0. Úvod

 

 

Práca ukazuje prostredníctvom niektorých kľúčových pojmov, ako Hannah Arendtová pristupuje k totalitarizmu a ako sa s ním vyrovnáva. Neriešia sa tu všeobecné otázky totalitarizmu. Cieľom práce nie je ukázať, ako sa líši Arendtovej chápanie tohto javu od iných, a či vôbec má tento pojem ešte miesto pri hodnotení súčasných spoločností, ale ukazuje, ako sa jej snaha o zmierenie sa so svetom, v ktorom vládne totalitarizmus, presúva na hľadanie odpovedí na všeobecnejšie otázky bytia človeka vo svete. Napriek tomu, že Arendtová študovala u Heidegera, vo svojich prácach dochádzala k svojim vlastným záverom, témy, ktorými sa zaoberala ponímala originálne.

Jednotlivé pojmy, s ktorými Arendtová pracuje, sú tu popreplietané a nedali sa vykladať postupne. Preto sa už na začiatku môžeme stretnúť s pojmami „výroby“ ľudstva či  “nový začiatok“, ktoré však budú rozpracované až neskôr.

Otázka, na ktorú sa snaží prvá časť práce odpovedať smeruje k charakteru totalitarizmu a ostatné časti sú variáciou rôznych hľadaní odpovedí premýšľaných z pohľadu spoločnosti, v ktorú Arendtová verí.

Štúdium totalitarizmu podľa Arendtovej vyžaduje nielen analýzu veľkých tradícií Západu, ale treba sledovať aj politické a sociálne podmienky vzniku totalitných fenoménov. Moja práca však tieto analýzy, ktoré v prvých dvoch častiach Původ totalitarismu Arendtová  urobila, len predpokladá. Cieľom práce nie je polemizovať o tom, akú úlohu zohral európsky imperializmus pre premenu spoločnosti 19. storočia či riešiť otázky rasizmu. To by si vyžadovalo vzhľadom na reakcie na jej knihu celkom iný prístup. Pre túto prácu to však nie je potrebné. Totalitárny fenomén je tu v prvej časti práce odlíšený od jemu bežne podobných pojmov, s dôrazom na to, čo je v totalitarizme nové. Práca sa vo veľkej časti zaoberá témami, ktoré Arendtovú v celom živote sprevádzali. Kniha o totalitarizme, ktorá vzbudila silné reakcie tak medzi tými, ktorí ju oceňovali, ako hlavne medzi tými, ktorých sa jej kniha dotkla, predznačila celé jej ďalšie smerovanie.

Po úvodnej časti, v ktorej charakterizujem totalitarizmus prostredníctvom úlohy propagandy a teroru v čase nástupu totalitárneho hnutia k moci, a zachycujem neskorší posun ich významu, v časti o autorite sa analyzuje, čo znamená strata autority v modernej dobe a s tým je spojené vôbec vymedzenie pojmu autority. Ukazuje, že zdrojom autority u Rimanov bol akt založenia, zatiaľ čo v gréckom politickom myslení to bol pojem zákona, ktorý však môže vládnuť despoticky.

Strata autority je tu nazeraná spolu so stratou tradície a náboženstva. Tieto straty sú pričítané kríze, do ktorej sa moderná doba dostala. Východiskom z tejto situácie môže byť podľa Arendtovej myslenie. Ono sa obracia proti zabehaným pravidlám, zvykom, a to môže byť v čase krízy, keď už to „nové“ sa nedá nazerať prostredníctvom „starých“ kategórií. Myslenie tak pripravuje cestu pre súdenie, ktoré je vykladané prostredníctvom Kantovej Kritiky súdnosti. Tá sa v Arendtovej interpretácii netýka súkromných estetických súdov, ale je politickou filozofiou. Prostredníctvom pojmu rozšíreného myslenia berieme v našom súde ohľad na každého druhého. Moderná doba, ktorá je charakterizovaná ako víťazstvo animal laborans (ako spoločnosť práce), spôsobuje, že ľudia sa prestávajú zaujímať o to, čo im je spoločné – o svet, ktorý je charakterizovaný, ako to, čo je medzi ľuďmi, a preto je im spoločný. Ľudia, a nie človek, sú tými, ktorí žijú vo svete. To je pre Arendtovú východiskom pri definovaní miesta človeka vo svete. A každý pokus o zrušenie tejto podmienky, ako to činí totalitarizmus, je tak antipolitický.

