1 KAPITOLA           

ZÁKLADNÉ  ĽUDSKÉ  PRÁVA  A  SLOBODY - ICH  VPLYV  NA  TRESTNÉ  KONANIE

 

 

            Ľudské práva v chápaní univerzality svojho pojmu sa stali bežnou súčasťou nielen slovníka politikov, právnikov či filozofov, ale osvojili si ho aj tí, ktorým patria a z ktorých vychádzajú, teda „obyčajní“ ľudia. Výsledkom jednoduchej rovnice medzi počtom ľudí, ktorí svoje ľudské práva poznajú a tými, ktorí sa domáhajú ich dodržiavania je aktuálna podoba právneho štátu.[1]          

            Ústavné garancie základných práv a slobôd sú znakom dosiahnutého stupňa demokracie spoločnosti a štátu. Problematika základných práv a slobôd prekonáva priestorové a časové hranice, je stará ako samo ľudstvo a  aktuálna v každej dobe a prostredí. Vývoj v oblasti ľudských práv nie je ukončený, ale naopak dynamicky rastie, rozširuje sa katalóg ľudských práv a typickým znakom je ich internacionalizácia. Otázky týkajúce sa inštitútu základných práv a slobôd sa však neobmedzujú len na vnútroštátnu úpravu, ale je to aj problematika medzinárodnoprávna a v užšom poňatí regionálna, napr. medzinárodnoprávna úprava na teritóriu Európy.[2]

            Základné práva a slobody, ktoré sú na Slovensku ústavou garantované a zo strany ostatných subjektov rešpektované, však nemožno chápať ako práva absolútne. Pri niektorých ústavná úprava priamo v jednotlivých článkoch vymedzuje ich obmedzenie, alebo predpokladá prijatie konkrétneho zákona, ktorý upresní spôsob zásahov do týchto práv. Jedným z množstva týchto zákonov, ktorý upravuje konkrétne zásahy do ľudských práv a slobôd je aj zákon č. 301/2005 Z.z - Trestný poriadok. 

            Trestné právo procesné, ktoré ako odvetvie práva je systematicky upravené v Trestnom poriadku,  upravuje samotné trestné konanie, t.j. procesný postup trestných orgánov v trestných veciach.

            Z povahy a obsahu trestného konania vyplýva, že pri odhaľovaní, vyšetrovaní a súdnom prejednávaní trestných vecí sa štátne orgány nemôžu zaobísť bez zásahov do garantovaných občianskych práv a slobôd. Tieto zásahy do ľudských práv a slobôd sú niekedy veľmi citlivé (zadržanie podozrivého, domová prehliadka, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, zabezpečenie svedka atď.), avšak pre výkon trestnej justície sú nevyhnutné a dosiaľ žiadny existujúci model trestného konania sa bez takýchto nástrojov nezaobišiel. Verejnosť v demokratickej spoločnosti je do určitej miery ochotná prijať a tolerovať nevyhnutné obmedzenia občianskych práv, pretože je to v záujme bezpečnosti  osôb a ich ochrany pred kriminalitou.

            Práve preto v demokratickom štáte platí, že štátne orgány, ktoré pri plnení svojich úloh zasahujú do práv a slobôd občanov, tak môžu robiť len na základe výslovného splnomocnenia zákonom.[3]

             

1.1  Medzinárodnoprávny aspekt základných práv a slobôd 

 

            Spoločenský pokrok v 20. storočí prináša do chápania a presadzovania základných ľudských práv a slobôd podstatne nové a rozhodujúce momenty. Organizácia spojených národov si stanovila za cieľ chrániť človeka ako najvyššiu hodnotu, a to formou boja za jeho práva a slobody. Dôležitú úlohu v tomto boji zohráva jeho konkrétna formálna podoba a to prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv a následne ďalších dokumentov.[4]

            Všeobecná deklarácia ľudských práv bola prijatá a vyhlásená rezolúciou Valného zhromaždenia 217 A (III) z 10. decembra 1948 ktorého sa zúčastnili zakladajúce štáty Organizácie spojených národov.[5] Táto deklarácia bola a je predovšetkým politickým dokumentom, ktorý vyjadroval princíp univerzality ľudských práv na nadštátnej úrovni. Človek so svojimi právami sa stal subjektom medzinárodného práva, avšak vynútiteľnosť práv zakotvených v tejto deklarácii zostala na vôli jednotlivých štátov, pretože nebol vybudovaný mechanizmus kontroly plnenia záväzkov jednotlivými štátmi.

