhmi poskytovaním likvidity v dobách kríz. To na druhej

strane vyžaduje silnú vládu schopnú silou svojho ekonomického vplyvu odvrátiť

finančné krízy poskytovaním infúzií a fungovať tak ako veriteľ poslednej inštancie.

Taktiež sa rozvinula teória inšpirovaná Magdoffom a Sweezym, podľa nich sa

najrealistickejšie posúdenie nedávnej ekonomickej histórie musí odohrávať v rámci,

ktorý sa zameriava na previazanosť tendencie monopolného kapitálu ku stagnácii so

silami, ktorej jej do istej miery čelia. Behom posledných troch desaťročí bola

najvýznamnejším nástrojom zachovania ekonomickej rovnováhy financializácia

natoľko že dnes môžeme hovoriť o „monopolne-finančnom kapitále“. Rast zadlženia

a špekulácie, ktoré charakterizujú americkú ekonomiku (a vyspelý kapitalizmus ako

celok) od konca 60. rokov, predstavujú hlavné nástroje, ktorých prostredníctvom sa

systému darilo unikať hlbokému hospodárskemu poklesu, i keď mu to na druhej strane

5 8. Heczko, S. 2003. Nástin interdisciplinární analýzy cyklického vývoje tržních ekonomik. 55 s.

15

neumožnilo prekonať jeho trvalý sklon ku stagnácii. Práve táto komplexná dynamika

poskytuje odpoveď na súčasnú ekonomickú dilemu. To je výsledkom toho že dve

krivky, z ktorých jedna zachytáva percentuálny pokles podielu výroby tovarov na HDP

a zároveň druhá zachytáva vzostup podielu zadlženia na HDP. Nielen že sa tieto dve

krivky vyjadrujúce vývoj podielu zadlženia a výroby tovarov na HDP uberajú opačným

smerom, ale rýchlo sa od seba vzďaľujú.

Tu sa musia podtrhnúť dve veci. Za prvé, financializácia prejavujúca sa v raste

podielu zadlženia na HDP je dlhodobým trendom, ktorý od začiatku 80. rokov naberá

na rýchlosti. Dlhový previs v tomto období teda nepredstavuje len krátkodobý jav

objavujúci sa na vrchole ekonomického cyklu, ako tomu bolo v prípade väčšiny

doterajších špekulatívnych bublín. Za druhé, stagnácia v produkcii tovarov vo vzťahu

k HDP sa neustále prehlbuje, a to i napriek nesmiernej ekonomickej vzpruhe, ktorej sa

jej dostalo zásluhou nedávneho explozívneho rozvoja finančníctva.

„Explozívny rozvoj finančníctva odohrávajúci sa v USA a ďalších vyspelých

kapitalistických ekonomikách zhruba od 60. rokov je podľa môjho vnímania

symptómom dlhodobej tendencie ku stagnácii, ktorá má korene vo všeobecnom

charakteru akumulácie v podmienkach monopolne-finančného kapitalizmu. Skutoč

problém predstavuje práve toto, a nie financializácia (a dokonca ani nie dnešná kríza

finančníctva).“6

Podľa Marxa je behom konjunktúry kapitál zákonite nadhodnotený, následne

behom krízy časť tohto kapitálu znehodnotená, čo jeho zbytku umožňuje návrat

k ziskovosti a k procesu obnovenej akumulácie a expanzii. Kríza je teda výsledkom

nadprodukcie kapitálu. Systém teraz na túto prekážku tvrdo naráža. A to hneď

v niekoľkých ohľadoch. V prvom rade neexistuje sebe menšia možnosť, že by za

časných pomerov v súčasnej historickej etape a v rámci existujúcej nerovnosti bol

nezmerateľný voľný kapitál, ktorý stimuloval finančnú explóziu, absorbovaný

investíciami do výroby. Zároveň sa ale ocitol v kríze i samotný proces financializácie.

Najpravdepodobnejšiu vyhliadku do budúcna teda predstavuje pomalá a hlboká

stagnácia.