Grécka polis bola takýmto priestorom, kde ľudia konajú, ukazujú sa vo svete, a tým ho robia nesmrteľným. Ale v dobe animal laborans sa život stal najcennejším statkom, a nič nestojí za to, aby sa dostal do ohrozenia.  Nekoná sa, neriskuje sa. Tým sa stráca sloboda, ako schopnosť niečo nového začínať.

V závere práce sa venujem Arendtovej úvahám o súvislostiach  kultúry a politiky. Obe sú tu v oblasti, v ktorých nejde o pravdu, ale o súlad, v snahe dosiahnuť spoločný pohľad na veci verejného života a sveta. Celá práca vrcholí v odkaze na ciceronovskú culturu animi či humanizmus, ako vypestovanej schopnosti nezávislého úsudku či vkusu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

1. Totalitarizmus

 

 

   1.1 Vymedzenie totalitarizmu (ideológia a teror)

 

Pri premýšľaní o fenoméne totalitarizmu sa nevyhneme otázke, či existuje niečo ako špecifický charakter totalitnej vlády s vlastnou podstatou odlišnou od ostatných vlád, podľa ktorého ju možno s ostatnými porovnávať. Alebo je totalitarizmus „len“ najzrejmejším príkladom krízy spoločnosti, ktorá si od tyranie, despotizmu či diktatúry prepožičiava metódy zastrašovania, nástroje násilia či prostriedky organizácie, a líši sa od nich tým, že politická moc prestupuje všetky sféry života.

Ak platí to prvé, že totalita je špecifická forma vlády, celkom odlišná od ostatných foriem, tak ako ich rozdelenie poznáme už od antiky,[1] potom musíme nájsť takú skúsenosť s totalitnou vládou, ktorá dovtedy nikdy neslúžila ako základ politického usporiadania spoločnosti a ktorej celkové ladenie doposiaľ nikdy nepreniklo do verejných záležitostí a neriadilo spôsob ich zvládania, aj keď už v iných ohľadoch mohlo byť známe.

Keď sa však na problém pozrieme cez klasifikáciu Grékov, budeme mať tendenciu interpretovať totalitu ako nejakú modernú formu tyranie, kde moc nie je obmedzená zákonom a ovláda ju jediný človek na úkor ovládaných. A za základ konania sa tu považuje strach ľudí pred vládcom, ale aj vládcu pred ľuďmi.[2] Namiesto toho totalitná vláda vyvracia samotný princíp, na ktorom predchádzajúce definície rôznych foriem vlády boli založené. Ruší alternatívu medzi vládou zákona a vládou bez zákonov, teda rozdiel medzi legitímnou mocou a vládou mocenskej ľubovôle. Totalitný režim síce krajne pohŕda pozitívnym právom, a to až natoľko, že nerešpektuje ani svoje vlastné zákony, ale tento režim vznáša požiadavku striktne sa podrobiť zákonom prírody či histórie, z ktorých až následne má práve pozitívne právo odvodzovať svoj pôvod. Na základe toho totalitný režim tvrdí, že nielenže nie je bez zákonov, ale že naopak ich zákony sa obracajú k samotnému zdroju autority, ktorým je pozitívne právo legitimované s konečnou platnosťou a podrobuje sa človeku nadradeným silám prírody či dejín. Pohŕdanie autoritou pozitívneho práva vyhlasuje za vyššiu formu legitimity, inšpirovanej samotným zdrojom, ktorý jej dovoľuje, na rozdiel od legality pozitívneho zákona, nájsť spôsob, ako ustanoviť vládu spravodlivosti na Zemi. Diskrepanciu medzi zákonnosťou a spravodlivosťou rieši tým, že zákon prírody (dejín), ktorý je nutne všeobecný, neprepisuje do jednotlivých prípadov meradiel správnosti a nesprávnosti pre individuálne správanie. Svoj zákon aplikuje priamo na ľudstvo, bez toho, aby si robil starosti s jednotlivými prípadmi správania sa ľudí.[3]