            Posunom k právnej vynútiteľnosti ľudských práv na úrovni Organizácie spojených národov bolo prijatie Opčných protokolov k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach (prijaté boli v roku 1966 a nadobudli platnosť po ich ratifikácii 35 členskými štátmi OSN v roku 1976) a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Základom tejto vynútiteľnosti sa stal po prvé právno-normatívny charakter týchto Paktov, a po druhé kontrolný mechanizmus ich dodržiavania v podobe kreácie Výboru pre ľudské práva.  Na tento výbor sa môže obrátiť každý,  kto sa domnieva, že

jeden z členských štátov OSN porušil jeho ľudské práva zakotvené v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach.[6]

            Z dnešného pohľadu treba vidieť význam týchto paktov v tom, že sa pripravovali v čase, kedy už boli rozdielne názory štátov a skupín, ktoré si však uvedomovali závažnosť problematiky ľudských práv. Pozitívnym bolo to, že sa na nich postupne zúčastňovali všetky členské štáty OSN. Súčasťou paktov sú okrem formulácie ľudských práv aj procesnoprávne garancie ich ochrany. Pakty vo svojich ustanoveniach zakotvujú rešpekt k ľudským právam ako povinnosť.

            Z medzinárodných celosvetovo uznávaných dokumentov majú pre Slovenskú republiku z hľadiska právnej efektívnosti význam dokumenty, ktoré sa uplatňujú na európskom kontinente a vyplývajú z členstva nášho štátu v Rade Európy. Ide najmä o Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Európsky dohovor) z roku 1950 s jeho štrnástimi doplňujúcimi protokolmi.

            Hlavnou ideou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je, že dodržiavanie ľudských práv a slobôd patrí k základným princípom právneho štátu. Na jeho základe a v záujme jeho praktickej využiteľnosti boli zriadené Európska komisia pre ľudské práva a Európsky súd pre ľudské práva. V snahe o zefektívnenie inštitucionálneho systému ochrany ľudských práv od 1.11.1998 pôsobí už len Európsky súd pre ľudské práva, na ktorý sa môžu obracať so sťažnosťami jednotlivci, skupiny osôb alebo mimovládne organizácie, ak namietajú  porušenie práv, ktoré im priznáva Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva je záväzné pre zmluvné strany. Predmetná ochrana ľudských práv je subsidiárnej povahy, čo znamená, že prichádza do úvahy až po vyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov.[7]

            Súčasný katalóg ľudských práv zakotvený v Európskom dohovore[8] a v jeho Dodatkových protokoloch , najmä číslo 1,4,6 a 7 je podstatne širší, ako ho ponúkol v roku 1950  sám  Európsky  dohovor.  K  jeho  rozšíreniu  dochádza  však  nielen  formálnou  cestou

(prijímaním nových dodatkov), ale najmä judikačnou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva.

            Medzi najdôležitejšie práva zaručené v Európskom dohovore a jeho dodatkoch patria práva,  obsiahnuté v Hlave I, predovšetkým právo na život (čl.2), právo na osobnú slobodu a bezpečnosť (čl.5), právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré dáva osobitné práva osobám obvineným z trestného činu (čl.6), ako aj právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (čl.8). K obmedzeniu týchto práv môže prísť len na základe splnomocnenia vyplývajúceho so zákonnej úpravy konkrétneho štátu, subjektmi, oprávnenými rozhodovať o jednotlivých zásahov do týchto práv a slobôd občanov  v medziach zákona. 