610. Kohout, P. 2002. Peníze, výnosy a rizika. 6 s.

16

1.2 Hospodárske krízy 20. storočia

V tejto kapitole sa v práci uvádzajú najvýznamnejšie svetové krízy zaznamenané

od roku 1929.

Veľká hospodárska kríza

Najprv si popíšeme základný úvod do situácie na vtedajšom trhu:

_ Dvadsiate roky znamenali pre USA obdobie veľkého ekonomického rastu.

Koncom dvadsiatych rokov situácia smerovala k jeho spomaleniu až zastaveniu.

To bolo zrejmé napríklad zo skutočnosti, že zásoby podnikov boli v roku 1929

na trojnásobku úrovne roku 1928.

_ Ekonomický rast bol podporovaný expanzívnou politikou lacných úverov. Podľa

výročnej správy, z roku 1923 Federálneho rezervného systému, sú štátne

rezervné banky zdroje, na ktoré sa členské banky obracajú, kedykoľvek potreby

podnikateľov prekročia ich vlastné možnosti štátna rezerva doplňuje potrebné

úvery v dobách konjunktúry a bráni úpadku v dobách krízy.

_ časne s ekonomikou rástol i optimizmus investorov a ich ochota investovať

do akcií. Situácia na americkom kapitálovom trhu by bola odôvodňovala

výraznou korekciu rastu cien akcií.

V druhej polovici 20. rokov 20. storočia narastala na americkom finančnom trhu

špekulatívna bublina, ktorá bola živená prehnaným optimizmom investorov v

nepretržitý rast ekonomiky. Táto bublina praskla roku 1929 a tým odštartovala známu

Veľkú hospodársku krízu.

Ani jedna z týchto skutočností by však sama o sebe nestačila k tomu, aby sa

Veľká depresia stala tvrdou realitou. Prehriatie ekonomiky často v histórii viedla ku

krízam a depresiám, avšak len jedna sa pyšní prívlastkom Veľká. História pozná tiež

radu burzových krachov, ale zďaleka nie vždy tieto krachy vedú ku kríze. Náhly

dvadsaťpercentný pád amerických akcií na jeseň 1987 sa napríklad obišiel prakticky bez

vplyvu na ekonomiku.

V roku 1929 však boli v americkom hospodárstve prítomné ešte ďalšie faktory:

17

_ Previazanosť komerčného a investičného bankovníctva.

_ Zlatý menový štandard.

Významnou charakteristikou amerického finančného systému bola rola bánk.

Banky fungovali ako zhromažďovatelia vkladov, ktoré potom investovali vo veľkej

miere do akciového trhu. Pritom neexistovali jasné a záväzné pravidlá pre tvorbu rezerv

na prípadné kurzové straty cenných papierov. To bola potenciálne veľmi nebezpeč

situácia. Pokiaľ však akcie len získavali na cene, nebezpečie sa nijak neprejavovalo.

Banky dosahovali jednoduchých ziskov na akciovom trhu a poskytovali lacné úvery,

než by sa starali o platobnú schopnosť dlžníkov. Banky napríklad vo veľkom

požičiavali farmárom za zástavbu ich pozemkov a budov. Nijak sa pritom nestrachovali

o to, že by ceny nehnuteľností mohli spadnúť na zlomok pôvodnej hodnoty. Banky

taktiež požičali celkovo 9 miliárd dolárov akciovým špekulantom, rovnako bez

akejkoľvek starosti o platobnú schopnosť dlžníkov.

Dňa 21. októbra 1929 sa však newyorská burza začala rútiť. V utorok 29.

októbra skrachovali pokusy najväčších bánk o trhovú intervenciu formou nákupov akcií

v prospech ich kurzov. Pokles trhu sa menil v pád. Súčasne sa rozplýval majetok bánk,

ktorá z valnej časti spočíval v akciových portfóliách. Americký bankoví sektor sa ocitol

v skutočne vážnych problémoch.

Za týchto okolností bolo ešte možné americkou ekonomiku zachrániť pred

najhorším. Existovala inštitúcia, ktorá mala túto možnosť, avšak nevyužila ju. Touto

inštitúciou bol Federálny rezervný systém. Jeho guvernér Benjamin Strong behom

dvadsiatych rokov prakticky nepretržite zastával politiku nízkych úrokových sadzieb.