Vládnuci v totalite o sebe vyhlasujú, že oni sú tí, ktorí rozpoznali zákon dejín (boľševici),či zákon prírody (nacisti) a napomáhajú mu v uskutočnení konečného cieľa, ktorým je zrodiť ľudstvo.

Zločinnosť bola predtým charakteristická tým, že porušovala najvšeobecnejšie morálne a právne predpisy, onen consensus iuris, ktorý podľa Cicerona konštituuje ľud a ktorý je základným prvkom medzinárodných vzťahov dokonca aj v podmienkach vojny.[4] Zločinec je súdený práve preto, že uznáva vládu týchto pravidiel nad sebou. Práve tu sa jasne ukazuje rozdiel v chápaní práva v totalitnom režime od všetkých ostatných režimov.

„Totalitárna politika nenahradzuje jeden súbor zákonov iným, nebuduje svoj vlastný consensus iuris, nevytvára nejakou revolúciou novú formu legality. Jej pohŕdanie všetkým, dokonca i svojím vlastným pozitívnym právom naznačuje, že verí, že sa môže zaobísť bez akéhokoľvek consensu iuris vôbec, bez toho, aby tým zároveň bola nútená vzdať sa nároku na čokoľvek iného než stav bezzákonnosti, ľubovôle a strachu, typický pre tyraniu. Môže sa bez consensu iuris zaobísť preto, že sľubuje spravodlivosť na Zemi, lebo tvrdí, že urobí ľudstvo samo stelesnením zákona.“[5]

Diskrepanciu medzi spravodlivosťou a legalitou sa pokúša totalitárne právne myslenie vyriešiť stotožnením človeka a zákona, alebo ináč povedané, človek je živým stelesnením zákona dejín či prírody. Ale toto stotožnenie je odlišné od toho, kde človek poslúcha zákony, ktoré sú dané božskou autoritou. Takýto zákon si vyžaduje od človeka poslušnosť. Zákony slúžia na to, aby stabilizovali ľudské konanie. V totalitárnej interpretácii sa však všetky zákony stali zákonmi pohybu. Ani príroda, ani dejiny tu nevystupujú ako stabilizujúci prvok, ale ony samy osebe sú pohybom.

Rasové zákony nacistov sú odrazom ich viery v Darwinove zákony lineárneho (nie cyklického) pohybu prírody, rovnako ako v Marxovej koncepcii spoločnosti je triedny boj základom historického pohybu.[6] Aj človek sa začína interpretovať ako stupeň nejakého ďalšieho vývoja, ktorý, a to je veľmi dôležité, je už rozpoznaný, a človek je tu na to, aby sa mu prispôsobil.

Takže zákon, ktorý je stabilizujúcim prvkom v nekonečnej rozmanitosti  ľudských konaní tu zmenil svoj význam. Zo zákona, ktorý bol rámcom, v ktorom sa jednotlivé ľudské konania vykonávali, sa stal výraz hnutia samotného. Na čo inde slúžia zákony, tak v totalitných režimoch na ich miesto nastupuje totálny teror. Jemu prináleží úloha previesť zákon prírodného či dejinného pohybu na skutočnosť.

 



[1] K definícii šiestich typov vlády, tak ako ich vymedzil Aristoteles pozri Politiku III. 1279a32-b10.

[2] Hannah Arendtová: Původ totalitarismu: str. 622

[3] Hannah Arendtová: Původ totalitarismu: str. 623-4

[4] Hannah Arendtová: Původ totalitarismu: str. 624

[5] Hannah Arendtová: Původ totalitarismu: str. 624

[6] Hannah Arendtová: Původ totalitarismu: str. 625-626