             

1.2  Ústavná úprava základných práv a slobôd v Slovenskej republike

           

            Ľudské práva sú oprávnenia, priznané jedincovi, ktoré mu umožňujú plne využívať jeho schopnosti, inteligenciu, talent a znalosti na uspokojenie svojich duchovných a iných ašpirácií. Považujú sa za natoľko podstatné pre dôstojnosť a autenticitu ľudskej bytosti, že by ich mala rešpektovať každá politická moc. Sú akýmsi posvätným, nedotknuteľným priestorom, ktorý sa okolo jedinca vytvára ako jeho súkromná a neporušiteľná sféra.[9]

            Inštitút základných práv a slobôd je v Slovenskej republike zakotvený v II. hlave Ústavy Slovenskej republiky.[10] V čase prípravy ústavy stáli jej autori pred otázkou, akú formu a obsah zvoliť na úpravu základných práv a slobôd. Vzhľadom na existenciu Listiny základných práv a slobôd, ponúkala sa možnosť, buď inkorporovať jej text v plnom rozsahu a v ústave ho priamo vyhlásiť, alebo realizovať v ústave priamo originálnu ústavnú úpravu. Parlament sa rozhodol pre priamu úpravu inštitútu práv a slobôd v osobitnej hlave ústavy.

            Východiskom a inšpiratívnym zdrojom pre vypracovanie základných práv a slobôd však zostala Listina základných práv a slobôd, ktorú Ústava Slovenskej republiky ďalej  rozvinula, pričom rešpektovala najmä medzinárodné zmluvy a dohody o ochrane ľudských práv a slobôd, ku ktorým sa ČSFR pripojila a ktoré ratifikovala a ich záväzky prebrala aj Slovenská republika.[11]

            Tak, ako všetky moderné ústavy demokratických štátov a mnohé medzinárodné dohody a konvencie, aj schválená Ústava SR vychádza z nedotknuteľnosti a univerzálneho charakteru prirodzených ľudských práv, a to najmä tých, ktoré charakterizujú človeka ako ľudskú bytosť. To znamená, že tieto práva sú neodňateľné, nescudziteľné a neporušiteľné a nie sú oktrojované štátom. V súlade s prirodzenoprávnymi koncepciami naša republika v najvyššom zákone štátu, v ústave, v článku 12 tieto základné práva a slobody uznáva, vyhlasuje a potvrdzuje.[12] 

            Ústava Slovenskej republiky, podobne ako aj iné ústavy demokratických štátov a medzinárodné dohody, vychádza zo základných princípov, ktoré sú a priori uznávané na medzinárodnej úrovni. Sú to nedotknuteľnosť, nepremlčateľnosť, neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nezrušiteľnosť, ale aj univerzálnosť ľudských práv.

            Ďalším princípom, ktorý priamo nie je zakotvený v tejto časti Ústavy Slovenskej republiky, je princíp priority medzinárodných zmlúv. Pôvodne bol tento princíp zakotvený v  článku 11[13] Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom bola zavedená prednosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a slobodách  pred našimi zákonmi za splnenia piatich podmienok - muselo ísť o zmluvu, ktorá bola ratifikovaná, vyhlásená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a obsahovala ľudské práva, pričom zabezpečovala viac základných práv a slobôd, ako náš ústavný poriadok.[14]

            Naznačené princípy sú vyjadrené priamo v jednotlivých článkoch Ústavy Slovenskej republiky, kde nosnú časť tvoria práve základné práva a slobody, ktoré sú subsumované  v jej druhej hlave. Táto je rozdelená do jednotlivých oddielov, z ktorých by som poukázal predovšetkým na druhý oddiel nazvaný -  Základné ľudské práva a slobody.  Medzi tieto práva, vyjadrené v článkoch č. 14 až 25  patria napríklad právo na život, právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, právo na osobnú slobodu a bezpečnosť, právo na skúmanie duševného stavu osoby obvinenej  z trestného činu, právo na nedotknuteľnosť obydlia ako aj právo na ochranu korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ.