Tým síce prispel k ekonomickému rastu behom dvadsiatych rokov, avšak taktiež

k prehriatiu americkej ekonomiky. Federálny rezervný systém sa nestaral o stabilitu

amerického dolára, pretože videl dostatočnú záruku stability v zlatom štandarde.

V kritickom období, keď mohol pustiť do obehu veľké množstvo peňazí a zachrániť tak

americký bankoví systém pred masívnou vlnou platobnej neschopnosti a bankrotov,

však Federálny rezervný systém urobil presný opak: zvýšil úrokové miery a aplikoval

reštriktívnu menovú politiku.

Prečo americký Fed urobil úplný opak toho, čo bolo v danej chvíli žiaduce a

potrebné? Začínajúca kríza znamenala ohrozenie kurzu amerického dolára vzhľadom ku

zlatu. V podmienkach daných zlatým štandardom neexistovala iná možnosť ako udržať

stabilný kurz doláru než prísna menová reštrikcia spojená s vysokými úrokovými

18

mierami, poklesom miezd, vysokou nezamestnanosťou a poklesom priemyselnej

produkcie.

Dôsledky boli katastrofálne. Nedostatok hotových peňazí zdôraznený

reštriktívnou politikou Federálneho rezervného systému, viedol k rýchlemu vyčerpaniu

bankových rezerv. Banky sa ocitli na suchu a boli nútené predávať akcie, čím ešte viac

prispievali k ich pádu. Najslabšie z nich začali bankrotovať. Vkladatelia prepadali

panike a masovo vyberali svoje peniaze z bánk, čím ďalej zhoršovali situáciu. Mnoho

klientov bánk prišlo o svoje vklady a ocitli sa v platobnej neschopnosti. Peňažná zásoba

USA sa v dôsledku bankových krachov behom tejto doby znížila o tretinu. Pretože

firmy vo valnej časti prípadov nemohli dostať preklenovací úver, skončili bankrotom,

ktorý znamenal úplné znehodnotenie ich akcií. Obdobný proces prebehol

v poľnohospodárstve a viedol k prudkému poklesu cien poľnohospodárskej pôdy i iných

nehnuteľností. Bludný kruh sa uzavrel a opätovné zníženie úrokových mier v roku 1930

bolo málo platné.

Podobných bublín sa v minulosti na finančných trhoch vytvorilo mnoho, nikdy

však nemali tak ničivé následky pre reálnu ekonomiku ako vtedy. „Tento krát však

prasknutie bubliny rýchlo prerástlo v dlhú sériu bankových krachov.“7

Najhlbšia hospodárska kríza v histórii postihla najprv Spojené štáty, kde za

sebou zanechala pokles HDP o tretinu a rastúcu mieru nezamestnanosti. Tá vzrástla

v rokoch 1929 – 1933 z pôvodných 3 percent až na hodnotu 25 percent. Bez práce v tej

dobe bolo neuveriteľných 12 miliónov ľudí. Krach sa okamžite prejavil veľkým

poklesom výroby v americkom automobilovom priemysle a postupne zasiahol i ostatné

priemyselné odvetvia.

„Dôvera v slobodné trhové hospodárstvo bola otrasená a spoločenskou

objednávkou boli štátne zásahy. Reakciou na tieto požiadavky bolo zverejnenie

programu New Deal amerického prezidenta F. D. Roosevelta, ktorý obsahoval súbor

opatrení, ekonomických a sociálnych reforiem, ale hlavne vyčlenené vládne výdaje na

zníženie nezamestnanosti.“ 8 Tento program mal pomôcť ozdraviť a zreformovať

americkú ekonomiku a obnoviť dôveru v trhový systém.

Z USA sa kríza šírila do ďalších krajín, hlavne tých, ktorých hospodárstvo bolo

najviac závislé na Spojených štátoch. V okamihu však zasiahla s väčšou či menšou

7 9. Holman, R. 2008. Americká finančkrize. 17 s.

8 9. Holman, R. 2008. Americká finančkrize. 56 s.

19

intenzitou všetky krajiny a stala sa krízou svetovou. Svetové priemyselné produkcie

klesli o 38 percent, zahraničný obchod o 34 percent, nezamestnaných bolo

neuveriteľných 40 miliónov.

V Európe sa najprv kríza prejavila v Nemecku a Rakúsku, ktoré boli silne

závislé na americkom kapitály. Došlo ku krachu veľkého množstva nemeckých i

rakúskych bánk. Kríza sa postupne prejavovala i v rade ďalších európskych krajín,

napríklad vo Veľkej Británii došlo k devalvácii libry.

Začali sa rúcať i ostatné menové systémy, naviazané na libru, marku nebo

americký dolár. Na Francúzsko doľahla kríza až koncom roku 1931 predovšetkým

vďaka tomu, že nebola toľko závislá na anglosaských trhoch. V tomto období prudko

stúpla nezamestnanosť, v roku 1932 bolo napr. v Nemecku sedem miliónov ľudí bez

práce, nezamestnanosť činila takmer 30 percent. Vo Veľkej Británii bola

nezamestnanosť najvyššia tiež v roku 1932, ustálila sa na 22 percentách, a v Rakúsku sa

v roku 1933 vyšplhala až k 29 percentám.

Čo spôsobilo vtedajšiu krízu? Na tom sa ekonómovia nezhodnú dodnes. Niektorí

z nich sa domnievajú, že za krízu bol zodpovedný samotný kapitalistický systém. Podľa

iných došlo k nakumulovaniu niekoľkých nešťastných faktorov. Asi ako

najpravdepodobnejšia sa dnes javí tá teória, ktorá v kríze vidí dôsledok vážnych chýb

vo finančnom a menovom systéme.

Československá banková kríza v rokoch 1923 – 1925

Začiatkom 20. rokov 20. storočia prebehla v ČSR mohutná hospodárska

expanzia. Okrem obnovovania a rozširovania tradičných výrob vznikali i výroby úplne

nové a vysoko moderné. Boli zakladané nové podniky, najčastejšie vo forme akciových

spoločností. Napr. v roku 1918 bolo v ČSR registrovaných 605 akciových spoločností,

no už v roku 1922 presiahol počet registrovaných akciových spoločností viac ako jeden

tisíc. Tento hospodársky rozmach bol avšak z veľkej časti financovaný za významnej

pomoci bankových inštitúcií.

I vďaka tomu môžeme v rokoch 1918 – 1922 pozorovať boom v zakladaní bánk

v ČSR. Vplyvom toho vzrástol počet bánk z 22 na 38 a hodnota ich akciového kapitálu

20

vzrástla takmer štyrikrát. Nikto si však plne neuvedomoval, do akej miery bola

československá ekonomika predĺžená.

V roku 1922 začal postupne investičný boom v ekonomike ČSR ochabovať.

Hlavne sa začalo ukazovať, že hospodárske očakávania investorov a podnikateľov boli

do značnej miery nadhodnotené a ich krátkodobé zisky záviseli len na mimoriadnych

povojnových obchodoch a v žiadnom prípade neboli dlhodobo udržateľné. „Podniky sa

začali dostávať do finančných problémov, vzrástli bankroty a banky sa začali stretávať s

platobnou neschopnosťou klientov. Na prelomu rokov 1922 - 1923 sa do problémov

najprv dostali buď novo založené, alebo rýchlo expandujúce banky. V októbri 1922

skrachovala Moravsko - sliezska banka v Brne, čo spôsobilo paniku hlavne na

moravskom bankovom trhu. V roku 1923 ju nasledovalo mnoho ďalších bánk, napr.

Banka Bohemia, Pozemková banka, Agrárna banka a mnohé iné.“9

Keďže hrozilo rozšírenie paniky na celý bankový systém, vznikol v októbri 1924

Zvláštny fond pre zmiernenie strát po kolapsu niekoľkých významných bánk. Tento

fond vytvoril sanačný plán, znamenajúci záchranu 27 menších a stredných bánk. Tento

liečebný program však úplne nevyriešil problémy československého bankovníctva. V

ďalších rokoch organizovalo ministerstvo financií záchranné programy hlavne vo forme

nariaďovaných fúzií. Napríklad spojenie Českej banky a Kupeckej banky, Pražskej

úverovej a Severočeskej banky.