            Ako už bolo spomenuté v úvode, z  povahy a obsahu trestného konania vyplýva, že pri odhaľovaní, vyšetrovaní a súdnom prejednávaní trestných vecí sa štátne orgány nemôžu zaobísť bez zásahov do garantovaných občianskych práv a slobôd. Práve jednotlivé zákonné zásahy do vyššie spomenutých  práv a slobôd  tvoria nosnú tému uvedenej práce, kde by som poukázal na tieto konkrétne práva garantované ústavou, v súvislosti s rozhodovaním o využívaní niektorých trestnoprocesných inštitútov ako sú  väzba, domová prehliadka, informačno-technické prostriedky a  prostriedky operatívno-pátracej činnosti.

            Rozhodovacia právomoc o jednotlivých zásahoch do základných práv a slobôd bola v zmysle Ústavy Slovenskej republiky a ustanovení Trestného poriadku  delegovaná na súdy, ako rozhodovacie orgány ochrany práva.

 

1.3  Rozhodovacie orgány ochrany práva  - sudcovská nezávislosť

 

            Sama úprava základných práv a slobôd v ústave ešte neznamená konštituovanie právneho štátu. Ide najmä o to, aby zakotvené práva a slobody, respektíve ich realizácia a zachovávanie, boli zabezpečené a vynútiteľné, a to i cestou nezávislého súdnictva, vrátane ústavného súdnictva.[15]

            Obsahom rozhodovacej činnosti súdov je rozhodovanie o právach a povinnostiach ako najvýznamnejší spôsob aplikácie práva. Pri tejto aplikácii práva dochádza k vydávaniu rozhodnutí na základe skutkového stavu a príslušných právnych noriem, ktoré sú záväzné pre ich adresátov a sú povinné ich rešpektovať aj všetky ostatné právne subjekty. Pre činnosť rozhodovacích orgánov ochrany práva je charakteristické, že svoju aktivitu odvodzujú od iniciatívy buď štátneho orgánu (napríklad v trestnom konaní je to žaloba prokurátora), alebo súkromnej osoby. Samotné konanie je upravené v príslušných procesných kódexoch (Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok), ktoré stanovujú presné pravidlá postupu pri zisťovaní skutkového stavu subsumpcii tohto stavu pod príslušnú právnu normu.[16]

            V kontinentálnom type právnej kultúry súd netvorí právo. Je viazaný zákonom, ktorý nezávisle vykladá a aplikuje. Súdne rozhodnutie je záväzné len pre účastníkov konania v konkrétnom prípade: iudex ius dicit inter partes. Nemá teda všeobecnú právnu záväznosť. Judikáty vyšších stupňov, najmä tie, ktoré sú publikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu a súdov SR predsa len ovplyvňujú súdne rozhodnutia v podobných prípadoch. Význam prameňa práva však majú však majú určité rozhodnutia Ústavného súdu SR. Podľa ústavy sú vykonateľné rozhodnutia ústavného súdu záväzné pre všetky orgány a osoby.[17]

            Sudcovská nezávislosť patrí k základným znakom právneho štátu. Jej význam podčiarkuje skutočnosť, že na jej základe, a od nej odvodené, sú všetky orgány ochrany práva. V sudcovskej nezávislosti sa totiž skrýva ich efektívnosť, ako aj to, či budú rovnocennou a vyvažujúcou zložkou orgánov verejnopolitickej moci pri výkone štátnej moci.  Aj keď je táto zásada spojená s činnosťou súdov, má faktický dosah na efektivitu činnosti aj iných orgánov ochrany práva a naopak, súdy bez pomoci a súčinnosti prokuratúry, exekútorov, advokátov a pod. by nemali dostatok možností na plnenie svojich úloh ako ochrancov ústavnosti a zákonnosti.