Nórska banková kríza v rokoch 1988 – 1993

Korene nórskej krízy môžeme sledovať až do prvej polovici osemdesiatych

rokov 20. storočí, konkrétne do roku 1984. Pred týmto rokom totiž nórske úrady

obmedzovali ako množstvo finančných prostriedkov, ktoré mohli banky požičiavať, tak

i výšku úrokových sadzieb. V roku 1984 boli tieto limity odstránené a nórske banky boli

vystavené silnej konkurencii, ako zahraničných, tak i novo vzniknutých domácich bánk.

V roku 1992 sa už táto banková kríza neobmedzovala len na nórsky bankový systém,

ale rozšírila sa i na ďalšie škandinávske krajiny.

Nórska banková kríza začala v marci 1988, keď banka Sunnmorsbanken ohlásila

výrazné kapitálové straty. Tie boli kryté zo súkromného bankového poistného fondu,

9 2. Dvořák, P. 2004. Finannč krize jako globální problém a možnosti jejího vzniku v ČSR. 12 s.

21

ktorého prostriedky však boli skoro vyčerpané. Podobné problémy mali i ďalšie nórske

banky. Postupne zaniklo či bolo vážne poškodených 13 bánk, ktoré predstavovali

takmer 95 % aktív sektoru komerčných bánk.

Nórska vláda ihneď zareagovala príslušnými opatreniami na odvrátenie tejto

bankovej krízy. Štát prevzal kontrolu nad tromi najväčšími komerčnými bankami, ktoré

spravovali až 85% celkových bankových aktív. „V roku 1991 bol vytvorený Vládny

fond k poisteniu bánk a Vládny investičný fond pre banky, s ich pomocou bola kríza

koncom roku 1993 zažehnaná.“ 10 I cez fakt, že Nórsko takmer okamžite prijalo

protikrízové opatrenia a došlo i k výraznej finančnej podpore zo strany štátu, tak aj tak

trvalo takmer päť rokov, než sa nórsky bankový systém podarilo stabilizovať.

Ázijská kríza z roku 1997

Ukazuje sa, že pevný kurz domácej meny (ak už ide o pevný kurz voči zlatu,

doláru alebo inej meny) je veľmi často príčinou vážnych hospodárskych ťažkostí,

hlavne keď je kombinovaná s ľahkým prístupom k lacnému kapitálu. Ázijská kríza,

ktorá sa otvorene prejavila v druhej polovici roku 1997, bola spôsobená presne

rovnakými faktormi. Je to snáď už únavné opakovať, ale kombinácia nadbytku kapitálu

a pevných kurzov v krajinách neskôr postihnutých krízou (hlavne v Thajsku, Indonézii,

Južnej Kórei a Malajzii) vytvorila nerovnovážny stav.

Opäť stará história a tou je lacný kapitál a nákup akcií na úver. Od mája 1997 do

septembra 1998 poklesla hodnota akcií Beijing Enterprises na pätinu pôvodnej hodnoty.

Investori, ktorí si požičali peniaze na nákup akcií, vykonali veľmi zlý obchod. Mnohí sa

zaiste dostali do značných ťažkostí podobne ako ich americký kolegovia pred necelými

sedemdesiatimi rokmi.

„V menej finančne vyspelých krajinách však stále existuje nebezpečie

podobných kríz. Dá sa uviesť napríklad Thajsko, ktorého ekonomika bola behom 90.

rokov poškodená výrazným poklesom kurzov akcií. Pokles akciových kurzov v roku

1996 ovplyvnil reálnu ekonomiku a vyústil až v menovú krízu v roku 1997.“11 Menová

kríza ďalej poškodila reálnu ekonomiku, v dôsledku ktorého pokračoval pád kurzov

akcií. Obrovský úverový boom bol razom vystriedaný bankovou krízou, presne ako

10 2. Dvořák, P. 2004. Finannč krize jako globální problém a možnosti jejího vzniku v ČSR. 146 s.

11 18. Švihlíková, I. 2010. Globalizace a krize. 36 s.

22

v USA a v západnej Európe tridsiatych rokov. V hlavnom meste Bangkoku sú aj veľa

rokov po kríze vidieť pamätníky v podobe opustených budov v rôznom štádiu

rozostavanosti. Mestu kraľuje obrovský prázdny hotel nad riekou Chao Praya. Aj keď

kríza už bola prekonaná, jej dôsledky sú viditeľné až dodnes.

Ruská kríza v roku 1998

Najzávažnejším prípadom vnútornej dlhovej a menovej krízy poslednej doby

bola bez sporu ruská finančná kríza z roku 1998. Konkrétne príčiny tejto krízy siahajú

do doby rozpadu ZSSR. Práve Rusko totiž prevzalo celý zahraničný dlh sovietskeho

zväzu. Už vtedy pri vzniku samostatného Ruska boli jeho financie značne zaťažené

dlhom vo výške mnoho desiatok miliárd amerických dolárov.

Ruská vláda sa snažila zo všetkých síl podporovať príliv zahraničných

investorov, ktorých prostriedky by išli hlavne na splácanie zahraničných dlhov. Je avšak

logické, že tento stav nemohol byť dlhodobo udržateľný. Naivná bublina spľaskla po

vypuknutí menovej krízy v juhovýchodnej Ázii v roku 1997. Ázijská kríza spôsobila

odliv dopytu po ruských komoditách, hlavne nerastných surovín, ktoré tvorili

nezanedbateľný zdroj investícií pre ruskú vládu.

Táto reakcia zapôsobila i na optimizmus investorov, ktorí tlmili svoje finanč

transakcie v Rusku. Odhaduje sa, že Rusko medzi októbrom 1997 a februárom 1998

opustil zahraničný kapitál v celkovej hodnote 7 mld. USD.

Za hlavnou príčinou takto rozsiahlej krízy finančného systému sa dá

hľadať chybnú hospodársku politiku Ruska. Tá preto v roku 1997 viedla k naďalej

neudržateľnému deficitu štátneho rozpočtu a nárastu verejného dlhu. Napríklad inflácia

len medziročne vzrástla medzi rokmi 1998 – 1999 z 28 % na 86 %, takže takmer o 60

%. Je to veľmi znepokojujúce i pre tak veľkú ekonomiku akou je Rusko. Následkom bol

krach štvrtiny ruských bánk a i veľa malých podnikov skrachovalo. Naopak väčšie

podniky v tomto období bohatli. Tieto rozdielne procesy vyústili v diferenciáciu ruskej

spoločnosti, ktorá je viditeľná i dodnes.

23

Brazílska kríza v rokoch 1998 – 1999

V Brazílii vypukla menová kríza na začiatku roku 1999. „Na počiatku 90. rokov

bola vykonaná menová reforma, ktorá mala za úlohu odstrániť vysokú mieru inflácie,

ktorá v roku 1993 dosiahla neuveriteľných 2 489 %. Postupne sa ju podarilo znížiť

na úroveň 2,6 %, tejto hodnoty bolo dosiahnutej v roku 1998“12. Stabilný menový kurz

a vysoké úrokové sadzby viedli k veľkému prílivu zahraničného kapitálu a s tým

spojeného ekonomického rastu. Len tieto mimoriadne príjmy umožnili brazílskej vláde

financovať ich prevažne populistické výdaje. Pochopiteľne to viedlo skôr k rastúcemu

deficitu štátneho rozpočtu a vysokej zahraničnej zadlženosti.

Pomerne optimistický vývoj bol prerušený v roku 1998 nákazou ázijskej a

predovšetkým ruskej finančnej krízy. Táto situácia mala samozrejme za následok

nedôveru investorov. Za necelé dva mesiace stratila Brazília až 30 mld. USD zo svojich

devízových rezerv. Aby Brazília prečkala túto nepriaznivú situáciu, požiadala

Medzinárodný menový fond o preklenovací úver. Ten bol nakoniec poskytnutý vo

výške 41,5 mld. USD na dobu troch rokov.