            Sudcovskú nezávislosť je možné chápať ako určitú mieru závislosti, ktorá ešte zabezpečuje plnenie ťažiskovej funkcie súdneho rozhodovania, a to jeho nestrannosť a spravodlivosť. Objektívnym predpokladom spravodlivého rozhodovania v právom riadenom štáte je jeho zákonnosť. Z toho vyplýva aj úzka prepojenosť medzi zákonnosťou a nezávislosťou, ktorá vychádza z koncepcií právneho štátu.

            Požiadavka viazanosti sudcu len zákonom je ústavnou výnimkou zo sudcovskej nezávislosti a jej obsahom je povinnosť sudcu vykonávať súdnictvo na základe zákona tým, že bude:

-         interpretovať a aplikovať zákon pri vydávaní súdnych rozhodnutí,

-         dodržiavať procesné predpisy upravené zákonom, ktoré určujú pravidlá súdneho konania,

-         akceptovať všetky v zákone upravené zásahy do jeho nezávislosti pri výkone súdnictva.[18]      

 

            Z uvedeného je  zrejmé, že výkon súdnictva je najvýznamnejším spôsobom ochrany práva a preto rozsah príslušnosti súdov významnou mierou ovplyvňuje pocit právnej istoty v každom štáte. Nie náhodou je výkon súdnictva  spojený s významným ľudským právom, a to s právom na súdnu ochranu, ktoré , ako jedno zo základných ľudských práv je zakotvené aj  v siedmom oddiely druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky.

            Jedným z atribútov práva na súdnu ochranu, deklarovaného v čl. 45 ods.1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru je aj požiadavka jednotného rozhodovania súdov, v ponímaní Ústavného súdu SR ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Zjednocovanie rozhodovacej činnosti nevyhnutne vyžaduje, aby sudcovia mali možnosť oboznámiť sa s rozhodovacou činnosťou iných sudcov. K dosiahnutiu tohto je nevyhnutne potrebná publicita súdnych rozhodnutí, ktorá je na Slovensku veľmi zúžená .

            Zovšeobecňujúcim a jednotiacim nástrojom k odstráneniu divergencie súdnych rozhodnutí (nižších súdov ako aj senátov Najvyššieho súdu) je zverejňovanie súdnych rozhodnutí zásadného významu a prijímanie stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov Najvyšším súdom Slovenskej republiky.[19]  

            Právo na súdnu ochranu umožňuje každému občanovi domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, garantuje každému právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo osobe blízkej. V zmysle jednotlivých článkov ústavy SR, ktoré upravujú právo na súdnu ochranu, podobne, ako niektoré medzinárodné dokumenty[20]  každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.       

            Len súd je zmocnený (čl. 50 Ústavy SR) rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Každý, proti komu sa vedie trestné konanie sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Obvinenému sú v zmysle ústavy poskytnuté práva, ako je právo na poskytnutie času a možnosti na prípravu obhajoby, právo na odopretie výpovede, pričom tohto práva ho nemožno nijakým spôsobom pozbaviť.

            Z výpočtu a prehľadu týchto práv vyplýva, že sa bezprostredne týkajú zákonom upraveného postupu súdov, ale aj orgánov činných v trestnom konaní, prípadne aj iných osôb zúčastnených na trestnom konaní, ktorý je upravený v trestnom práve procesnom.

            Len zákon, v tomto prípade Trestný poriadok ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.[21]

            Preto bude potrebné, ešte pred samotným usporiadaním a rozoberaním jednotlivých inštitútov trestného procesu z pohľadu konkrétnych rozhodnutí súdu v predsúdnom konaní, vyjadriť sa  k základnej právnej úprave trestného konania, k jeho jednotlivým štádiám, k ich pojmom a členeniam ako aj k všeobecnej charakteristike a osobitnému postaveniu sudcu pre prípravné konanie, zákonom zmocneného na rozhodovanie o zásahoch do základných ľudských práv a slobôd v zmysle Trestného poriadku.