MMF však stanovil i niekoľko podmienok, ktoré viedli Brazíliu k finančnej

stabilite. Jednalo sa napríklad o podmienku reformy verejných financií, dosiahnutie

rozpočtového prebytku alebo udržanie ročnej miery inflácie na hladine dvoch percent.

Turecká finančná kríza v roku 2000

V novembri 2000 vznikla na tureckom finančnom trhu značná neistota, pretože

došlo k zverejneniu informácií o vyšetrovaniu niekoľkých desiatok vrcholových

manažérov tureckých bánk, na ktoré bola uvalená nútená správa. Práve krachy týchto

bánk vyvolali nedostatok likvidných prostriedkov v bankovom sektore. V tureckej

ekonomike vznikla finančná panika a neistota sa rozšírila i na turecké akciové trhy. V

novembri 2000 došlo k masívnemu predaju tureckých akcií. Reakcia na tento boom bola

veľmi rýchla – hodnota akcií sa prepadla o 40 %.

Reakcia investorov bola logická - došlo k odlivu ich finančných zdrojov a

Turecko sa ponorilo do bankovej krízy. Turecku z jeho krízy výrazne pomohla rýchla

12 18. Švihlíková, I. 2010. Globalizace a krize. 40 s.

24

výpomoc zo strany Medzinárodného menového fondu, ktorý prisľúbil príliv finančných

zdrojov na boj s finančnou krízou.

Japonská kríza z roku 1989

Japonská kríza sa od vyššie uvedených kríz líši hlavne svojou dĺžkou. Takým

prípadom sa v ekonomike hovorí chronická kríza. Jej prejavy sú, ako už zo samotného

názvu plynie, veľmi nepriaznivé. Dochádza hlavne k dlhodobému hospodárskemu

útlmu a dlhotrvajúcej kríze verejných financií. Oba tieto prejavy sú pre Japonskú

ekonomiku typické. Japonská finančná kríza je špecifická hneď v niekoľkých ohľadoch

– v prvej rade svojou dĺžkou, taktiež svojím rozsahom a mimoriadnymi pozitívnymi

faktormi, ktoré tlmia prejavy krízy a spôsobujú tak jej chronický charakter.

Keď v roku 1990 došlo k výraznej korekcii akciového indexu Nikkei, bola

finančná sila japonských bánk vážne ohrozená. Banky boli nútené obmedziť

poskytovanie nových úverov, čo sa negatívne premietlo do rastu japonskej ekonomiky a

do výšky ziskov japonského priemyslu. Dôsledok pre akciových investorov bol

devastujúci: koncom roka 1989 sa index Nikkei blížil hodnote 40 000 bodov. V dobe

začiatku marca 2001, sa jeho hodnota zvoľna prepadá ku hranici 12 000 bodov a nedá

sa nijak odhadnúť, kedy sa zastaví. Malígny cyklus v Japonsku bol zhoršený i faktom,

že kapitalizácia japonského akciového trhu bola hlavne začiatkom 90. rokov tvorená

trhovou hodnotou bánk. S postupujúcou krízou bankového sektora klesali kurzy akcií,

čo ďalej prehlbovalo krízu.

Jednou z príčin vzniku krízy bolo na začiatku 90. rokov spľasknutie bubliny na

trhu s nehnuteľnosťami a na trhu akcií a až ľahostajný prístup japonskej politiky. Vláda

sa pri riešení problémov japonského bankového sektoru takmer desať rokov

neangažovala. Až v roku 1999 bola poskytnutá prvá finančná injekcia pätnástim

hlavným bankám na reštrukturalizáciu vo výške 61 mld. USD.

Každá finanční pomoc má však dve stránky, banky síce dostali výrazné finanč

prostriedky, ale na druhej strane tým došlo k ďalšiemu zadlženiu Japonska. Hrubý

verejný dlh v roku 1999 dosiahol 128 percent HDP. Vnútorné problémy japonskej

finančnej sféry sú veľmi vážne a trvajú už veľmi dlhú dobu, avšak schopnosť vlády

zaviesť efektívne systémové riešenie, sú vzhľadom k výške verejného dlhu veľmi

25

obmedzené. Bude preto ešte niekoľko rokov trvať, než sa Japonsko z tejto dlhodobej

krízy dostane.

Všetky vyššie charakterizované krízy 20. storočia majú spoločné faktory, ktoré

sa u všetkých viac či menej objavujú. Pri kríze finančného sektora dochádza hlavne k

znehodnoteniu domácej meny, krízy bývajú doprevádzané bankrotmi finančných

inštitúcií a vládnej pomoci vedie k zadlžovaniu postihnutej krajiny. Pokúsil som sa u

každej krízy podtrhnúť jej podstatu i príčiny, ktoré ju spôsobili.

I súčasná Európa teraz bojuje s krízou, ktorá sa dotýka nás všetkých. Finanč

problémy doliehajú i na vyspelé štáty s fungujúcim trhovým hospodárstvom. V tomto

ohľadu si kríza nevyberá a snáď i kvôli globálnemu prepojeniu svetových ekonomík sú

dopady tak široké. Dôležitú prevenciu pred budúcimi problémami vidím hlavne v tom,

že sa mi ľudia poučíme z vlastných chýb a omylov a nebudeme ich znovu opakovať.

Nedá sa v tejto práci zohľadniť všetky zlomové momenty ekonomických kríz, ktoré

naša história eviduje, preto sme sa pokúsili o prehľad tých najvýznamnejších.

26

2 Cieľ diplomovej práce

Hlavný cieľ tejto diplomovej práce spočíva v tom, že za pomoci teoretických

poznatkov navrhnúť nástroje riešenia súčasnej hospodárskej krízy a popísať účinnosť

týchto opatrení. Na dosiahnutie hlavného cieľa je potrebné splnenie čiastkových cieľov.

Ako prvý parciálny cieľ je potrebné spracovať súhrn (prehľad) teoretických poznatkov

v oblasti témy hospodárska recesia pomocou rôznych ekonomických tórií. Taktiež je

potrebné zhrnúť ekonomické krízy 20. storočia ich príčiny a dopady. Ďalším cieľom je

popis príčin a následkov súčasnej hospodárskej krízy. Taktiež je treba uviesť analýzu

časného stavu na trhu SR/EÚ pomocou makroekonomických ukazovateľov.

Posledným čiastkovým cieľom je popis toho, akým spôsobom riešili krízu jednotlivé

vlády a vyhodnocuje sa ich účinnosť.

27

3 Metodika diplomovej práce

Predložená diplomová práca pozostáva z troch základných častí, ktoré za sebou

logicky nasledujú. Prvá, teoretická časť práce je zameraná na spracovanie teoretických

východísk riešenej problematiky, ktorá zahŕňa štyri základné tematické okruhy. Tieto

okruhy môžeme zhrnúť ako charakteristiku ekonomickej krízy, recesia ako fáza

ekonomického cyklu a následne teórie ekonomickej krízy (teórie podľa významných

ekonomických autorov) a hospodárske krízy v 20. storočí ich príčiny a následky.

Použitou metódou v tejto časti je analyticko-syntetická metóda, pomocou ktorej sa

skúmali problematizované témy po obsahovej stránke. Zdroje týchto poznatkov sú

knižné a internetové zdroje.

Po teoretickej časti nasleduje časť analytická, ktorá je zameraná na vznik

a príčiny súčasnej ekonomickej krízy. Taktiež je tu analýza súčasného stavu krajín EÚ

a SR pomocou makroekonomických ukazovateľov. Táto časť obsahuje realizované

riešenia hospodárskej krízy v jednotlivých popisovaných krajinách. Ako zdroje tejto

časti práce boli použité knižné a internetové zdroje.

Posledná časť práce má názov projektová časť a jej obsahom je samotný návrh

vlastných riešení súčasnej ekonomickej krízy. Návrhy sa týkajú nárastu

nezamestnanosti, podpory dopytu, rastu HDP, finančného sektora a inovačnej podpory

podnikov. Taktiež sú tu zhrnuté dôsledky týchto odporúčaní. Ako zdroje týchto návrhov

poslúžili knižné zdroje uvedené v časti použitá literatúra.

28