            Vysvetleniu týchto pojmov ako aj  právnej úprave  trestného konania bude venovaná nasledujúca kapitola .

 



[1] SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv),

  2. rozšírené vydanie, 2006, s. 13.

[2] SVÁK, J. et al.: Ústavné právo SR, 4. aktualizované vydanie, 2006, s. 164-165.

[3] IVOR, J. et al.: Trestné právo procesné, 2006, s. 21- 22.

[4] SVÁK, J. et al.: Ústavné právo SR, 4. aktualizované vydanie, 2006, s. 170.

[6] SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv ( z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv ),

  2. rozšírené vydanie, 2006, s. 17.

[7] SVÁK, J. et. al.: Ústavné právo SR, 4. aktualizované vydanie, 2006. s. 192 - 193.

[8] Bližšie pozri :  Oznámenie  Federálneho  ministerstva zahraničných vecí  č.  209/1992 Zb.  (o  dojednaní

  Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov  na tento Dohovor   nadväzujúcich)

  účinné od 18.3.1992, alebo   http://www.radaeuropy.sk/ .

[9]  KRSKOVÁ, A.: Úvod do štúdia práva (Základné pojmy teórie práva), 1997, s. 141. 

[10] Bližšie pozri : Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z.z.. z 1. septembra 1992 zmenená a doplnená :

    ústavnými zákonmi  č. 244/1998 Z.z.,  č. 9/1999  Z.z.,  č. 90/2001  Z.z.,  úplné  znenie č. 135/2001 Z.z.,

    ústavnými zákonmi č. 140/2004 Z.z., č. 323/2004 Z.z., č. 463/2005 Z.z., č. 92/2006 Z.z.,  č. 210/2006 Z.z..

[11] SVÁK, J. et al.: Ústavné právo SR, 4. aktualizované vydanie, 2006, s. 173 - 174.

[12] VIKTORYOVÁ, J.: Ústavné záruky základných práv a slobôd vo vyšetrovaní, 1998, s. 14 -16.

[13] Poznámka autora :  Ústavným  zákonom č.  90/2001 Z.z. účinným od  1.júla 2001 bol článok 11  zrušený

    a  inkorporovaný vo všeobecnej  rovine do  novelizovaného článku  7 Ústavy SR , ktorý viac  zohľadňuje

    integračné procesy do Európskej  únie  a zosúladenie vnútroštátneho zákonodarstva s európskym právom,

    pričom  zdôrazňuje  princíp  aplikačnej prednosti  medzinárodných  zmlúv a európskeho práva.

[14] SVÁK, J. et al.: Ústavné právo SR, 4. aktualizované vydanie, 2006, s. 174 - 175.

 

[15]VIKTORYOVÁ, J.: Ústavné záruky základných práv a slobôd vo vyšetrovaní, 1998, s. 17.

[16] SVÁK, J. et al.: Ústavné právo SR, 4. aktualizované vydanie, 2006, s. 333.

[17] KRSKOVÁ, A.: Úvod do štúdia práva (Základné pojmy teórie práva), 1997, s. 43. 

[18] SVÁK, J. et al.: Ústavné právo SR, 4. aktualizované vydanie, 2006, s. 214.

 

[19] MAJERSKÝ, R.: Zjednocovanie  rozhodovacej  činnosti  súdov  v  Slovenskej republike, Justičná revue č.

   12/2007, s. 1586 -1587.

[20] Bližšie pozri : Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd  - čl. 6 (Právo na spravodlivé súdne

    konanie ) ; Všeobecná deklarácia ľudských práv z 10. decembra 1948 - čl. 8:  „Každý má právo na účinnú

    ochranu  príslušnými  vnútroštátnymi  súdmi  proti činom  porušujúcim základné práva, ktoré mu priznáva

    ústava alebo zákon.“ 

[21] ŠTEFANKO, M.: Ústava Slovenskej republiky, 2004, s. 24.